Adam mal od rána mrzutú náladu a každý úkon, ktorý mal urobiť v ňom vyvolával hnev. Pritom tieto úkony robil každý deň už tri roky. Ráno presne o pol piatej budíček, rýchlo ustlať pričňu v cele, hodiť na seba väzenskú uniformu. Rýchla ranná hygiena spočívala v opláchnutí tváre cícerkom studenej vody pri dlhočiznom válove, kde sa tiesnilo niekoľko desiatok väzňov a ďalší netrpezlivo čakali v rade. Poklusom do veľkej jedálne, kde dostali čaj a čierny chlieb s margarínom. Museli ho rýchlo zhltnúť, lebo za chrbtom im kričali dozorcovia a tých, ktorým by to trvalo dlhšie než desať minúť vedeli motivovať svojím obuškom. Potom sa zoradiť do oddielov a rýchlo na šachtu odfárať svoju zmenu v banských doloch, kde nepriatelia socialistickej vlasti ťažia urán, taký dôležitý pre obranu socialistického sveta. Cestou k šachte vo vetre vejú transparenty, ktoré motivujú týchto nepriateľov ľudu k čestnej práci, ktorá ich napraví, aby ich nová spoločnosť opäť mohla prijať medzi seba. Veď iba práca dokáže ľudí meniť k lepšiemu. A tak väzňom do očí bijú heslá: So Sovietskym zväzom na večné časy, Nech žije Komunistická strana Československa a podobné perly ducha. Adam kráča vedľa svojich spoluväzňov. Bolí ho noha, ktorú mu včera privalilo až po koleno. Táborový lekár usúdil, že opuch a podliatina, ktorá sa tiahla cez celé lýtko nie je dôvodom na to, aby nepracoval. A tak krívajúc nastúpi Adam do výťahu, ktorý ich zvezie do podzemia.
Vždy si predstavoval, že nejako podobne musí vyzerať cesta do pekla. Ako klesali nižšie, bolo im stále viac teplo. Začali sa potiť, a to ešte nič nerobili, len stáli natlačení v klietke banského výťahu. Keď vyšli v mieste cieľa, už mali košele aj pracovné bundy prepotené. Vyfasovali svoje náradie a odkráčali na pridelený úsek, kde zhodili bundy. Začali kopať a nakladať do vozíkov, ktoré iní väzni tlačili preč, aby ich zase vrátili prázdne. Monotónna, otrocká práca, ktorá z nich vysávala všetku energiu. Veľmi ťažko sa im dýchalo, horúci vzduch plný prachu ich štípal v nose, ústach aj pľúcach. Po návrate na povrch chlapi vypľúvali husté čierne hlieny, niekedy plné hnisu a krvi. Starých mazákov bolo ľahké poznať, mali vypadané zuby, vlasy a ich prsty na rukách boli samá hrča. Ľudské trosky. Je zázrak, že sa ešte hýbu, že ešte stále fárajú do bane a odrobia svoju šichtu. Nikto im nepovie inak než muklovia. MUKL je skratka pre termín „muž určen k likvidaci“. Nový režim sa nijako netajil tým, čo je jeho cieľom a ako naloží s týmito odporcami režimu a strany, ktorá má vždy pravdu, a to aj v prípade, že by sa mýlila.
Adam pomaly nakladal rudu aj s hlušinou do vozíka. Musel robiť pomaly, lebo práca v podzemí to inak nedovolí. V hlave mu bodala nepríjemná ostrá bolesť, pot v očiach ho pálil. Na chvíľu sa narovnal, obzrel sa po nádobe s vodou, ktorá bola niekoľko metrov od neho. Vo chvíli, keď chcel vykročiť a napiť sa, chodbou zaznel výkrik: „Plýýn!“ Vtedy sa celou banskou chodbou ozval rachot výbuchu, ktorý sa miešal s krikom ľudí. Adamovi v sekunde zmizol celý svet a on sa prepadol do čiernočiernej tmy. Keď precitol, tma začala byť menej čierna a postupne redla, šedivela. Otvoril oči. Cítil, že je čiastočne zasypaný. Chcel zakričať o pomoc, no z jeho hrdla vyšiel len sípavý zvuk. Ústa mal plné prachu a zeme, snažil sa ich vykašlať a vypľuť. Vtedy uvidel nad sebou človeka, ktorý z jeho tela odhadzoval najväčšie kusy rudy a kameňov. Po chvíli sa im spoločným úsilím podarilo Adama oslobodiť. Prach sa pomaly usádzal v tme, akoby zázrakom stále fungovala aspoň jedna lampa. Adam sa oprel o svojho záchrancu, nahmatal jeho ruku a snažil sa ju stisnúť. Hlesol slabým hlasom: „Ďakujem“. Chlap si ho nevšímal, otočil sa a pomáhal ďalšiemu mužovi, ktorému sa podarilo prežiť. „Chlapi, máte niečo zlomené? Nie ste poranení na hlave?“ Jeho hlas sa odrážal od stien malého priestoru, v ktorom zostali uväznení. Tieto otázky boli zbytočné, každý z nich bol zranený. Výbuch bol poriadne silný a nebolo možné, aby ich nezasiahli kusy kameňov a zeme. Keď sa poobzerali okolo seba zistili, že pred nimi je nepreniknuteľná stena, z ktorej ťažili urán a za nimi zával po výbuchu plynu.
