(Úryvky zo životopisnej prózy) * Redigovala Anna Jónásová

 

Je noc. Mama je po potrate ešte v nemocnici, doma je len Maruš, sestra Vivien, malá Sisi a šesťmesačný brat Rudko. Maruš pozerá cez oblok do slabo osvetlenej ulice. Keď zbadá potácajúceho sa otca, ktorý sa po práci zas  zastavil v krčme, roztrasie sa na celom tele. Od strachu nemôže ani dýchať,  vie len, že deti musí čo najrýchlejšie uložiť do postelí a že nesmú ani muknúť. Náhlivo odostiela, súri ich: “Rýchlo, rýchlo... Ležte, len ticho ležte!“

„Len ležte, ticho ležte“, opakuje Viv a v náručí stíska malého brata.

Rudo vošiel do bytu. „Kde ste, vy cundry?! Podrezať vás, aj s vašou materou! Tam sa vyvaľuje, ktovie, od koho to mala...?!“  Maruš mlčí. Otcove nadávky sa stupňujú, a ako by sa hecoval vlastnými slovami, rastie aj jeho agresivita. Maruš chce nebadane vykĺznuť z kuchyne, no on ju schmatne za vlasy a tak, ako nespočetne krát predtým, začne ju mlátiť. Bezhlavo, bez príčiny. „Otec! Otec!“, prosí  Maruš. „ Prestaň, nebi ma! Nič zlé som neurobila...“ Nedopovedala. Spŕška rán ju zasiahla do tváre, vyvrátilo jej sánku a z nosa sa jej pustila krv. Viv vyskočila z postele, pribehla a zavesila sa otcovi na chrbát. „...nič zlé som neurobila!“ opakuje Viv po Maruš.

Otec ju jedným pohybom striasol, otočil sa a silným úderom  vyrazil Viviene dva predné zuby. Viv sa zapotácala, spadla na zem. Maruš sa postavila pred ňu a svojím sedemročným telíčkom chránila mladšiu sestru. Zabije nás, hovorila si v duchu, tento raz nás zabije...

„Prestaň už konečne, nebi nás, prosím...! Lebo, lebo... lebo pôjdem pre policajtov, alebo pre starkého!“  Vedela, že otec sa starkého bojí. Viac ako policajtov. To je hádam jediný človek, ktorého sa ich otec naozaj bojí. Dedo má veľké slovo, hovorí sa o ňom, šušká sa o ňom všeličo... Maruš to ešte nechápe, ale tuší, že to musí byť niečo strašné, niečo veľmi tajomné  a zakázané. Dedo musel urobiť čosi nezvyčajné,  lebo to ČOSI robí z dedka človeka, ktorého sa bojí aj jej otec.

Konečne sa spamätal. Chvíľu civel pred seba opitými očami, pozeral sa na dcéry ako na prízraky, vzápätí odkväcol na stoličku pri stole, zvalil sa na stôl a zaspal.

Maruš, celá ubolená, poumývala sestru a dala ju spať. Bolo jej veľmi zle, chcelo sa jej neustále zvracať, nevládala stáť na nohách. Keď v noci dvakrát zarábala sunar pre brata, potácala sa a takmer nič nevnímala. Nevnímala ani, že malý Rudko čoraz viac kašle, kašle už týždeň, bola tu aj doktorka a dala mu lieky, no kašlať neprestal. Všetko robila mechanicky, okolo otca však chodila po špičkách, aby sa nezobudil. Strašne sa ho bála... A rovnakou mierou ho nenávidela...

„Od čoho len môžem toľko vracať?“, uvažovala, „Veď okrem suchého chleba na večeru som nič nejedla.... Otec sa nestará, či máme čo jesť, hlavné, že má peniaze na chľast! Bože, keby som tak mohla utiecť k starkým. K dedovi a babke Hajnalke! Oni vždy majú jesť, ani sa u nich toľko nekričí! A vždy nás obránia. Pred mesiacom, keď sme boli tiež takto zmaľované,  starký sa na nič nepýtal, len načiahol ruku a dal otcovi takú facku, že sa prevrátil aj so stoličkou. Už, už sme si mysleli, že sa na starkého oborí, no otec len sklonil hlavu . Starký mu nadával po maďarsky, myslia si, že  nerozumiem, ale ja veru rozumiem! Viv tiež rozumie, no nevie vysloviť tie ö ü ő a a, čo sa povie skoro ako e, a e, čo niekde treba vysloviť ako i. Tak sa hanbí a radšej rozpráva len po česky. Ani po cigánsky sa veľa nenaučila, to len ja som niečo pochytila od babky a keď sme boli u rodiny na Slovensku. Niekedy tam len tak skočíme, lebo otec robí na Hlavnom nádraží posunovača a máme režijky.  Babka, hoci žije tu v Prahe,  zas nerozpráva po česky, lebo čeština je pre ňu ťažká, strašne ju komolí. A tak sa rozprávajú ako príde, kto ako vie a chce.

