Ďalšie novinky

Jana Ferdinandová: Preskočené detstvo

(Úryvky zo životopisnej prózy) * Redigovala Anna Jónásová

Je noc. Mama je po potrate ešte v nemocnici, doma je len Maruš, sestra Vivien, malá Sisi a šesťmesačný brat Rudko. Maruš pozerá cez oblok do slabo osvetlenej ulice. Keď zbadá potácajúceho sa otca, ktorý sa po práci zas  zastavil v krčme, roztrasie sa na celom tele. Od strachu nemôže ani dýchať,  vie len, že deti musí čo najrýchlejšie uložiť do postelí a že nesmú ani muknúť. Náhlivo odostiela, súri ich: “Rýchlo, rýchlo... Ležte, len ticho ležte!“

Spoveď

Adam mal od rána mrzutú náladu a každý úkon, ktorý mal urobiť v ňom vyvolával hnev. Pritom tieto úkony robil každý deň už tri roky. Ráno presne o pol piatej budíček, rýchlo ustlať pričňu v cele, hodiť na seba väzenskú uniformu. Rýchla ranná hygiena spočívala v opláchnutí tváre cícerkom studenej vody pri dlhočiznom válove, kde sa tiesnilo niekoľko desiatok väzňov a ďalší netrpezlivo čakali v rade. Poklusom do veľkej jedálne, kde dostali čaj a čierny chlieb s margarínom. Museli ho rýchlo zhltnúť, lebo za chrbtom im kričali dozorcovia a tých, ktorým by to trvalo dlhšie než desať minúť vedeli motivovať svojím obuškom. Potom sa zoradiť do oddielov a rýchlo na šachtu odfárať svoju zmenu v banských doloch, kde nepriatelia socialistickej vlasti ťažia urán, taký dôležitý pre obranu socialistického sveta. Cestou k šachte vo vetre vejú transparenty, ktoré motivujú týchto nepriateľov ľudu k čestnej práci, ktorá ich napraví, aby ich nová spoločnosť opäť mohla prijať medzi seba. Veď iba práca dokáže ľudí meniť k lepšiemu. A tak väzňom do očí bijú heslá: So Sovietskym zväzom na večné časy, Nech žije Komunistická strana Československa a podobné perly ducha. Adam kráča vedľa svojich spoluväzňov. Bolí ho noha, ktorú mu včera privalilo až po koleno. Táborový lekár usúdil, že opuch a podliatina, ktorá sa tiahla cez celé lýtko nie je dôvodom na to, aby nepracoval. A tak krívajúc nastúpi Adam do výťahu, ktorý ich zvezie do podzemia.

Deň odvahy

Slnko príjemne svieti a zohrieva udupanú pôdu a naše zúbožene telá. Po dlhej zime a daždivej jari 1944 príroda neomylne funguje aj napriek tomu, že svet sa zmieta v krvavom kúpeli. Každý deň umierajú desiatky tisíc ľudí. Ľudia vraždia ľudí a slnko nad našimi hlavami naďalej svieti na svet plný utrpenia.