Adam sa pomaly začal v tejto novej cele orientovať. Všimol si, že okrem neho sú tu ďalší traja z jeho zmeny. Pomohol mu František, ktorému spoluväzni nepovedali inak než Fráter. Kňaz, ktorý sa po vojne utiahol do kláštora. Keď komunisti zrušili kláštory, jeho poslali na dvadsaťpäť rokov do väzenia. Vraj bol špión Vatikánu a prevádzač špiónov cez našu hranicu. Na zemi sa krčil v bolestiach ďalší z partie, Martin, ktorý mal prezývku Vedúci. Kedysi bol veľké zviera, zarytý komunista, viedol krajský výbor strany. Po prípade Slánsky a spol. skončil na doživotie v uránových baniach. Tu však doživotie znamená len pár rokov. Je to výhoda či nevýhoda? To ťažko posúdiť. Koniec utrpenia je možno rozumný a ľahší spôsob ako uniknúť z tohto pekla, no človek sa zubami nechtami drží života aj na takomto hroznom mieste. Na zemi stenal Karel, takzvaný Kudla. Tento chlapík tu nebol dlho, bol odsúdený za lúpežné prepadnutie. Vraj prepadli auto, ktoré viezlo výplaty do nejakého podniku a on pri tom prepade zabil účtovníka. Dostal dvadsať rokov. To sme teda pekná partička, pomyslel si Adam. Farár, komunista a vrah. S Adamovou prezývkou sa nikto netrápil, jednoducho bol Cigán. V Jáchymove dosť nezvyčajné, no nikto sa tým veľmi nezaoberal. Boli tu rôzni ľudia, politickí väzni, vrahovia, kňazi, pašeráci. Tak prečo by sa medzi nimi nenašiel aj nejaký Cigán.
Ostatní spoluväzni si o ňom šepkali, že je vrah, ktorý podpálil nejaké roľnícke družstvo. Adam dostal dvadsať rokov, teraz mal 23 a ak to prežije, domov sa vráti ako 43-ročný chlap. Bude ho vôbec niekto z dediny poznať? Budú ešte žiť jeho rodičia? To boli otázky, ktoré ho trápili po nociach, keď zaspával. Teraz však na to nemyslel. Cítil, že sa ho zmocňuje panika. Sedí niekoľko sto metrov pod zemou s ďalšími tromi mužmi v priestore menšom než cela vo väzení, kde strávil niekoľko mesiacov počas vyšetrovacej väzby. Nemohol sa nadýchnuť a mal pocit, že v tejto bubline už nie je vzduch ani pre neho, nieto ešte pre ďalších troch mužov. Dusil sa, rýchlo dýchal a neuvedomoval si, že sa začína rytmicky knísať trupom dole a späť. Sklonil sa k nemu Fráter, objal ho okolo pliec. „Neboj sa, chlapče, všetko bude dobré, oni nás odtiaľto dostanú. No tak, upokoj sa, pomaly dýchaj a začni počítať do desať. Tak poď, pomaly začni rátať.“ „Jedna, dva, tri...,“ Adam pošepky rátal. Teraz rátaj po tri, tak poď chlapče, tri, šesť, deväť.“ Fráter sa mu stále prihováral, on ho poslúchol a sústredil sa na rátanie. Už znova normálne dýchal. „Fráter, to učíš Cigána matematiku? Doma do školy nechodil, tak aspoň v base sa niečo naučí,“ zachechtal sa Kudla, ležiac bez pohybu na chrbte. Tvár mu skrivila bolestná grimasa. Fráter sa k nemu zohol, pod hlavu mu položil svoju ruku. „Máš bolesti?“ „Ale, nič mi doboha nie je, iba sa nemôžem hýbať a v hrudi cítim, akoby mi tam nasypali žeravé uhlie,“ opísal Kudla. Fráter mu obtrel zdrapom košele tvár. Postavil sa a zo skál, ktoré im trčali nad hlavou utrel presakujúce kvapky vody, mokrou handričkou mu obtrel pery. „Piť, dajte mi napiť,“ prosil Kudla. „Nemáme vodu. Keby si teraz pil, tak ti to len uškodí,“ trpezlivo vysvetľoval Fráter. „Vnútorné krvácanie,“ bez emócií skonštatoval Vedúci. Sedel a z hlavy si zotieral pramienky krvi, tvár mal celú dobitú a krvavú. Pozrel sa na Adama a Frátra, ktorí na neho karhavo hľadeli. „A možno sa mýlim,“ ticho doložil, lebo si uvedomil, že Kudlovi týmto určite nepomáha.
