Keď mala Ivanka tri a pol roka, ešte netušila, že sa raz stane "Čarinou". Jej pekný hlások objavila učiteľka materskej škôlky. Prvé vystúpenie Ivanka venovala mamám na ich veľký deň. V škole už mala vážnejšie povinnosti. Napriek tomu svoj talent rozvíjala ďalej vďaka učiteľke, ktorá s ňou nacvičovala rusínske pesničky. Už ako druháčka vyhrala prvé miesto v okresnej súťaži v Bardejove. Prvé a druhé miesta v súťažiach sa jej hrnuli každý rok. Zdalo by sa, že Ivana môže kráčať čerstvo vyšliapanom chodníčku talentovanej speváčky. Kto by o tom pochyboval, keď s učiteľkou Annou Petríkovou zakladala v rodnej dedine Šarišské Čierne súbor Čarnicu? Kto by vôbec mohol o tom pochybovať, keď Ivana začala skladať aj svoje prvé pesničky?

Vtedy však pohrdla čerstvo vyšliapaným chodníčkom a šla študovať strojárinu. Hoci v sebe objavila ďalší talent návrhárky. Osvedčený chodníček sa nedal. Núkal sa ďalej: "Poď, Ivana, nesklamem ťa..." Počúvla volajúci hlas. Aj jej zásluhou potom vznikol v Chmeľove súbor KIRNIČENKA - STUDNIČKA, kde sa venovala najmä deťom. Učila ich nielen spievať, ale aj tancovať. Doteraz ľutuje, že už na ne nemá čas, pretože Chmeľov v bardejovskom okrese je poriadne od ruky.

Chodníček nedal a nedal pokoja. Rozvinul sa do šírky, núkal nedozierne a lákavé diaľavy. Len sa po ňom rozbehnúť... Ivana šla. Prvý konkurz do romského divadla sa jej vydaril na jedničku. "Chcela som len spievať. Dnes tancujem aj hrám. Prvej úlohy Čariny som sa trochu obávala. Teraz by som sa už ťažko rozlúčila s touto peknou a zaujímavou postavou," hovorí o svojich pocitoch.

Keď vyjde Čarina na javisko, hľadisko sa vzrušene zavlní. V napätí ho držia zaklínajúce slová: "Tvoje srdce, príď ku mne. Láska k druhej, odíď z tvojho srdca. Aby si ju nepoznal, aby si len mňa videl, všade, kam sa len pozrieš..." V romčine znejú ešte presvedčivejšie. Každý dúfa, že sa jej podarí udržať si milovaného chlapca. On ju však zradí. Vyberie si Ľuluďi, ktorá je v bežnom živote Ivaninou najlepšou kamarátkou. Čarina sa nevzdáva a zaklína ďalej: "Za to, že si na mňa zabudol, vrátiš sa ku mne navždy! Nech príde na môjho milého taká choroba, že mu ani jeden doktor nepomôže. Len keď sa ho ja dotknem, keď ho ja pohladkám. Nikto iný, nijaká "čohaňi", len ja..."

V prvej freske divadla ROMATHAN Miesto pre Romov sa jej slová splnia. Verí zaklínadlám aj v bežnom živote? "Neverím," hovorí. "Keby som mala takú moc, želala by som si, aby sme s Neromami nažívali ako veľká rodina. Bolí ma, že nás všetkých, aj tých, čo žijeme statočne, nemajú radi..." Ivana sa rada smeje. Najmä vtedy, keď ju ľudia na ulici zastavujú - "Vy ste tá Čarina z Romathanu?"

Jej smiech má rôzne podoby. Bola to zúfalosť? Bezmocnosť alebo strach, keď do kaviarne popoludní prišli za ňou a jej spoluúčinkujúcimi skíni a vyzvali ich, aby vypadli. Prvýkrát sa stretla s otvoreným rasizmom. Ten smiech, to bola aj ľútosť: "Za čo pykám? Že sú Romovia slušní a neslušní? Že nás hádžu do jedného Vreca, lebo máme tmavšiu pleť...?" zaplakalo jej srdce. Možno aj preto sa mi priznala, že by sa obávala vydaja za Neroma. Najviac by ju totiž bolelo, keby mu znenazdania vykĺzla z úst výčitka, že je Romka... Túžbe po svedomitom, pracovitom mužovi však nezabráni. Vysnívaný muž by musel mať aj vzťah k umeniu.

"Mala by som veľa detí. A naučila by som ich spievať aj tancovať," hovorí. Do úlohy namyslenej kamarátky Belavi sa vžila veľmi rýchle. Rozprávka Slepá šnúrkarka ju očarila. Veď patrí deťom a tie má veľmi rada. "Nezáleží na tom, akú má herec úlohu. Aj tie vedľajšie, nielen hlavné postavy, sú zaujímavé. Škoda, že len v rozprávkach vyhráva spravodlivosť. V živote na ňu treba veľmi dlho čakať. Ak vôbec príde..." zamýšľa 19-ročná Ivana, ktorej životný chodníček sa rozprestrel do celej šírky. A bude jej núkať ďalšie možnosti, lebo ako hovorí, Romathan zbližuje ľudí. Musí vytvoriť most aj k Nerómom. Pretože len láska rodí ďalšiu ozajstnú lásku. A tá k umeniu rozvíja ďalšiu. K ľu´dom, ktorí sú ochotní umenie vnímať, podľahnúť mu, vziať si ho do srdca a ďalej pestovať. Pre dobro druhých. Tak akosi to býva v bežnom živote...

Text: Daniela Miklášová, foto: Svätopluk Písecký

Text bol zverejnený v Romano nevo ľil 1993