Dňa 31. marca to bol práve rok, čo nás nečakane opustila mladá talentovaná keramička Viola Petrášová – Stojková. Kamaráti jej hovorili dôverne Vika.
Narodila sa 10. augusta 1962 v Bratislave. Rodičov nepoznala, pretože títo ju úplne maličkú umiestnili do dojčenského ústavu. Detstvo prežívala v Detskom domove v Novom Meste nad Váhom. To, že mala trošku tmavšiu farbu pleti, pre ňu vtedy neznamenalo takmer nič, podobných detí ako ona bolo v domove viac. Pretože bola výtvarne nadaná, po skončení základnej školy ju prijali na Stredné odborné učilište v Modre, ktoré ukončila maturitou v roku 1980. V Modre potom ostala. Zamestnala sa v tamojšom závode Slovenská ľudová majolika, vydala sa, v roku 1983 sa jej narodil syn Marián. Zdalo by sa, že si vytvorila predpoklady pre harmonický život – mala zaujímavú prácu i rodinné zázemie. Iste vtedy netušila, že jej osud v ďalších rokoch prinesie mnoho prekvapení, ale i dramatických situácií.
Po novembri 1989 bola odstránená „železná opona“ a otvorili sa hranice. A tu sa zrazu z ďalekého Švédska ozvala Vikina matka. Vika prijala pozvanie a odcestovala na návštevu do tejto severskej krajiny. Tu po prvý raz spoznala svoju matku i ďalších príbuzných. Až tu sa dozvedela, že je vlašská Rómka zo skupiny Lovárov. Fascinovalo ju tamojšie prostredie, spôsob života... Najväčšmi ju nadchla jej teta – objemná žena, ktorá neodložila svoje pestré oblečenie ani starodávne šperky zhotovené zo zlatých mincí. Vika si nakreslila niekoľko portrétov svojej tety s charakteristickou šatkou uviazanou na olašský spôsob. Návšteva príbuzných vo Švédsku ovplyvnila jej ďalší život – zdal sa jej voľnejší a romantickejší; na druhej strane si uvedomila zodpovednosť za svoju rodinu. Napokon sa rozhodla pre muža a syna, ktorých veľmi milovala. V jej duši však ostal akýsi zmätok, s ktorým sa len ťažko vyrovnávala.
Po návšteve svojich príbuzných si Vika uvedomila, že je Rómka. O Rómoch toho dovtedy veľa nevedela, a preto začala hľadať literatúru, z ktorej by sa dozvedela niečo viac o ich pôvode, dejinách, kultúre. Tento záujem sa premietol i do jej výtvarnej práce. Vytvorila sochárske portréty (busty) svojej tety a strýka, tetin portrét sa objavil i na veľkom keramickom tanieri. Svoje najintímnejšie pocity vyjadrila v samostatnej plastike, ktorú nazvala Túžba (Rómska matka). Táto práca nie je originálna ani tak svojou formou, ako svojím obsahom: dobrotivá, láskavá matka ochraňuje rómsky svet. Strom symbolizuje prírodu, koleso od voza a koník niekdajší spôsob života. Malý chlapec sa pridržiava verají – jeho príbytkom, istotou, je jeho matka. Vika v tejto práci vyjadrila cit, ktorý sama vo svojom detstve nepoznala.
