Situácia so zamestnanosťou sa dnes zo dňa na deň zhoršuje. Nie raz neostáva iné, ako - podpora. Ale, načo tajiť mnohým taký stav vyhovuje. Nerobiť, a predsa dostať čo-to na živobytie. No ten, kto chce- vie sa poctivo uživiť aj dnes.
Na tom sme sa nedávno zhodli aj so 72 ročným Adalbertom Ferencom z Bardejova. Mnohí ho tu poznajú ako šustra. Po desiatich rokoch práce v Športvýrobe Bardejov ani dnes, napriek vysokému veku, nedokáže ešte odložiť obuvnícke kopyto. Ba práve naopak - teraz je potrebné vytiahnuť ho znovu oveľa väčšmi ako inokedy. Topánky a hlavne čižmy stoja poriadny peniaz, narobia víchor v peňaženke, ale dlho netešia ani nehrejú. Ako keby začalo platiť zvrátené pravidlo: čím drahšie - tým horšie.
Za pánom Ferencom prichádzajú ľudia po prvý raz zväčša po tom, čo ich v opravovni obuvi "rýchlo" vybavia: "Nedá sa to opraviť. Tieto topánky už len zahoďte!"
Pán Ferenc má však iný názor. Tvrdí, že všetko sa dá. Keď sa chce. Netvrdí to len slovne. Dokazuje to zakaždým Svojou robotou. Aj nám z nej čo-to ukázal. Videli sme čižmy, ktoré obuvník v oprave odporučil zahodiť do smetia. Pani si ich dala vysušiť na radiátor a podrážka z varenej gumy sa roztopila. V čase našej návštevy už mali podrážku novú. Pán Ferenc nám vysvetlil, čo na nich ešte bude musieť urobiť a dodal, že pani si ich ešte bude môcť vynosiť. Najmenej túto i nasledujúcu zimu...
S topánkami sem ľudia chodia zarovno s prosbou: „Opravte mi to, prosím, lebo nemám srdce vyhodiť také zachovalé topánky, na aké som si už privykla.“ A pán Ferenc opravuje.
Zväčša sú to skutočne piplačky za pár halierov, s akými by sa odborník v oprave nebabral. Raz treba vziať najprv do ruky dratvu a zošiť, čo sa už rozpadáva, inokedy rozobrať futro a až potom opravovať kožu na prasknutej čižme, problémy sú s opätkami obtiahnutými kožou. Výsledkom každej takejto „babračky“ sú topánky takmer ako nové.
Ako správny šuster, pán Ferenc nevypustí topánky z rúk, kým ich nedá celkom do poriadku. A tak opraví to, s čím zákazník prišiel, ba i zatrie ošúchané miesta farbou, pribrúsi opätok. „Keby nebolo rokov, mal by som roboty vyše hlavy,“ hovorí a my mu veríme. Človek vie oceniť dobrú robotu a rád sa vracia tam, kde dobre pochodil. Zvlášť dnes, keď v mestách je priam šťastím nájsť opravára obuvi. Ľudia sa síce púšťajú do podnikania, ale nikomu sa nechce začať tam, kde sa korunky len pomaly gúľajú. A aj to len v drobných. Každý chce zbohatnúť naraz. A tak sa otvárajú butiky, obchody s drahými a luxusnými tovarmi. Aj s topánkami. Lenže, keď sa také pokazia - mal by byť niekto, kto by ich vedel parádne opraviť.
Takú filozofiu má pán Ferenc a hodlá do remesla zaučiť vnuka Vojtecha, aj bratovho syna. Podniky, kde zatiaľ ešte robia, čo nevidieť zrušia a živiť sa bude treba. Ak pôjdu v šľapajách uja Belu, nebudú z nich boháči, ale nebudú musieť byť ani odkázaní na milodary a podporu. Veď len za prácou koľko sa dnes treba nachodiť, koľko podrážok pri tom človek musí zodrať. Správneho šustra to síce tešiť nemôže, ale uvedomuje si, ako je potrebná tá jeho robota.
Text: Daniela Obšasníková, foto: Viliam Drábik
Text bol zverejnený v Romano ľil číslo 25/1992
