Údajne iba dvadsať percent Slovákov má vedomosti o dejinách svojho národa. Čo myslíte, ako by dopadol takýto prieskum medzi Rómami? Nechcime si to radšej ani predstaviť...! Tragédiou nášho národa je, že naše dejiny nie sú ani dostatočne spracované. Vždy sme boli na periférii záujmu spoločnosti a zmienky o nás boli vždy zaznamenávané z pohľadu príslušníka majoritnej spoločnosti. Žijeme v dobe, kedy sa tieto nedostatky naprávajú. Mnohé sa však už napraviť nedá. Veď ako? Odkiaľ sa dozvieme, ako žili Rómovia pred dvesto či tristo rokmi? Dnes sú vzácni už aj pamätníci, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. Jeden z nich, Ján Rigo, žije v Podunajských Biskupiciach pri Bratislave. Na vojnu a na vtedajší život v dedine si spomína takto:


„Narodil som sa v roku 1919. Na vojnu som šiel v štyridsiatom. Vtedy sa rukovalo 10. januára. No keď som nedostal povolávací rozkaz, už som vedel, čo je vo veci. Všetci rómski chlapci, moji rovesníci išli o mesiac neskôr. To bolo už za Slovenského štátu a my a Židia sme boli označovaní a považovaní „za nespoľahlivých“. Nemohli sme ísť ku zbrani. Mali sme aj iné uniformy, ako ostatní ľudia, na blúze sme mali pásku. Takýto predpis schválil vtedajší slovenský parlament. Na tom, či bol niektorý tmavší či bledší alebo že niektorý mal modré oči, nezáležalo. Proste bol označený, že je Žid alebo Cigán.
Narukoval som do Žiliny k pešiemu pluku 7. Ten sa potom rozpadol a mňa prevelili do Humenného. Tam som bol najprv u pohraničnej roty a potom v pracovnom tábore. Mal som na starosti vojenský sklad. Boli v ňom granáty, náboje, šatstvo. Ako som sa k takej zodpovednej funkcii dostal? Bol som vyučený maliar – natierač a bolo to zaznamenané aj v mojich dokladoch. Bol som pucákom jedného rotníka, ktorý mal na starosti všetky sklady.
Židom dávali tie najhnusnejšie šaty, aké tam mali. Ani na jednej blúze nemali gombíky. Mnohí za mnou chodili a chceli mi dať peniaze, aby som im dal lepšie veci. Nemohol som to risknúť. Moji nadriadení by si to všimli, zistili by to podľa vône naftalínu alebo ináč a boli by ma zatvorili.
Bolo nás tam asi 15 Rómov. Jeden bol od Trenčína, druhý od Myjavy. Musel som dobre ostriť uši, aby som im rozumel, keď hovorili po rómsky. Boli rozdiely medzi nami. Väčšinou to boli takí „bičkáši“, nožiari. Na vychádzku nešli sami za nič na svete. Báli sa. Najmenej desiati vždy šli. Spolu.
Do konca života nezabudnem na Rómov, ktorých som videl vtedy za mostom cez rieku Latoricu v Humennom. To bol skutočný cigánsky tábor. Ženy tam močkovali, mali v ústach fajky. Žili za mestom, ešte aj zvonicu a cintorín mali svoje – vlastné. Do mesta chodievali málokedy. Iba keď naozaj museli. Keď som prišiel medzi nich, tak mi hovorili – gadžo. Nechceli uveriť, že som Róm. Keď som sa k nim prihovoril po rómsky, ani vtedy ešte neverili. Mysleli si, že som sa to naučil od niekoho. Rómovia, ktorí bývali v meste, boli hudobníci alebo stavební robotníci.
Mal som veľké šťastie aj v tom, že som mal vrchného kuchára kamaráta, takže raňajky, obed – všetko som mal dupľovane. Niekedy som jednu porciu odniesol do dediny Židom. Vtedy bol lístkový systém a Židom často ani chlieb nepredali. Alebo predali za veľké peniaze. Kým mali peniaze, bolo dobre, keď sa im minuli, zviazali ich lanom a odvážali do pracovných táborov. Až som sa triasol, keď som videl, ako ich vlečú.
Rómovia z Biskupíc mali veľké šťastie, že ich nedeportovali. Boli sme utláčaní a ponižovaní, ale do tábora nešiel nik. Bola to zásluha vtedajšieho richtára, pretože bez richtárovho podpisu sa nijaká deportácia nemohla uskutočniť.
Inak to boli časy, keď sme ani len občiansky preukaz nemali, ako iní ľudia. Cigáni mali vtedy len preukaz totožnosti. Do krčmy sme oficiálne nemohli ísť. Keď žandár videl, že krčmár obslúžil Róma, bolo zle. Boli sme mladí, chceli sme sa zabávať, ale na zábavu sme nemohli ísť. Ešte nám aj povedali, že na našich päť korún nie sú zvedaví. Toľko bolo vstupné a to bol vtedy veľký peniaz. Často nám ani na meno nemohli dôjsť, povedali len – „Ten Cigán“.
V tom čase bolo niekoľko osád v Biskupiciach. Po vojne sa postupne zrušili. Ale aj vtedy boli rozdiely medzi Rómami. Jedným sa chcelo robiť, iným nie. Veľa bolo takých, ktorí si povedali, že chcú žiť ináč – lepšie. Jeden napríklad, Póko ho prezývali, sa vybral s celou rodinou do Čiech za prácou a viac sa už nevrátil.
Aj medzi žandármi boli rozdiely. Bol jeden, ktorý pustil Rómov do krčmy, ešte sa k nim aj prihovoril. Ale bol ďalší, ktorý šiel „do jamy“, do tej najchudobnejšej osady a pelendrekom bil Rómov, ani nepovedal za čo. Tí pred ním utekali, keď ho zďaleka videli. Žandári mali vtedy veľkú moc a gardisti boli ešte horší.“

Áno, dnes už sú ľudia, v ktorých záujme je, aby sa skutočnosti, o akých rozprával aj Ján Rigo, dostali do dejepisov, do historických kníh. A tými nadšencami nie sú vždy len Rómovia. Verme, že sa nájde toľko záujmu aj medzi čitateľmi takýchto faktov a najmä dosť ľudí, ktorí zabránia, aby sa táto krutá minulosť opakovala. Veď dnes sa nám neraz zdá, že k nej nemáme ďaleko.

Text: Agnes Horváthová

Foto: Ľubica Končeková

 

Text bol zverejnený v čísle 134-135