V posledných rokoch sa Viola Petrášová rozhodla osamostatniť. Postupne si zariadila vlastnú dielňu, kúpila keramickú pec. Pri práci jej pomáhal manžel Dušan a v čase objednávok väčších sérií prišli pomáhať aj ďalší priatelia – keramici. Treba povedať, že sa jej darilo – záujem bol najmä o krojované keramické figúrky, tanieriky, podkovičky, srdiečka alebo rôzne keramické vianočné ozdoby. Okrem týchto sériových výrobkov, ktoré sama označovala ako „komerčné“, sa stále vracala k tvorbe s rómskymi námetmi. O jej plastiku Miss Roma, ktorá predstavuje štíhlu ženskú postavu v škraboške, symbolizujúcu starodávnu indickú bohyňu, žiaľ, nebol medzi Rómami záujem. Vyobrazenia rómskych krásavíc, koní a vozov sa objavili aj na ďalších prácach, najmä na vázach a plaketách. Protipólom romantického obdivu k rómskemu svetu sú figúrky rómskych hudobníkov – huslistu a basistu (cimbalista ostal v hline) a rómskeho kuchára –, v ktorých Vika vyjadrila svoj umelecký nadhľad, zmysel pre výtvarnú nadsádzku, láskavý humorný pohľad „do vlastných radov“. V dňoch 17. júna až 31. októbra sa v etnografickom múzeu v rakúskom Kittsee uskutočnila veľká rómska výstava „Išli dlhou cestou“. Viola Petrášová sa tu predstavila samostatnou kolekciou svojich výtvarných prác s rómskou tematikou; drobné plastiky rómskych hudobníkov si návštevníci mohli zakúpiť ako suvenír z výstavy. Niektoré práce potom odkúpilo Múzeum rómskej kultúry v Brne.
Rok 1995 bol pre rodinu Petrášovcov a ich priateľov mimoriadne tragický. Vo februári nečakane zomrel Vikin manžel Dušan, ktorý jej bol najväčšou oporou a istotou. Vika sa nedokázala zmieriť s jeho úmrtím a po ťažkých päťtýždňových duševných útrapách sa rozhodla odísť za ním... Dvanásťročného syna Mariana pridelili do náhradnej rodinnej výchovy. Jeho novou matkou sa stala obdivuhodná žena, pani Marta Cíferská z Modry, ktorá okrem svojich dvoch synov vychovala a vychováva ďalších sedem detí, o ktoré ich vlastní rodičia zväčša nejavia záujem. Keramická dielňa už neexistuje – niečo príbuzní predali, niečo odniesli... Obdivuhodne sa zachoval Maroš, ktorý keď videl, ako sa príbuzní správajú k tomu, čo ostalo po rodičoch, vzal desiatku mamičkiných plastík a odniesol ich do modranského Múzea Ľ. Štúra. Pred zničením zachránil i viacero keramických foriem.
Aká bola keramička Viola Petrášová – Stojková? Sedemdesiatpäťročná pani Justína Dideková, v ktorej rodinnom dome mala Vika svoju keramickú dielňu, na ňu spomína so slzami v očiach: bola citlivá, dobrosrdečná, vždy sa s ňou podelila o svoju radosť, nezabudla jej vždy venovať z každého nového typu keramiky, ktorý vyšiel z jej pece.
Vikina najlepšia priateľka – keramička Daniela Hutárová, ktorá s ňou prežívala aj posledné týždne jej života, si na nej oceňuje najmä citlivosť a zmysel pre spravodlivosť. „Vika dokázala vždy aktívne vystúpiť na obranu niekoho, o kom bola presvedčená, že mu iní ubližujú. Bola talentovanou výtvarníčkou, mala cit pre hlinu, dokázala v nej vyjadriť svoje najvnútornejšie pocity. Často sa zamýšľala nad životom súčasných Rómov. Dojímala ju predstava, že v chudobných rómskych osadách spia deti na zemi, chcela navštíviť takéto osady, chcela najmä týmto deťom pomôcť...“
Na cintoríne v Modre je malý hrob. Tvorí ho zemina, tak ako ju navŕšil hrobár pred rokom. Na drevenom kríži je pripevnená keramická podkovička s nápisom „Dušan a Viola Petrášovi“. Niet nikoho, kto by sa postaral o vyhotovenie dôstojného náhrobného kameňa. Bývalí priatelia a kolegovia by sa radi zložili, lenže zozbierať treba dvadsať až dvadsaťpäť tisíc korún. A to je pre nich príliš veľká čiastka.
Text: Arne B. Mann
Text zverejnený v čísle 222-224