U starkých je dobre, tam nikdy nemusia ísť spať hladné. Babka má vždy navarené, nie ako mama... Babka musela variť veľa, lebo u starkých bývali štyri otcove nevlastné sestry a dvaja bratia. Alena mala 18 rokov, Pavla 16, Fero 14 a Olina 12 rokov. Bětka mala 10 rokov a Alex bol len o rok starší, ako Maruš. Bol jej strýkom.  Alena bola vydatá, mala syna. Pavla ako štrnásťročná porodila dcéru a teraz žila s iným chlapom, nie s otcom svojej dcéry. Tú vychovávala babka. Všetci bývali u starkých, v byte na Malej strane. Preto babka Hajnalka vyvárala ako v závodnej kuchyni a často v kastrólikoch posielala hotové jedlo aj im.

Maruš kŕmila sunarom Rudka a vravela si: Budem taká, ako je starká. Keď vyrastiem, budem ako babka Hajnalka! 

Poobede prišla z nemocnice mama. Maruš už týždeň nechodila do školy, musela sa starať o deti. Mama ešte nebola celkom fit, no z nemocnice púšťali skoro všetkých domov, lebo zajtra sú Vianoce. Vianoce 1966.

V noci zaniesli malého Rudka do nemocnice. Už ledva dýchal, stále sa dusil. Ani kašlať už nevládal. Zaniesla ho tam Maruš s tetou Aničkou, to bola otcova vlastná sestra. No, a ráno, na Štedrý deň, prišiel z nemocnice telegram, že Rudko zomrel. Zbehla sa celá rodina.

„Čo sú to za Vianoce, keď sa nám stalo toto?! Prečo si nám, Pane Bože vzal malého bračeka?”, kvílila Maruš a strhávala z vianočného stromčeka ozdoby. „Ako môžeme oslavovať narodenie Ježiška, keď si nám zobral Rudka?”

„Nerúhaj sa, maličká,” chlácholila ju starká. „To sa nesmie!”

„Ale, keď on zomrel kvôli mne, ja som ho zaniesla do nemocnice. A tam zomrel! Ja, ja som vinná, ja som ho zabila!” Maruš neutíšiteľne plakala, obviňovala sa a jej plač ešte zväčšoval smútok dospelých.

„Ty si nikoho nezabila,” povedala babka. „Veď kto sa o neho staral, kto ho prebaľoval, kto ho kŕmil? Ty. Veď si sa o neho vedela lepšie postarať ako tvoja mama,” povedala starká a pritom hľadela na nevestu.

„A čo som mala robiť, keď chcel len ju! Od nikoho iného nechcel fľašu, ani polievku, len od Maruš. Len za ňou naťahoval z postieľky drobné ručičky. Ako by som mu ani matkou nebola ja, ale ona!” Mery sa vôbec nehanbila, len konštatovala pravdu. A v srdci malej Maruš zostala nezahojiteľná rana.

 

Od smrti malého Rudka bol otec ešte  horší ako doteraz. Cestou z roboty na Hlavnom nádraží sa už pravidelne zastavoval v krčme a domov prichádzal opitý  ako čík. No a doma robil cirkus. Nadával na všetko a na všetkých, na režim, na papalášov, na darmožráčov, na posraný život...Bil ako zmyslov zbavený a  Mery pred bitkou neubránila ani seba, nieto ešte dcéry.

