Vo svete umelcov je už akosi zaužívané, že tú ozajstnú slávu a vážnosť im dodá až ich smrť. Žijú si svojím každodenným obyčajným životom, až kým sa ich púť svetom neskončí. Zašlú slávu rómskych hudobníkov dnes predstavuje už len pár zvučných mien. Malú dedinku uprostred stredného Slovenska akoby sám pánboh zhora chcel obdariť trochou radosti, keď už chudoba a bieda hrýzli životy miestnych Rómov. Zvolenská Slatina... Neubránim sa povzdychu pri spomienke na malú osadu vsadenú v samotnom lone prírody, obklopenú nádhernými lesmi, voňavými zelenými vetvami čnejúcimi hneď za oknami chudobných chyží. Možno si mnohí z vás spomenú, keď poviem, že tu vyrastal husľový virtuóz Rinaldo Oláh.

 
Okrem neho tu však vyrastali i iní známi hudobníci – napríklad Janko Gegeľ-Kukáč, Juraj Berky-Pokuta, Ján Oláh Mimiš či Ján Berky-Dušík. Vyrastal som istý čas v osade ako drobné chlapča pri týchto veľkých ľuďoch. Videl som niektorých z nich kráčať s husľami za zárobkom, za zábavou, slávou. Ťažko sa hľadajú slová, čo by najlepšie vykreslili spomienky, ktoré bolia tak, až začínajú štípať v očiach chuťou slaných sĺz. Až keď si uvedomíte, že ich už niet, začnú vám skutočne chýbať. To tradičné z ich hudby, tónov, zostalo len na starých magnetofónových páskach a v srdciach ľudí. Ľudia ako rómsky primáš Ján Berky-Dušík dnes pred nami opäť vstávajú z popola, aby sme si spolu pripomenuli ich zašlú slávu, skutočný hudobnícky život Rómov.

 

Ako a kde sa rodia hviezdy?

Cesta do rómskej osady bývala vždy kamenistá, štrk si vyspevoval svoju pieseň pod nohami, prach sa vám vždy vžral až do odevu. Dnes mi akosi tá kamenistá, zaprášená cesta chýbala. Miesto nej ma do osady vedie, čuduj sa svet, po tridsiatich rokoch môjho života nová cesta – asfaltová. Syn Jána Berkyho-Dušíka a môj dobrý priateľ z detstva Ivan mi spolu s matkou Annou, kúsok po kúsku pootvorili okienko spomienok do histórie rómskeho primáša, vrchárskeho virtuóza, milovaného človeka, jednoducho svojho otca, manžela.
Ján Berky-Dušík sa narodil 13. apríla 1928 v malej rómskej osade ukrytej kdesi za chrbtom dediny Zvolenská Slatina. Už vtedy, ako malé deti, súperili so svojím bratrancom „Rinaldom“, ktorý z nich je šikovnejší. Spolu chodievali na ryby na neďaleký zurčiaci jarok, spolu rástli, učili sa hrať na husle. Nik ani len nedúfal, že z malých šarvancov z cigánskej osady vyrastú do slávnych mužov svojho malého národa, malej osady. Rinaldo z rodnej osady odišiel do „veľkého sveta“, aby sa neskôr z neho stal koncertný majster SĽUK-u a známy husľový virtuóz. Napriek tomu bol práve Rinaldo Oláh tým človekom, ktorý najviac ovplyvnil hru Jána Berkyho-Dušíka. A akoby aj nie, veď slák a husle sa tu dedili z pokolenia na pokolenie.

Najlepší vrchársky primáš

Sám „Dušík“ pochádzal z hudobníckeho rodu rozvetveného po celom Podpoľaní. Medzi jeho príbuznými môžeme čítať mená skvelých hudobníkov ako Ján Berky-Paláč z Hrochote, Pavol Oláh-Všivák z Poník, Ján Berky-Mrenica z Očovej, Jozef Berky a Ladislav Oláh z Detvy. Ani roky vojenčiny neodpútali mladého Dušíka od huslí. Bol to už vtedy mimoriadne technicky nadaný huslista. V 60-tych rokoch sa okolo husľového predníka sformovala skupina hudobníkov, ktorá sa preslávila nielen vo svojom okolí mimoriadnymi interpretačnými schopnosťami. Dobrú cigánsku muziku si ľudia vedeli vážiť, a tak hrávali na svadbách, zábavách i folklórnych festivaloch. Jeho kapelu v čase najväčších úspechov tvorili: huslista Juraj Berky, violista Milan Berky Špako, kontrabasista Gejza Berky, violista Viliam Kálay a klarinetista Ján Šimko. Ak bola niekde v okolí vyhlásená súťaž hudobných zoskupení, ich kapela patrila vždy medzi tie najlepšie. V roku 1962 oslovil primáša Dušíka folklórny súbor Očovan z Očovej, a tak začali s ním vystupovať. Kto by nechcel mať jeden z najlepších hudobných sprievodov a najlepšieho „vrchárskeho primáša“ tej doby? V tom čase viedol súbor Očovan Ján Priechodzký, ktorý sa stal na dlhší čas blízkym spolupracovníkom a priateľom Jána Berkyho-Dušíka. Zožali úspechy na veľkých festivaloch – Východná, Detva, Strážnica. Od roku 1977 začal spolupracovať so súborom Podpoľanec. Prešli úspechmi a búrlivými ováciami nielen doma, ale aj za hranicami malého Slovenska.

