Podľa niektorých, ktorí ho malo poznajú, vyletel na hviezdne športové nebo ako raketa. Avšak len on sám vie najlepšie, čo ho stála zlatá medaila z Majstrovstiev sveta v kulturizme Juniorov v Lisabone. Za tým všetkým je poctivá trojročná príprava, hlavne v poslednom období pod vedením trénera MVDr. Milana Čížeka z Košíc.

Keď sa mladučký Elemír Szászi prisťahoval s matkou z východného Slovenska do Prahy, ani na um mu nezišlo, že by neskôr mohol ako spevák účinkovať na súťažiach ľudovej tvorivosti a predstúpiť ako spevák - sólista pred romskú cimbalovú kapelu. Tým menej pred rozhlasový mikrofón.

Vo svete umelcov je už akosi zaužívané, že tú ozajstnú slávu a vážnosť im dodá až ich smrť. Žijú si svojím každodenným obyčajným životom, až kým sa ich púť svetom neskončí. Zašlú slávu rómskych hudobníkov dnes predstavuje už len pár zvučných mien. Malú dedinku uprostred stredného Slovenska akoby sám pánboh zhora chcel obdariť trochou radosti, keď už chudoba a bieda hrýzli životy miestnych Rómov. Zvolenská Slatina... Neubránim sa povzdychu pri spomienke na malú osadu vsadenú v samotnom lone prírody, obklopenú nádhernými lesmi, voňavými zelenými vetvami čnejúcimi hneď za oknami chudobných chyží. Možno si mnohí z vás spomenú, keď poviem, že tu vyrastal husľový virtuóz Rinaldo Oláh.

Údajne iba dvadsať percent Slovákov má vedomosti o dejinách svojho národa. Čo myslíte, ako by dopadol takýto prieskum medzi Rómami? Nechcime si to radšej ani predstaviť...! Tragédiou nášho národa je, že naše dejiny nie sú ani dostatočne spracované. Vždy sme boli na periférii záujmu spoločnosti a zmienky o nás boli vždy zaznamenávané z pohľadu príslušníka majoritnej spoločnosti. Žijeme v dobe, kedy sa tieto nedostatky naprávajú. Mnohé sa však už napraviť nedá. Veď ako? Odkiaľ sa dozvieme, ako žili Rómovia pred dvesto či tristo rokmi? Dnes sú vzácni už aj pamätníci, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. Jeden z nich, Ján Rigo, žije v Podunajských Biskupiciach pri Bratislave. Na vojnu a na vtedajší život v dedine si spomína takto:

Dňa 31. marca to bol práve rok, čo nás nečakane opustila mladá talentovaná keramička Viola Petrášová – Stojková. Kamaráti jej hovorili dôverne Vika.

Narodila sa 10. augusta 1962 v Bratislave. Rodičov nepoznala, pretože títo ju úplne maličkú umiestnili do dojčenského ústavu. Detstvo prežívala v Detskom domove v Novom Meste nad Váhom. To, že mala trošku tmavšiu farbu pleti, pre ňu vtedy neznamenalo takmer nič, podobných detí ako ona bolo v domove viac. Pretože bola výtvarne nadaná, po skončení základnej školy ju prijali na Stredné odborné učilište v Modre, ktoré ukončila maturitou v roku 1980. V Modre potom ostala. Zamestnala sa v tamojšom závode Slovenská ľudová majolika, vydala sa, v roku 1983 sa jej narodil syn Marián. Zdalo by sa, že si vytvorila predpoklady pre harmonický život – mala zaujímavú prácu i rodinné zázemie. Iste vtedy netušila, že jej osud v ďalších rokoch prinesie mnoho prekvapení, ale i dramatických situácií.