Chvíľu sedeli, potom sa zrazu Adam postavil a začal odhadzovať kamene a zem zo závalu. „Prestaň, je to zbytočné, kam chceš dávať to, čo odhádžeš zo závalu? Nevidíš, že za nami nie je žiadny priestor?“ okríkol ho Vedúci. „To tu máme akože len tak sedieť a čakať, kedy zdochneme?“ kričal Adam, ktorého sa zase zmocňovala panika. „Chlapče, má pravdu, zbytočne strácaš sily. Musíme veriť, že nám Boh pomôže.“ „No ak budeme čakať na toho tvojho pánbožka, tak to sme v peknej riti. Už dvetisíc rokov ľudí balamutíte s vaším Pánom Bohom, no on za celý tento čas ľuďom ani ľudstvu nepomohol. Ak niekto dokáže človeku pomôcť, tak to dokáže iba iný človek. Žiadny vymyslený Boh či Bohovia,“ oponoval Vedúci. „To má byť pomoc blížnemu taká, akú dávate vy komunisti ľuďom? Aj tebe tvoji súdruhovia pomohli, však?“ pokojne mu odpovedal Fráter. Vedúci si utrel nové pramienky krvi, ktoré mu neprestajne tiekli po veľkej holej hlave. „Toto sú len chyby ľudí, nie však chyba ideálov, tie sú správne,“ obhajoval svoje postoje Vedúci. „Ideálmi sa dajú ospravedlniť aj tie najhoršie zločiny,“ odpovedal Fráter a ďalej otieral vlhkou handričkou Kudlove pery. „Ty musíš o tom vedieť všetko, veď matka cirkev má na svedomí veľa životov a preliala potoky krvi. Aj tí najväčší inkvizítori sa oháňali vierou a láskou nášho spasiteľa.“ „Prestaň, tu nie sme na straníckej schôdzi,“ okríkol ho Fráter. „Hádky nikomu nepomôžu,“ povedal Adam, na ktorého obidvaja prekvapene pozreli.
Minúty sa menili na hodiny. Všetci boli ticho, strach a zranenia im nedovolili ani len rozprávať. Od stien sa odrážalo Kudlove stonanie. Všetci, vrátane jeho samého si uvedomovali, že umiera. „Počúvajte ma, vy poondení bastardi. Keď otrčím kopytá, môžete ma zjesť.“ Chcel sa smiať, ale spôsobovalo mu to veľkú bolesť. Opäť vypľul chuchvalec krvi. „Nikto ťa jesť nebude a ty prežiješ, vonku už určite ostatní pracujú na našej záchrane,“ povedal Fráter. „To určite! Idú sa potrhať, aby zachránili vraha, Cigána a nepriateľov ľudu, farárika a zradcu. Všetci tu zdochneme!“ „Ja nie som žiadny zradca, ty skurvenec!“ kričal Vedúci a bezmocne zatínal päste. „Drž hubu, rozsudok znie jasne! Si vlastizradca, záškodník a nepriateľ ľudu, teda osoba, pre ktorú sa nikto nebude trápiť. Veď sme všetci určení k likvidácii, či nie?“ Kudla uprel svoj pohľad na Vedúceho a v jeho bledej tvári bolo badať, že život z neho pomaly uniká. „Viem, že umieram,“ pozrel sa do Frátrovej tváre. „Smrť dokážem vycítiť, vždy som vedel,“ zašepkal Kudla. „Smrťou nič nekončí, len duša sa oslobodí od tela a vráti sa k stvoriteľovi,“ upokojoval ho Fráter. „Toho sa najviac bojím. Mám strach, že skončím v pekle za to všetko, čo som vykonal. To radšej nech smrťou všetko skončí!“ Kudla sa začal triasť ako keby mu bola veľká zima, drkotali mu zuby. Ten hrozný zvuk klepania jeho zubov sa odrážal v malom priestore a vyvolával v nich nepríjemné mrazenie chrbta, ktoré sa šírilo až do mozgu.
Čas sa lenivo vliekol a Adam si uvedomil, že chce aby už Kudla stíchol, aby nepočul jeho stony a drkotanie zubov. „Do riti, ja sa fakt bojím! Ja, ktorý som sa nikdy nebál. Karel Kudla, veľký šéf žižkovského podsvetia. Všetci sa báli mňa, ja nikoho. A teraz sa trasiem ako ratlík, lebo sa bojím trestu za všetko svinstvo, čo som počas svojho prekliateho života napáchal,“ teraz už Kudla plakal ako malý chlapec. „Náš Pán je milostivý aj k hriešnikom ako si ty, každému môže byť odpustené,“ ozval sa Fráter. „Tak ma vyspovedaj, veď ak sa vyspovedám, bude mi odpustené, nie?“ držal mocne Frátra za ruku a s nádejou v očiach čakal na odpoveď. „Chceš sa vyspovedať napriek tomu, že tu budú aj oni?“ kývol Fráter hlavou smerom k Adamovi a Vedúcemu. „Nech len počúvajú, možno sa všetci ešte dnes stretneme na druhej strane,“ zachrčal Kudla. Fráter sa začal modliť a kázal mu opakovať modlitby.
