Písal sa rok 1953 a v rómskej kolónii neďaleko Banskej Bystrice sa v rodine Bartošovcov narodilo dieťa. Prvorodený syn Ján... Dnes už má na čele nejednu vrásku a na svojom životnom konte veľa útrap i radostí. Rómsky rezbár Ján Bartoš – Biskup patrí v súčasnosti medzi významných rezbárov nášho národa. Svoje diela vystavuje doma i v zahraničí.

Ján Bartoš rád spomína na svoje detstvo i na rezbárske začiatky. Hovorí: „Ako malý chlapec som pomáhal starému bačovi pásavať ovečky. Bolo to obdobie môjho vlastného hľadania sa. Ten starý bača si chvíle na pastve krátil tým, že si odrezal kdejaký konár a potom tú obyčajnú palicu menil na galériu vyrezávaných postáv a figúr. Obdivoval som to jeho stružlikanie. A raz som sa rozhodol skúsiť to sám... Začiatky však nikdy nebývajú ľahké, no mňa vyrezávanie bavilo, a tak som sa neúspechmi nedal odradiť“.
Potom prišiel čas, keď musel svoju záľubu na čas zanechať. Odišiel za prácou do susedných Čiech. A robil, čo sa dalo – od murárčiny až po kopanie kanálov. Žiadnej práci sa nevyhýbal. „To nešťastné štrnganie kľúčmi prinieslo po roku ´89 aj do našej rodiny veľa trápenia,“ spomína na ďalšie obdobie svojho života Ján Bartoš.
„O prácu Rómov zrazu nebol záujem. A tak som ostal doma bez zamestnania. Na podpore. Tá nečinnosť ma začala veľmi skoro ubíjať. Bezmocnosť medzi štyrmi stenami som vymenil za čerstvý vzduch v lese. Doma ma všetko dusilo... To pochopí len ten, čo je dlhšie bez práce a na nečinnosť nie je naučený. A hora akoby chápala môj smútok. Ticho v nej upokojovalo. Z každej prechádzky lesom som si domov priniesol kus dreva, ktorý som potom pretváral. Vyrezával som postavy. U nás, v Uľanke, keď bolo času – sedával som a načúval hudbe a povestiam starých Rómov, ktorí už dnes nežijú. Spomienky na tieto krásne, nenávratne stratené chvíle a na ľudí, s ktorými som ich strávil, som si chcel uchovať. Pokúsil som sa uložiť ich do dreva. Tak vznikla figúrka môjho starého otca, ktorý hrával na basu, otca, čo hral na harmonike a množstvo ďalších, ktoré dotvárali podobu drevenej kapelky – obraz tej našej, z malej rómskej kolónie. Toto moje stružlikanie ma načas zamestnalo. Už mi ani neprekážali odmietnutia, ktorých sa mi dostávalo, keď som chodil hľadať prácu – len preto, lebo som „cigáň“... Podstatné bolo len drevo, nožík, ja – a nekonečné spomienky...“

Foto: Ján Bartoš so svojim synom Tomášom

RNĽ: Ako sa dostali tvoje figúrky do Muzea romské kultury v Brne?
Ján Bartoš – Biskup: Ak sa dobre pamätám, oslovila ma PhDr. Hana Šebková, ktorá sa zaujímala o tradície Rómov aj na Slovensku. Ukázal som jej moje výtvory. Zapáčili sa jej svojou jednoduchosťou. Poputovali teda do Brna, do Muzea romské kultury. Dal som do nich kus svojho života a spomienok. Uložil som ich do dreva – a keď sa na ktorúkoľvek sošku pozriem – akoby som si prezeral fotografie.

RNĽ: Objavil si sa aj na obrazovke STV, dokonca i v Českej televízii.
Ján Bartoš – Biskup: Ani neviem, ako k tomu vlastne prišlo. Zrazu sa o mňa začal ktosi zaujímať. V relácii STV Božie deti som chcel ukázať, že aj keď som momentálne bez práce, čosi ešte spraviť viem.

RNĽ: Ako si prišiel ku svojej prezývke Biskup?
Ján Bartoš – Biskup: Ale ja vôbec nie som svätý! Len som prišiel na tento svet o čosi uvravenejší ako druhí. Preto mi už ako chlapcovi hovorili, že mám rečí ako farár v kostole, či dokonca ako biskup. Medzi Rómami je celkom bežné, že vám dajú prezývku. Mne bol osudný môj podrezaný jazyk. Na prezývku „Biskup“ som si zvykol a dnes ju dokonca používam ako umelecké meno. Bartošovcov je predsa veľa, ale Bartoš Biskup je len jeden.

RNĽ: Hovoríš, že si hrdý na svoje meno. A ako vnímaš svoju rómsku identitu?
Ján Bartoš – Biskup: Časy sa zmenili. Rómovia mali kedysi k sebe viac úcty. Pamätám si na časy, keď okolo nášho domu prechádzal cudzí Róm a moja stará mama naňho volala: „Kirveja javen pro gója!“ Pozývala ho zajesť si. Taká to bola žena. Vtedy ešte platilo to staré: „Te dikhes bokhale manušes, de les te chal – či hino lačho, či nalačho. Ak vidíš hladného človeka, daj mu najesť – či je dobrý alebo zlý“. To sa dnes už medzi našimi Rómami akosi nenosí. Tradície a úcta sa vytrácajú. Róm Róma okradne. A moja identita? Môžem ja vari zakryť, že som Róm? Syna vychovávam k úcte a k hrdosti na to, čo sme. Učím ho aj rómskej reči, aby sa medzi Rómami raz nestratil. Verím, že sa časom niečo zmení a Rómovia sa budú mať na tomto svete lepšie.

Odišiel som z tepla domova Jána Bartoša – Biskupa do mrazivého dňa a v ušiach mi znela jeho posledná veta: „Amaro romipen hi amaro baripen. Naše rómstvo je naša hrdosť“.

Text a foto: Miro Gergeľ