Maruš sa v škole darilo celkom dobre, aj prospech si držala. Bola už tretiačka a mala starosti s Viv, ktorá nastúpila do prvej triedy. Učenie jej nešlo, hoci sa Maruš všemožne snažila a s Viv sa denne zaoberala. Doma sa nemohli učiť, v škole dospávali, čo v noci pre večný krik a bitky nestihli. Domáce úlohy si robili v družine, lebo mama dosť často behala do krčiem, to akože hľadať otca. Nemohla si preto všimnúť, že s Viv nebolo čosi v poriadku A  Viv naozaj niečo chýbalo, akoby mala dlhé vedenie, alebo čo. Maruš občas zdvihla oči od knihy a zahľadela sa na hrajúcu sa sestru. Vivine čielko bolo skrčené od úporného premýšľania, Maruš videla, že Viv si nedokáže zapamätať nielen písmenká, ale ani postup jednotlivých hier. Upínala sa k Maruš svojou čistou sesterskou láskou, opakovala všetko po nej, len jedno nedokázala - niečo sa naučiť.

Do Maruškiných deviatich rokov mala Mery sedem spontánnych potratov. Už nebehala po krčmách a nehľadala manžela. Zariadila sa podľa seba a do bytu si začala vodiť chlapov. Pri jednej príležitosti ju malá Maruš prekvapila s cudzím chlapom v posteli a vtedy si uvedomila, že jej mama, jej mama! robí niečo veľmi, veľmi zlé, škaredé a odsúdeniahodné. Darmo sa jej to potom snažila matka vysvetliť. Maruš si už vedela dať do súvislostí mamine potraty a tých chlapov, čo k nim chodili, keď otec nebol doma. Keď sa to mame prihodilo Maruš už vedela, koľko bije,  dotiahla ju do postele, poumývala krv na dlážke a zavolala sanitku.

         

Meryn príbeh začal kedysi dávno, keď ju ako dvojročnú strčila matka do detského domova. „Bol to čisto dievčenský domov, vtedy to tak bolo. Tvrdá disciplína, studený odchov. Starajú sa o teba, dostaneš päťkrát za deň jesť,  slušne ťa oblečú. No a to ostatné?  Kto sa ťa pýta, či po večeroch netúžiš po rodičoch, ktorých ani nepoznáš? Veď ja som po prvý raz došla domov, až keď som bola prvý rok na zdravotnej škole. Veľmi som sa na matku hnevala, že ma v decáku nechala tie dlhé roky a nevzala ma domov hneď, ako sa vydala.  Pre to isté sa na ňu hnevajú aj moji dvaja bratia, nevedia jej odpustiť. No a ja som zdravotku nedokončila, lebo som sa zoznámila s tvojím otcom a zakrátko si sa narodila ty, Maruš....”  Matka to rozprávala ako na vysvetlenie, no Maruš nevedela, či ju obviňuje za svoj pokazený život len preto, že sa ona narodila, alebo chce zvaliť vinu na osud a aspoň trošku ospravedlniť svoje správanie. „A tvoj otec v posteli aj tak nestojí za nič, tak čo sa mi čuduješ? Raz to pochopíš aj sama,” dodala matka.

      

Už ani nevedela, ktorá bitka bola najhroznejšia. Tá posledná  bola strašná. Rozzúrený otec bil hlava – nehlava, nadával, nevedel prestať. Mery sa nevedela bez pomoci ani postaviť, tak ju zmlátil. Aj Viv bola strašne dobitá, telo mala jednu modrinu. Maruš, s krvácajúcou perou a zlomenou rukou, sa vyškriabala na vaňu a cez kúpeľňové okno vyskočila von. Zavolala sanitku, v nemocnici ich pozašívali, zasadrovali, chceli spísať zápisnicu. Mery aj dievčatá svorne mlčali a odmietli žalovať na otca.

Ráno sa otec na ne len  nechápavo pozeral. „To akože chcete povedať, že som vám urobil ja? Ja, že som vás takto...?” Nevedeli, či sa len robí, alebo sa naozaj na nič nepamätá. Či to naozaj len alkohol z neho robí netvora, čo si na druhý deň nič nepamätá, alebo si nič pamätať nechce? No otec sa otočil chrbtom a rozvzlykal sa. Plač mu otriasal celým telom, kýval sa z boka na bok a rukami búchal do steny.

Mery sa osmelila a s krikom mu  dohovárala. Mal by prestať piť. Veď taký človek, taký tyran si nezaslúži, aby žil. Veď ho tie deti nenávidia! A čo rodina? Neopovážia sa ani volať dedka, zabil by ho.  Odvezie deti k Anke na dedinu a  on, on musí na protialkoholické.