Potom zahájil Karel Kudla svoju spoveď. Hovoril o tom, že mal ťažké detstvo, otec ich všetkých mlátil, keď prišiel opitý. Hladovali, a tak kradol, už ako chlapec sa dostal do partie starších chlapcov, otec ho naďalej mlátil, a tak on mlátil všetkých naokolo, trápil zvieratá a bol zlý, aby sa ho ostatní báli. Jediný, koho miloval bola jeho malá sestrička. Anička bola jeho anjelom, nosil jej sladkosti, ktoré ukradol v obchodoch, aj hračky ak sa podaril väčší lup. No ona ochorela, ani nevie aká choroba ju postihla, ale za tri mesiace strašne schudla a umrela. Ten deň bol jeho najhorší v živote. Aj zvyšky dobra, ktoré v ňom boli, umreli spolu s jeho sestrou. Ako trinásťročný znásilnil svoju sesternicu v uhoľnej pivnici, kam ju vylákal. Príval jeho zlých skutkov sa z neho len tak rinul. Hovoril o tom, ako zabil prvýkrát. Bol to chlapec z inej štvrte a partie, ktorá im robila konkurenciu. Najprv ho zbil a potom podrezal, ten nôž potom nosil celý život, a preto ho volali Kudla. Kradol, klamal, cez vojnu donášal gestapu, aby mu dali pokoj, aj preto vojnu prežil bez väčšej ujmy. Po vojne mu kšefty išli dobre, no po roku 1948 bolo príležitostí menej. Chcel urobiť veľkú lúpež a ujsť do Nemecka. Dostal tip, prepadli auto, v ktorom sa viezli výplaty pre celú fabriku. Účtovník mal pištoľ, a tak mu hneď vrazil nôž do srdca a ešte ho aj podrezal. Vtedy museli ujsť, lebo sa blížilo ďalšie auto. Skrýval sa niekde na Šumave, nakoniec ho udali jeho vlastní parťáci. Nedal im podiel, na ktorom sa dohodli. Fráter ho držal za ruku a opäť odriekal svoje modlitby, v ktorých prosil za jeho odpustenie. Kudla už mlčal. Všetci boli ticho. Vedeli, že umiera, tak nechceli rušiť jeho pokoj. Chrčal, Adamovi sa zdalo, že to trvá nekonečne dlho, no zrazu vo chvíli, keď si myslel, že to nikdy neprestane, to strašné chrčanie náhle prestalo. Umrel, konečne tie hrozné zvuky prestali. Adam si zhlboka vzdychol a uľavilo sa mu.
Stále ťažšie sa im dýchalo. Boli smädní, otierali vlhkosť zo skál a cucali mokré handričky. Pomáhalo to len málo. Adam prehrabával zem pri sebe a jeho prsty narazili na kov. Uvedomil si, že sú to koľajnice a náhlivo z nich začal odhrabávať zem. Fráter sedel oproti opretý o stenu. Zahľadel sa na neho a nechápal, čo robí. Adam obnažil koľajnicu, zobral si kameň a začal po nej búchať. Búchal dvadsať, možno tridsaťkrát, potom prestal a počúval či na jeho signál niekto z druhej strany odpovie. Nič, žiadna odozva. Chvíľu počkal a potom opäť búchal na koľajnicu. „Dobrý nápad, chlapče! Daj, vystriedam ťa,“ natešene povedal Vedúci. Zobral mu kameň a kľačiac začal búchať na koľajnicu. No po chvíli mu prišlo zle, z otvorenej rany na hlave mu stále tiekla krv. Unavene sa zvalil na zem. Adam s prestávkami pokračoval v búchaní, nevedel koľko času prešlo. No veľmi sa vyčerpal, nedostávalo sa mu vzduchu. „Čo je, prečo na mňa tak pozeráš?“ nervózne vyštekol na Frátra. „Prepáč, niekoho mi pripomínaš,“ odpovedal Fráter. „Vypočuješ si aj môj príbeh?“ ozval sa Vedúci, ktorý stále ťažšie dýchal a tvár mal smrteľne bledú. „Ale veď ty si ateista, snáď sa len nechceš vyspovedať?“ ironizoval farár. „No neviem, či vyspovedať, ale asi sa chcem podeliť aj ja o svoj životný príbeh,“ povedal Vedúci a ich mlčanie zobral ako súhlas.
