"Narodil som sa s husľami pri uchu. Už v kolíske som počul ich plač i smiech. Rezký potôčik hudby som sal spolu s materským mliekom..." Ondrej Radič, známy rómsky primáš ľudovej hudby z Kokavy nad Rimavicou.
"Môj starý otec vyhrával nóbl spoločnosti nielen v Budapešti, no i vo Viedni, či Berlíne. Dožil sa osem desiatky. I otec, nepatrí sa to možno ani spomínať, si pred smrťou pýtal husle. Hral, kým mu slák nevypadol z ruky. Ale to už bolo strašne dávno. Veď už aj ja mám šesťdesiatpäť preč."
Obzerám si hudobné nástroje. Všetky sú zdedené. Pán Radič ich s láskou berie do rúk. A pritom rozpráva: "Keď hrám, cítim sa mladší o dvadsať rokov. Slobodnejší. Ľahší. Aj sa mi chvíľu zdá, že som niekým iným."
"A chceli by ste byť?" Pýtam sa ho.
"Ani nie. Som spokojný s tým, čo som dosiahol. Prvý raz som husle držal v rukách ako osemročný. Trochu škrípali, ale potom sa naučili hrať. Alebo som sa naučil ja? Už ani neviem. Viem len, že som ľudovej hudbe vernosť prisahal. Pochodil som vďaka nej kus sveta. Poľsko, Maďarsko, takmer všetky prehliadky ľudových hudieb v Česko-Slovensku. I na hrade sme hrali. Ešte starej vláde. Niečo vám ukážem."
Ondrej Radič pozorne nesie platňu, z ktorej sa po chvíli rozlieha po izbe Vrchársky plač.
"Tu mám najradšej. V Tonkovičovej úprave."
Započúvala som sa do primášovho sóla. Mrazenie, ktoré mi prešlo celým chrbtom a zostalo kdesi hlboko v mozgu, akoby doteraz vo mne obnovovalo trblietanie tónov.
"Keby ste boli počuli hrať môjho strýka Vojtecha Radiča. Ten sa vyznal v kumšte. I sám zložil veľa melódií. Upravil mnohé, ktoré sa mu zdali nevýrazné. Ľudia na neho dosial spomínajú. Viacej som sa naučil od neho, ako od otca. Hudba ma však neuživila. Len som si vďaka nej prilepšil. Šesť deti bolo treba živiť, šatiť. Dať ich na poriadok. Bol som robotníkom v Lykotexte. Mám zničenú chrbticu. Veľakrát mi príde kŕč do ruky a ledva dohrám to, čo som začal."
"A čo deti? Máte päť synov a jednu dcéru. Odovzdáte im muzikantskú štafetu?" pýtam sa.
"Len jeden syn, Ondrej, má k hudbe vzťah. Hrá na basu. Ostatné deti muzikanstvo nepriťahuje. Zato trinásťročného vnuka Marcela, áno. Zdá sa mi, že z neho by sa dalo čosi vykresať."
Radičovci sú známi muzikanti. V Kokave ani na okolí sa bez nich nezaobíde nijaká kultúrna udalosť. No hrávajú i na svadbách, zábavách. Bez nich by to všetko vraj bolo ako zakliate. Mŕtve. Pán Radič máva pre istotu so sebou vždy dva sláčiky. Stalo sa, že mu raz niekto "šikovný sláčik potiahol a nemal náhradný. Bolo to vtedy vraj všelijaké. No nielen slák, i basu im už ukradli. Husle, ale aj iné sláčikové nástroje, si dokáže pán Radič opraviť sám. Sú pre neho ako deti. Vždy vie, čo im chýba. Dodnes banuje za jednými husľami, ktoré predal hudobníkovi do symfonického orchestra.
"Tak sa mu, beťárovi, zapáčili moje husle, až som mu ich predal. Ej, keby som ich tu teraz mal. Potešilo by sa mi ucho. Zdá sa mi, že už žiadne nebudú mať takú iskru a jasnosť, ako tie predané."
Najväčšmi mu vyhovujú "prokopky". Primáš Radič nerád hrá na husliach naučené melódie. Rád improvizuje, ako sám hovorí "vyhutuje". Rozlet a fantázia sú pre tohoto hudobníka soľou i korením.
"Husle sú nielen pre srdce, ale i pre vrecko. Pretože muzikant musí byť vždy pripravený zahrať. Nikdy sa nevie, kedy a kde ho zavolajú. A ľudia? Tí sú nenásytní. Keď im zahráte jednu, chcú i druhú. Keď dve, tak chcú desať. Za smutnou veselú a naopak.
Pamätám sa na jednu svadbu, Hráme, vyhrávame, nevesta so ženíchom sa vykrúcajú v kole. Nič sa nedeje. Zrazu tresk-plesk. Povetrím začnú lietať poháre. I nôž sa zablýskal. Nuž, čo my, Rómovia? Museli sme sa tváriť, že nič nevidíme a nič nepočujeme, a tak sme hrali. Tak rezko, ako sme len vedeli. Mela sa utíšila a všetko bolo v poriadku. Ja mám jednu zásadu. O svoje miesto v živote sa treba pričiniť. Vybojovať si ho. Hoci i týmito husľami," pousmial sa Ondrej Radič, keď ma vyprevádzal z teplej izby do mrazu.
Text: Hana Košková, Lučenec
Foto: archív
Romano ľil č. 30/1992