     

Deti prežili u príbuzných krásne leto. Otec sa zatiaľ liečil a keď  za nimi prišiel, nikdy nebol opitý. Niekedy prišla aj mama. No keď sa vrátili do Prahy, kolotoč nadávok, násilností, kriku a bitky sa začal znova. Skončilo sa to na polícii, lebo Mery a Maruš sa po jednom zo záchvatov otcovej zúrivosti ocitli na ARE v bezvedomí. Medzitým sa matka zoznámila s nejakým Zdeňkom a iný, Milan, za ňou chodil až z Domašína. Maruš to vedela, no nikomu to nepovedala. Keď si s hrôzou  uvedomila, že mama je znova  tehotná, odhodlala sa na vážny rozhovor s ňou.

 

Začala Mery, hneď ako mladšie dcéry okúpala a uložila spať. „Tak, čo ty na to?”

„A na čo?” odpovedala Maruš protiotázkou.

 „No, na maličké”. Prstom si poklopkala po bruchu.

„To je tvoj problém, nás do toho nič nie je,” povedala Maruš.

„Čo si taká nabrúsená?”

„Lebo viem rátať. Vieš veľmi dobre, o čom hovorím.  Keby otec vedel, čo viem ja, ináč by sa správal! Stopro si mu nepovedala, že to nie je jeho! On chudák nevie nič! Prečo s ním zostávaš? Prečo si to nedala preč? Načo chceš to dieťa?” Maruš sa až triasla od rozčúlenia. „Len nehovor, že ho máš rada! Je to ďalší tvoj manéver, ja som ťa prekukla už dávno!”

„Buď ticho, lebo dostaneš po hube, ty nána sprostá.” 

„Len si poslúž,” odvrkla Maruš, „nebolo by to po prvý raz.”

Mery sa zdvihla a odišla do kuchyne.

 

Začiatkom prázdnin sa narodilo dievčatko Sophi. Otec Rudo sa nevýslovne tešil, čakal síce syna, ale štvrtú dcéru prijal s nadšením. Podobala sa na Maruš a ako s úľavou zistila, nemala bielu pleť ani modré oči po maminých frajeroch. Predsa len asi bola Sophi otcova..

Mery sa s tým nevedela zmieriť. Dva týždne dojčila, potom prešla na sunar. Pre Maruš nastalo utrpenie. Prebaľ malú, zarob mlieko, oper plienky!

No a po mesiaci matka zmizla ako para nad hrncom.  Zobrala si len pár vecí, ani list nenapísala. Čo mala úbohá Maruš robiť? Zabalila malú, vložila ju do kočíka a odišla k starkým. Chvíľu jej pomáhali, no starosť o dieťa zostala na jej útlych pleciach. Najhoršie bolo, že dedko a babka Hajnalka sa v roku 1968, krátko po príchode Rusov, presťahovali na Slovensko.

Tri roky trvalo neľudské zaobchádzanie a týranie dievčat.  Tri roky strachu, nadľudského vypätia, obrovskej zodpovednosti. A otec len pil a pil, bil a bil. Nebolo čo jesť, telíčka dievčat boli jedna veľká modrina.  Keď sa to už nedalo vydržať, Maruš sa rozhodla. Kontaktovala cudzích ľudí, sociálnu pracovníčku.  Tí hneď začali vybavovať umiestnenie do detského domova. Maruš súhlasila, ale s podmienkou, že malú, vtedy už trojročnú Sophi, odovzdá matke.

 

V dedine blízko Benešova našla dom Milanových rodičov, kam sa  ich matka nasťahovala a vraj sa aj za Milana vydala. Otvoriť prišla ona, jej svokra zostala stáť pri vchodových dverách.

„Maruš, pre Božie zmilovanie, čo tu robíte? Toto je Sophi?”

„Hej.”

„Aká veľká slečna je z nej! Aj ty! Aj ty si veľká slečna...”

„Hm.”

Mlčanie, rozpaky.

 

„Prečo ich nezavoláš dnu,” ozvala sa matkina svokra. „Poďte, len poďte dnu, dušičky,” pozývala ich. Vošli.

„Prečo ste vlastne prišli?” Mery sa zvedavo dívala na dcéry. Vedľa nej sa tmolil malý Milanko a nesmelo ich pozoroval. Zrazu ukázal prstom na Maruškinu hlavu a  spýtal sa: „A toto je čo?” Vlasy, odpovedala Maruš a sklonila hlavu trochu nižšie, aby sa ich mohol dotknúť. Maruš mala krásne vlnité vlasy siahajúce až po zadok a keď ich mala voľne rozpustené, vzbudzovala nevšedný záujem okolia. „A prečo ja nemám také?” pýtal sa Milanko. „Lebo si chlapček a chlapci sa strihajú,” odpovedala prívetivo Maruš. Potom sa obrátila k matke a odpovedala aj na jej otázku.