„Moje detstvo nebolo také zlé, ako tamtoho chudáka. Žili sme skromne, bolo nás päť detí čo sme prežili, matka rodila deväťkrát. Na kopaniciach sa okrem detí toho veľa neurodilo, no boli sme vďační za zemiaky a kapustu. Otec drel ako mohol, odtŕhal si od úst aby sme prežili. Vyučil som sa za zámočníka a robil vo Vrútkach, kde som vstúpil do strany. Prišla vojna a prví na rade sme boli my komunisti, a tak som nechal rodinu doma a odišiel do ilegality. V povstaní som už bojoval ako partizán a po vojne som sa stal predsedom mestského národného výboru. Strana mi dala dôveru. Viedol som celý kraj, no nakoniec som skončil tu označený ako zradca. To ma mrzí najviac,“ po dobitej tvári mu tiekli slzy. „Ale no tak, súdruh, prečo nepovieš celú pravdu? Martin Filčík, veľké zviera! Prečo nespomenieš aj tých, ktorých si spolu s tvojimi súdruhmi označil za zradcov a skončili v táboroch či na šibenici? Koľko ľudí ste nechali odvliecť na Sibír? Nejako rýchlo si zabudol na svoje zločiny! Takto spoveď nefunguje. V spovedi musíš byť úprimný,“ tvrdo mu odpovedal Fráter, prudko dýchajúc a držiac sa za bok. Adam si všimol, že mu odtiaľ presakuje krv a tečie na nohavice. Celé telo mal dobité a kožu odratú.
V sliepňavom svetle lampy sa na stenách tvorili strašidelné tiene. Vedúci si pritiahol kolená až ku brade, doslova sa schúlil do klbka a plakal. „Robil som to pre stranu, robil som to pre ľudí, bránil som socializmus! Všetci to boli nespoľahliví zradcovia. Nie ako ja, pri mne sa zmýlili, ja som dobrý komunista,“ hlas mu zlyhával, ruky sa mu začali triasť a triaška sa rozšírila do celého tela, ktoré sa začalo metať. Adam k nemu priskočil a držal mu hlavu, stále z nej tiekla krv. Z nosa sa mu pustil nový prúd jasnočervenej krvi a triaška neprestávala. Potom už nepovedal ani slovo, len upieral vytreštené oči do tmy. Aj vo chvíľach smrti bol presvedčený, že nikomu neublížil, že je dobrý človek napriek tomu, že mal na svedomí životy nevinných ľudí. Adam opäť búchal na koľajnice, nechcel sa vzdať bez boja. Búchal a pozorne načúval. Úplne stratil pojem o čase. Nevedel, koľko hodín uplynulo, no niekedy počas jednej z prestávok medzi búchaním si všimol, že Vedúci už nedýcha. Adam videl, ako jeho pohľad zamrzol niekde v nekonečne smrti. „Umrel bez toho, aby si uvedomil svoje chyby, aby ich oľutoval,“ ozval sa Fráter. Adam zvesil hlavu. „Všetci takto zomrieme,“ rezignovane povedal. „To nie je isté, musíme veriť v zázrak,“ zašepkal kňaz. „Fráter, zázraky sa nedejú, svet je jedno hnusné miesto,“ okríkol ho Adam. „Skús si predstaviť to dobré, čo si zažil, nemysli len na to zlé. Pre pohľad na zlo, ktorého sa ti teraz dostáva nevidíš všetko to dobro, ktorým nás Boh obdaril.“ Adam bol ticho. Skúsil si spomenúť na to dobré, čo zažil. V hlave sa mu vynárali obrazy z detstva, rodinné oslavy plné muziky a spevu. Spomínal na chvíle, kedy s otcom a bratmi hrávali na jarmokoch, svadbách a krstinách. Na všetky dobré dni a veci, ktorých sa mu za jeho krátky život dostalo. Myslel na Irenu, ktorú miloval. Ľúbil ju šialenou láskou. Na svoju lásku aj doplatil a skončil na tomto mieste, kde v podzemí vyprchá jeho mladý život.
„Tak čo, Adam, na čo myslíš? Na svojich doma?“ prerušil Fráter ticho, vzdychol a dlaň si pritlačil na krvácajúcu ranu. „Myslím na to, ako ma moja horúca hlava dostala na toto skurvené miesto, na toto peklo v podzemí! Doboha tam so mnou aj s celým hnusným svetom!“ kričal Adam až z neho fŕkali sliny. „No tak, neber meno Božie nadarmo. Chceš mi o tom porozprávať?“ Adam sa na neho díval. „Ďalšia spoveď, Fráter?“ smutne sa spýtal. „Ber to ako chceš, ak sa ti žiada vyspovedať, som tu pre teba. Ak sa chceš len porozprávať, som dobrý poslucháč. Potom si to môžeme vymeniť, mňa tiež tlačí svedomie a chcem si ešte pred smrťou uľaviť. Keď sa o svoj príbeh podelím práve s tebou, bude to dobrý koniec, taký symbolický,“ Fráter sa trpko usmial. Adam sa nechápavo na neho pozrel. „No tak, chlapče, začni rozprávať, nech tu nesedíme v tom hroznom tichu,“ povzbudzoval ho kňaz.