 

Nepoznal noty a napriek tomu ho obdivovali

Ján Berky-Dušík sa tak dostal do povedomia mnohých ľudí ako skvelý primáš. Nahrával dokonca pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici, Bratislave aj v susednom, moravskom Brne. Nikdy nechodil do hudobnej školy a nepoznal ani noty. Školení kolegovia hudobníci so záujmom a úžasom sledovali hru neškoleného samouka, ktorému hralo ucho a jemný cit v pravej ruke. Jeho štýl hry zostal nenapodobiteľným. Svojou autentickosťou zaujal aj výskumníka a zberateľa hudobných piesní prof. Karola Plicku, ktorý ho prehováral na štúdium na Pražskom konzervatóriu. Z hudobného oddelenia SAV (Slovenská akadémia vied) sa v roku 1964 začal zaujímať o jeho hudbu PhDr. Ladislav Lenk, ktorý ju podrobil výskumu a podrobným analýzam vo svojich prácach. Ján Berky-Dušík, napriek dosiahnutým úspechom, nebol žiadnym samoľúbym človekom. Keď za ním niekto z hudobníkov prišiel, ochotne ukázal a naučil tie obdivované vrchárske cifry. Učil tak aj nemenej známych huslistov dnešnej doby, akými sú Ondrej a Štefan Molotovci, Hrončekovci... A mnoho ďalších mien Podpoľania. Keď necvičil svoje prsty a hru, tak opravoval druhým hudobníkom husle. Na to mal jednoducho cit. Vedel dokonale nastaviť dušu každého nástroja, čo sa mu dostal do ruky, bol to akoby dar z nebies. Taká bola aj celá jeho hra.

Z hudobného pódia na filmové plátno

Vďaka Rinaldovi Oláhovi, ktorý nezabudol na svojich rovesníkov z osady, sa dostal Ján Berky-Dušík i do filmového sveta. Vo filme režiséra Jozefa Maka z roku 1953 „Rodná zem“ účinkoval aj so svojou rómskou kapelou. V 1968 si zahral zase vo filme režiséra Martina Ťapáka s názvom „Balada Málka“, neskôr v 1973 to bolo vo filme režiséra Jozefa Zachara „Očovské pastorále“, v roku 1975 účinkoval vo filme „Nepokojná láska“, v 1984 v „Povstaleckej histórii“ režiséra Andreja Lettricha, aby neskôr zažiaril v poslednom filme svojho života „Róm hľadá priateľa“, kde stvárnil postavu rómskeho pouličného huslistu. Okrem potlesku z hudobného pódia sa mu tak dostalo i filmového uznania. Kamera mu však neučarovala, a tak sa vždy vrátil k svojim husliam.

Keď zhasínajú hviezdy

V marci 1998 bolo ešte pomerne chladno. Hviezdy z noci nad osadou akoby nechceli v to ráno ani zhasnúť. Až ťažká choroba donútila Jána Berkyho-Dušíka pustiť z rúk husle a slák. Tretieho marca tak naveky zhasla jeho životnú hviezdu, vernosť k vrchárskej hudbe a kultúre, k poctivej rómskej muzike. Jeho dobrý priateľ, akademický sochár Ján Kulich, vryl naveky jeho podobizeň do náhrobného kameňa. Aj keď žil Dušík životom poctivého chudobného človeka, žil v podstate ako milionár. Lebo jeho veľkým bohatstvom bol dar rozosmiať i rozplakať ľudí zakaždým, keď chytil do rúk svoje milované husle. Zo slov jeho syna Ivana Dušíka, ktorého som spovedal, bolo cítiť smútok za stratou otca. Hrdo však zdvihol hlavu a povedal: „Môj otec bol vždy dobrý človek“. Povedal mi vlastne len to, čo som dobre vedel. Naši otcovia a starí otcovia ešte verili na to, že tak, ako žijú dole na zemi, budú sa mať aj tam hore, v nebi. Aj preto dnes hľadíme spolu s Ivanom s úsmevom hore na oblohu, na pokojne vetrom hojdajúce sa mraky nad malou osadou.

Text: Miro Gergeľ

Foto: archív syna Ivana Berkyho-Dušíka

 

Text bol zverejnený v čísle 664-667/2004