„Chcem, aby si si k sebe zobrala malú Sophi....”

„Ale to ja nemôžem...”oponuje matka.

„Veď ti nenesiem trojmesačné bábätko, ale trojročnú slečnu... Už netreba prať plienky, už chodí do škôlky. A ja už nevládzem, a ani nechcem. A nemôžem.” Maruš plakala.„ Nechcem, aby s nami šla do decáku, aj tak by bola inde. Zľutuj sa, mamička, zober si ju!”

„Prečo si ju nedoviedla k starkým? To už nevieš, kde bývajú?”

„Zaspala si dobu, mama,” povedala Maruška medzi vzlykmi, ”starkí už tri roky bývajú na Slovensku.”

„To chceš povedať, že si ju doteraz vychovávala ty sama?

„Ako vidíš! Ale chodila aj do jaslí, aj cudzí ľudia pomohli,” odvrkla Maruš.

Maruš si myslela, že je všetko stratené a že svoju matku neobmäkčí. Zasiahla však pani Říhová, Milanova matka. „Čo si ty za ženu?” povedala. „Opustíš deti, nemluvňa necháš na krku desaťročnému decku. Len sa pozri, toto tridsaťkilové trinásťročné dievča má viac zodpovednosti a citu a lásky ako ty! Citu... a lásky...! Necháme si ju tu. Vychováme ju.”

„Pravdaže sa o ňu postaráme,” pridal sa Milan. „ Môžeš byť spokojná. A ponúkni sa, najedz sa u nás!”

„Neprišla som sa k vám najesť. Chcem len, aby ste si zobrali Sophi.”

„Tak dobre,” povedala Mery. „Ale s podmienkou, že ju už nikdy neuvidíš.”

Maruš zamrela. V milióntine sekundy zhodnotila situáciu a rozhodla sa. „Dobre, beriem. Cena je vysoká, ale ja chcem len dobro pre moju sestričku. Chcem ju uchrániť od  kočovania po detských domovoch. Chcem, aby neprežila to, čo si mi o sebe rozprávala ty, mami. Ale ty vieš len odsudzovať svoju matku za to, čo ti urobila. Ale nič ti nebráni v tom, aby si bola tisíckrát horšia, ako je ona!”

Maruš hovorila ticho,  dôrazne a uprene sa pozerala na matku. „A k tomu máš ešte odvahu vydierať ma... Ale, nech je po tvojom, mama!”

    

Na druhý deň Maruš, Viv a Sisi nasadli do auta, ktoré ich doviezlo do diagnostického ústavu v Krči. Otcovi nepovedali ani slovo, nech si myslí, čo chce. Po niekoľkých týždňoch ich iné auto previezlo  do zámku v Moštove. Tu bol detský domov.

Zhlboka sa nadýchli, zdvihli svoje kufríky a vykročili po schodoch k svojmu novému domovu. Maruš si okrem odhodlania popasovať sa s novými podmienkami a so skúsenosťou nedetského detstva prinášala v kufríku aj jednu istotu. Medzi školskými zošitmi a knižkami mala starostlivo uloženú bibliu. Knihu, ktorá ju očarila a dodávala jej silu. Knihu, o ktorú sa neraz oprela a o ktorú sa vo svojom živote bude ešte mnohokrát  opierať.  

 

Takáčových Rusalky, ako ich v decáku volali, opustili detský domov, keď Maruš nastúpila na učňovskú školu. Vrátili sa do Prahy k otcovi a kolotoč násilností sa opäť začal. Ako šestnásťročná sa vydala za milovaného muža a spolu s ním sa presťahovala na Slovensko. Tu v starostiach i radostiach, chorá na srdce, prežila skoro tridsať rokov a teší sa z vnúčat. Na svoje sestry nezabudla, občas si napíšu. Aj matke, napriek všetkému,  písala pekné listy. Veď sú rodina! Sisi jej občas napíše, ale čo Maruš veľmi potešilo, bol list od Sophi, toho dievčatka, ktoré od narodenia vychovávala a ktoré vnútila do starostlivosti matke.