„Nie je veľmi o čom rozprávať. Prežili sme vojnu, veľmi ťažké časy. No po vojne zase ľudia začali robiť svadby a aj krstín bolo dosť aj zábav, a tak sme s otcom a bratmi celkom dobre zarábali, lebo ako muzikanti sme boli známi široko ďaleko po kraji. Zamiloval som sa do Irenky, najkrajšej ženy v našej dedine. Miloval som ju ako blázon a veľmi som na ňu žiarlil. Keď sa mi doniesli reči, že za ňou chodí predseda nášho roľníckeho družstva kde robila, bol som šialený od zlosti. A keď mi ženy so smiechom hovorili o tom, že zostala sama v maštali s predsedom, nedokázal som sa ovládať, celý deň som pil. Keď sme sa večer stretli, začal som ju hneď biť a žiadal som, aby sa priznala, že sa kurvila s predsedom. Plakala a tvrdila, že sa nikdy nič nestalo, že on chcel ale ona miluje iba mňa. V hneve som jej neveril ani slovo a dobil som ju do bezvedomia. Z domu som zobral sekeru a v noci som sa opitý prikradol k predsedovmu domu, ktorý susedil s areálom družstva. Zaklopal som na okno a vyvolal predsedu von. S nadávkami otvoril okno a vystrčil hlavu. Rozohnal som sa a sekerou som mu ju rozbil. S rachotom spadol dovnútra, odkiaľ sa ozval rev jeho ženy a detí. Zlosť mnou ďalej lomcovala, bol som opitý a šialený. Preskočil som plot a zapálil stajne. Potom som ušiel. Skrýval som sa u rodiny v inej dedine. No na druhý deň pre mňa prišli žandári. Dva dni ma bili aj po tom, čo som sa priznal. Takmer som umrel, mesiac som preležal v nemocnici. Predseda nakoniec prežil, aj keď bol tri mesiace v bezvedomí. Viac mi však uškodilo, že som podpálil družstvo, ktoré len prednedávnom založili aj napriek protestom miestnych roľníkov. Vraj to bol útok proti socialistickému zriadeniu, takže som skončil ako nepriateľ ľudu v Jáchymove. To je všetko,“ Adam si vzdychol a zvesil hlavu. „Teraz viem, aký som bol hlúpy. Mal som Irene veriť, mali sme sa zobrať a odísť z dediny. No už je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Môj osud je spečatený,“ ukončil svoje rozprávanie.
„Adam môj, všetci sme len ľudia, všetci robíme chyby a sme hriešni. Podelil si sa so mnou o svoj príbeh, a teraz sa chcem podeliť o ten svoj ja s tebou. Bol som farárom v jednej dedine na strednom Slovensku. Mladý kňaz, ktorý len prednedávnom vyšiel zo seminára sa musel stať kaplánom a až potom dostal svoju farnosť. Ja som na katolíckej univerzite exceloval, bol som horlivý, ochotný a poslušný. Veľmi poslušný. Urobil som všetko, čo mi prikázali. To sa vrchnosti páčilo, a tak som sa stal hneď farárom. Bola vojna, no na Slovensku bol relatívny pokoj. Tie nešťastné transporty Židov do Poľska boli minulosťou. No ľudia sa tým nejako netrápili, žili svoje jednoduché životy a ja som bol rovnaký. Poslušný farár, ktorý dbal na príkazy ctihodných otcov biskupov a nášho prezidenta. Slovensko bola katolícka republika, Boží štát, v ktorom platia Božie zákony. O tomto som bol presvedčený aj vtedy, keď vypuklo povstanie a my sme dostali inštrukcie, aby sme ľudí od tohto Bohu nemilého povstania odvracali a vyzývali prostý ľud na vernosť Nemecku a svojmu prezidentovi Tisovi. Tupo som tomu veril, bol som slepý a hluchý k zločinom, ktoré sa nám diali priamo pred očami. Toto viem až teraz, bohužiaľ až teraz,“ Fráter zmĺkol a bolo vidieť, že má veľké bolesti. Stále si pritláčal dlaň na ranu, z nej mu cez prsty tiekla čierna krv.
„Bol december 1944, keď ku mne na faru v predvečer Vianoc prišiel mladý chlapec, ktorý ma prekvapil pri modlitbe. Poprosil ma, aby som ho vyspovedal. Mal pri sebe zbraň. Bol to partizán a keď si dal dole baranicu, spoznal som v ňom Filipa, jedného z miestnych Cigánov. Mladý chlapec, asi osemnásťročný, ktorý pred povstaním každú nedeľu aj s rodinou chodil do kostola, ako sa patrilo na dobrého kresťana. Teraz sa pridal k partizánom, k banditom, ktorí chceli zrušiť náš Boží štát. Chcel som ho odmietnuť, no on ma veľmi prosil. Povedal, že kedykoľvek môže padnúť v boji a nechce umrieť nevyspovedaný. Tak som ho vyspovedal. Povedal mi, že sviatky prežije u rodičov v osade. Na druhý deň pred polnočnou omšou som sa vyspovedal nášmu biskupovi, povedal som mu aj o Filipovi. Biskup mi dal rozhrešenie a nakoniec mi prikázal, aby som o tom informoval miestne vojenské orgány. Je to vraj mojou povinnosťou pomôcť v boji proti neznabohom, ktorí bojujú proti Bohu a Božím zákonom, a nám hrozí záhuba, a tak povinnosťou kresťana je proti nim bojovať. Chcel som namietať. No biskup mi povedal, že ak odmietnem, nezaslúžim si spravovať svoju faru a nahradí ma spoľahlivým človekom, ktorý sa nebúri cirkevnej vrchnosti danej samotným Bohom. Bol som poslušná ovečka a hneď od biskupa som zašiel za miestnym veliteľom nemeckej posádky. Ten ma potľapkal a pochválil, ako pán pochváli svojho psa,“ Fráter hlasno vzdychol, mal veľké bolesti. Zakašľal a vypľul chuchvalec krvi. „Potom to šlo všetko veľmi rýchlo. Ešte v ten deň chytili Filipa a jeho bratov a na druhý deň ich dobitých a zviazaných priviedli na námestie pred kostol. Prečítali rozkaz veliteľa, ktorým odsudzujú banditov na trest smrti a vyhlásili, že nech je to výstrahou pre ostatných, ktorí by partizánom pomáhali alebo ich ukrývali. Potom týchto troch mladých chlapcov postavili na stoličky a hodili im na krk slučku. Bol som vonku a modlil sa, Filip sa na mňa upreto díval. V tom pohľade som videl, že vie, že si je istý, že som to bol ja, kto ho udal. V noci sa budím na ten zvuk padajúcich stoličiek. Bože, odpusť mi,“ Fráter trpko zakvílil. „Počujem to vŕzganie napnutého lana, na ktorom visia mladé telá a trepú sa v smrteľných kŕčoch.
Tri dni tam viseli na výstrahu všetkým. Tri dni popri nich chodili ľudia, tri dni som mal na očiach ich napuchnuté telá. Sčernené jazyky im trčali z úst, tváre znetvorené bolesťou. Ten pohľad nikdy nevymažem z pamäti. Dívam sa na teba a vidím pred sebou tvár Filipa, ktorého som udal, ktorého som zabil. Tak veľmi sa na neho podobáš, Adam, tak veľmi,“ Fráter sa hlasno rozvzlykal. „Dá sa to, čo som vykonal, odpustiť, Adam? Odpustíš mi ty? Mám vôbec právo na odpustenie? Mojou tragédiou bolo, že som vždy poslúchal. Najprv rodičov, ktorí sa rozhodli, že bude zo mňa kňaz. Potom staršieho kňaza, keď mne, malému miništrantovi, prikázal po večernej modlitbe, aby som sa vyzliekol. Poslúchal som a trpel, keď ma prvýkrát zneužil. Keď som odmietol viac chodiť na faru a miništrovať, otec ma vytrieskal bičom. Farár mi pohrozil, že skončím v polepšovni a možno aj v base, ak o tom niekomu poviem. Potom mi dal sto korún, to bolo veľa peňazí. Kúpil mi bicykel a sľúbil, že mi zaplatí všetky výdaje spojené so štúdiom. A tak som poslúchol otca, matku a nášho farára, ktorý si naďalej so mnou užíval. Nevedel som si pomôcť sám a iní mi pomôcť nechceli. Tak som sa zmieril a poslúchal. A poslúchal som aj ďalej, tupo a slepo som poslúchal, bol som človek bez vlastnej vôle. Vždy ma ovládal niekto iný a ja som si na takýto život zvykol a prijal ho za svoj. Slepý súhlas ma priviedol aj k tomu, že som dal zavraždiť toho chlapca s jeho bratmi. Zbabelo som sa pridal k tým, ktorí sú zodpovední za plynové komory a masové vraždenie. Všetci sme sa tvárili, že o tom nevieme. No ani jedného z nás nemrzelo, že desiatky tisíc ľudí odviezli v dobytčích