 

List od Sophie:

 

Čauky  Maruš, Šváro a deti!

Predom môjho listu Vás všetkých zdravíme a posielame hubouna. Máš pravdu, pošty už nie sú, čo bývali, tak im dávam  týždeň fóra a snáď to do tých Vianoc dôjde.  Čo by som Ti tak o nás napísala? Berušky sú už veľké, hoci, ako na čo... Miška bude mať pätnásť, Hanka trinásť. Učia sa pekne. Mrchy jedny, chvália sa, že sú inteligentné po oteckovi a pekné po mamičke. Miška pôjde na ekonomickú akadémiu a Hanka pôjde na rok do 8.triedy.

Uteká to – tie deti teda starnú, ti poviem! My mladneme, za chvíľu budeme znova nosiť pampersky.  Ináč, prežívajú normálnu pubertu a mne šedivejú vlasy.  Ale, neboli sme lepšie!

Ja stále robím na pľúcnej klinike ako ošetrovateľka. Na jar minulého roka som si dorobila kurz. Práca pekná, ale náročná na psychiku. Koľkokrát  si  hovorím, či to ešte zvládnem. Ale robiť treba.

Pekne nám to tí politici   porobili! Od nového roku všetko zdražie o 17 %. Zmôžem sa len na to, aby som dievčatám neustále opakovala, učte se holky, ináč nič nedosiahnete. A ja Ti neviem, človeče, čím to je, ale ony poslúchajú. Keď išli do prvej triedy,  zaviedla som ich v Benešove na staničné záchody. Povedala som im: Tak, Berušky,  len sa pekne popozerajte na vaše budúce pracovisko, pretože, ak sa nebudete učiť, tak tuto budete do smrti robiť. Malo to taký úspech, že si to pamätajú dodnes. No ale to som vlastne chcela dosiahnuť. Míla je ešte u armády, ale dlho nebude, aj tam prepúšťajú. Tak sa pripravujeme na blbé časy.  Ale zas si hovoríme, že je šikula a prácu si určite nájde. Museli sme kúpiť služobný byt, mrchy jedny, ani sa nespýtali, či na to máme. Takže sme zapôžičkovaní ako sviňa.

Mamička, to vieš, stále behá po doktoroch, ale hlavne, že v domčeku so psami je spokojná. Obrába si svoje záhonky a je jej fajn. Milan žije u Hankiných rodičov než našetria na byt. Ládik si vzal holku s dvoma deťmi a stihol aj tretie.  Je to chlapec Dominik.

Napíš mi niečo o sebe! Čo malá Mery a deti?  Ako rastú vnúčatá?  Pestuješ tiež nejaké kvetinky? Aké? Čítaš? Čo? Pletieš?  Zaujímaš sa o niečo? O čo? Vidíš, je to ako v zoznamovacej kancelárii. Je to blbé, ale chcem Ťa poznať. A vieš čo? Stále neviem jedno a chcela by som sa to dozvedieť. Neviem, z akého dôvodu si ma ako malú odviezla k mame do Domašína. Možno som neposlúchala. Ale moc Ti ďakujem! Asi to bol osud. Ďakujem Ti za to.

Tvoja ségra Sophi s rodinou

 

Maruš jej chcela napísať celú, naozaj celú pravdu. No potom si to rozmyslela. Nechcela brať Sophi  ilúziu o matke. Aj keď sa ona najviac zaslúžila o to, že  vlastne preskočila detstvo a vhupla hneď do dospelosti, nemá právo ju súdiť. Veď, či je ona pani Dokonalá? Koľko omylov, koľko prešľapov vo svojom živote urobila aj ona!  Napríklad fajčí a je chorá na srdce. A iné veci. Napríklad, keby mohla, zbalila by sa a odišla by z tohoto mesta, kde býva a kde sa stále cíti ako cudzinec. Ako rada by zašla na Petrřín, Kampu, na Karlov most... Lenže sú tu oni. Jej najbližší. Je tu muž, deti a  vnúčatá. A hroby deda a Hajnalky. A idú Vianoce. Zas jedny Vianoce, zas jeden prežitý rok...

Hádam si sadne a napíše sestričkám listy. Tie najkrajšie listy, aké kedy chcela a vedela napísať. Pretože ich napíše srdcom a neutíchajúcou láskou k nim.

 

Text bol zverejnený v čísle 671-676