vagónoch a nikto z nás nerátal s ich návratom. Vedeli sme, že idú na smrť, aj keď sme si to nepriznali. Veď ich byty sa hneď pridelili roduverným Slovákom a ich majetok sa rozkradol. Nikto, naozaj nikto nerátal s ich návratom. A ja som vinný s nimi všetkými. Slepo som poslúchal, robil som aj to, čo je v rozpore so svedomím a morálkou dobrého kresťana. Počúvol som príkaz na zločin. Od človeka, ktorý spolupracoval s nacistami a teraz rovnako ochotne slúži novej diktatúre. Možno to všetko odpustiť? Môže mi niekto odpustiť kolaboráciu so zlom? Ako to ospravedlním pred tvárou Boha? Smrť toho chlapca a jeho bratov mám na svedomí ja. Dočkám sa odpustenia?“ Fráter hlasno vzlykal. Adam bol chvíľu ticho, nevedel čo má povedať. To, čo vykonal Fráter bolo naozaj zlé a teraz vo chvíli, kedy sa jeho život končí, žiada odpustenie. Díval sa na neho a uvedomil si, že na jednej strane ho odsudzuje, no na druhej ho ľutuje. Veď aj on si prežil strašné veci, aj keď to nie je ospravedlnenie toho, čo nakoniec spáchal. No jeho ľútosť sa mu zdala úprimná. „Myslím, že je jedno či ti odpustím ja, lebo ja nie som ten chlapec, ktorého si udal. Nie som ani jeho brat, ani jeho otec či matka. Keby sa dalo, tak by si sa musel opýtať, či ti odpustia oni. Ja nie som správna osoba, ktorá by ti mala dať odpustenie,“ Adam si uvedomil, že jeho slová vyzneli prísnejšie než zamýšľal, a tak dodal: „No ale ty veríš, že Boh ti môže odpustiť, tak popros o odpustenie jeho“. „Neprejde deň, aby som tak neurobil. No ja sám si nedokážem odpustiť. Po tom, čo sa stalo som sa rozhodol odísť do kláštora, kde som v samote modlitieb hľadal odpustenie. No nenašiel som ho. Ani za hrubými múrmi kláštora som nenašiel pokoj. Všade ako tieň ma sprevádzal pocit viny, všade som videl troch bratov, ktorých som priviedol na šibenicu. Prosil som Boha, aby ukončil moje trápenie. Po rokoch prišla odpoveď od Boha a skončil som tu, no ja sa nesťažujem a tento trest som s pokorou prijal.“ „Všetci sme hriešni ľudia a každý z nás robí chyby. Sme len slabí ľudia a Boh to vie, on pozná našu dušu, vie akí sme v najskrytejšom vnútri. Vie to, čo je našou podstatou. Zlo alebo dobro, Boha nikto neoklame,“ prihováral sa mu Adam. „Toho sa bojím, chlapče. Bojím sa Boha, lebo nie som si istý, či som dobrý alebo zlý, či som hoden odpustenia. Keby som sa mal súdiť ja sám, tak si neodpustím. Možno ma čaká večné zatratenie,“ skormútene povedal Fráter.
Adam bol ticho, nevedel, čo má povedať. Po chvíli si všimol, že Frátrovi z úst vyteká pramienok krvi. Jeho orgány musia byť potrhané tlakovou vlnou výbuchu. Akoby mu táto spoveď zobrala aj posledné zvyšky síl. Opäť plynuli minúty a tie sa menili na hodiny. Adam ďalej aj z posledných síl búchal na koľajnicu dúfajúc, že začuje odpoveď. Fráter zrazu začal nezrozumiteľne bľabotať. Kričal latinské slová, volal Boha, bol v smrteľnom delíriu. Potom stíchol a umrel. Adam si ľahol, bol unavený a nedalo sa mu dobre dýchať. Pritiahol si lampu k sebe a začal sa v mysli modliť. Premýšľal o ľuďoch, s ktorými zostal v tomto podzemnom väzení, o ich životných príbehoch, o tom aké zložité sú ľudské charaktery. Ako veľmi dokáže človek človeku ublížiť a aké ťažké je nájsť odpustenie. Premýšľal o tom, či aj on nájde odpustenie, hlavne či mu odpustia jeho rodičia, súrodenci a Irena. Či mu raz dokáže odpustiť predseda, ktorého takmer zabil, jeho žena, deti a ľudia z dediny. Cítil, že sa mu nedostáva vzduchu, veľmi ťažko dýchal, opúšťalo ho vedomie. Posledné myšlienky patrili jeho blízkym a Irene. Videl ju, ako beží k nemu a má rozpustené vlasy. Vonku je leto, krásne svieti slnko, zreteľne počuje žblnkotanie potôčika a šumenie vetra v tráve, kde sú rozkvitnuté poľné kvety ako farebný koberec. Irena sa smeje a volá jeho meno. Adam sa k nej rozbehne a cíti, ako jeho duša opúšťa telo.
Braňo Oláh
Poviedka bola zverejnená v čísle 3/2022
