Riaditeľ jasovskej tehelne mal smolu. V priebehu niekoľkých týždňov viac ráz volal ku mne domov. No slúchadlo zakaždým zodvihla moja dvojročná dcéra a tá mu dostatočne zreteľne vysvetlila, že mama nie je doma. Mala pravdu. Až keď telefón zazvonil v jedno nedeľné dopoludnie, konečne sme sa aspoň na diaľku zoznámili. No až potom, keď sme spolu s našou redakciou zavítali do jasovskej tehelne osobne, pochopila som, prečo sa chcel so mnou stretnúť a porozprávať. Jasovská tehelňa je stará, zanedbaná výrobňa. Pri troške humorného odosobnenia by sme ju mohli doporučiť ako atrapu do historického múzea. Prirodzene, keby sme nevedeli, že toto pracovisko dáva takmer 60 ľudom a ich rodinám obživu a dnes tak potrebný pocit sociálnej istoty. Napriek katastrofálnej, morálnej, i fyzickej opotrebovanosti strojového parku, jeho poruchovosti a bezpečnostnej rizikovosti. Jednoducho, v tejto starej "barabizni" by som /ak by som neumierala hladom/nerobila. A predsa je plná Rómov.
Okrem ôsmich údržbárov a piatich hospodárskych pracovníkov všetci ostatní z 57 členného kolektívu sú Rómovia. Podľa majstra Rudolfa Dzurika, mimochodom, tiež Róma, závod by si ich mal mimoriadne ctiť, lebo 'drú ako mulice' 12 až 14 hodín denne, neraz v sobotu i v nedeľu, ale zarábajú nekresťansky málo. V priemere asi 3 a pol tisíc korún na rozdiel od údržbárov, ktorým na 4 a pol tisíc korún stačí odrobiť predpísaných 8,5 hodiny denne. Vtip tejto "diskriminácie spočíva v jednoduchosti faktu: Údržbár je vyučený, má odbornosť a je zaradený do vyššej tarifnej triedy zatiaľ čo takmer všetci Rómovia majú triedu 5, výnimočne triedu 6, to znamená nekvalifikovaný pomocný robotník. Prirodzene, aj keby si v robote zodrali ruky po lakte, viac nezarobia.
I keď je to spravodlivosť dosť pochybná, spor, ktorý sa v tehelni začal vyostrovať, nespočíva v odbornosti jej pracovníkov. Ten je zaobalený do rafinovanejšej odbornosti jej pracovníkov. Z rozprávania riaditeľa Ing. Lažika, majstra Dzurika, predsedu závodného výboru odborového zväzu Jána Žigu a Jána Kompuša predsedu Únie rómskej mládeže, sme pochopili, že ten tkvie vo vedomom nepochopení a opozičnom postavení hlavných protagonistov: údržbárov a riaditeľa, ktorý musí znášať ich hrubé porušovanie pracovnej disciplíny a vynucovanie si nadradeného postavenia voči rómskym robotníkom, ak mu záleží na tom, aby tehelňa nezbankrotovala. Prečo? Lebo iných - to znamená rovnako kvalifikovaných - nemá.
Spor má však svoje pokračovanie aj v inej rovine. Nie už medzi robotníkmi, ale medzi závodným výborom OZ a riaditeľom, keďže odborári sú rozhorčení tým, že riaditeľ neakceptuje ich existenciu a neprizýva ich ako rovnoprávnych partnerov na porady vedenia ekonomických a personálnych otázkach. A predsa...
V prvom štvrťroku 1990, keď sa Ing. Lažik stal riaditeľom, tehelňa „vyrobila“ milión tristotisíc straty. Nový muž hneď v prvých dňoch pochopil, že tehelňu musí zmodernizovať, veď od roku 1951 sa na jej rekonštrukciu nevyčlenila jedna-jediná koruna, a do celej politiky musí vniesť filozofiu podriadenú ekonomickému diktátu. Lebo iba ten môže tehelňu vytiahnuť z bahna. Konal odvážne. Požičal si z banky 8 miliónov korún na najnevyhnutnejšiu rekonštrukciu strojného zariadenia a prostredia. Do funkcie majstra vymenoval Rudolfa Dzurika a dlhoročným pracovníkom zveril vo výrobe zodpovedné miesta. Za pár mesiacov sa nadšenie nového mladého riaditeľa konkrétne zhmotnilo. V priebehu roka zlikvidoval stratu a priemerné zárobky sa zvýšili o 400 až 500 korún a tehelňa sa dostala do vyváženej ekonomickej situácie.
Všetko by bolo „oukej“, keby nebolo „keby"...
Niektorí údržbári začali mať pocit, že riaditeľ „chráni“ Rómov. Upodozrievali ho z rozličných nekalých úmyslov a činov. Ako ukázala previerka nadriadeného kontrolného orgánu, udanie nebolo pravdivé, ale napätie zostalo. Podporovali ho aj niektorí Rómovia, ktorí svojou neschopnosťou rešpektovať režim a pracovný poriadok, oneskorenými rannými príchodmi na pracovisko, brzdili výrobný postup.
Týmto konaním aj oni sami – Rómovia - prispievali k vyostrovaniu konfliktov medzi riaditeľom a údržbármi. Tí zámerne prestali prejavovať ochotu udržiavať stroje v dobrom technickom stave a opravovať ich aj po pracovnom čase.
Nespokojní sú teda všetci! Riaditeľ, lebo sú ohrozené ekonomické výsledky závodu, údržbári, lebo sa im nepodarilo usvedčiť riaditeľa z machinácii, Rómovia, lebo sviatok - nesviatok, v prachu, v špine, v blate, vo vode robia a vyrábajú tehly... Bez primeraného ocenenia... A tiež s pocitom, že sa k nim riaditeľ od istého času správa ako hovor Ján Žiga: "Drsne a surovo."
Čo z načrtnutej situácie vyplýva? Nazdávame sa, že v nových ekonomických podmienkach rozhodujú o osude ľudí vždy len ekonomické výsledky - teda práca. Rómovia-aj jasovskí- potrebujú robotu viac ako ostatní obyvatelia. Robota je nielen zdrojom obživy, ale istoty, že náš život a život našich detí nestratí zmysel, že neprepadneme bezcieľnosti a nečinnosti, že neprestaneme byť ľahostajní a nevšímaví k sebe a ku okoliu. Robota je pre Rómov v dnešných časoch soľou života. To, čo sme v Jasove videli a počuli nás napĺňa obavou, že niektorí Rómovia a žiaľ, medzi nimi aj Ján Žiga - predseda odborov nepostrehli, že Ich úprimnosť, túžbu hľadať spravodlivosť a otvorene bojovať za svoje práva, môžu niektorí ľudia využiť proti nim samým. Ak nenájdu v sebe dosť odvahy a predovšetkým dosť zdravého rozumu, najškaredšie môžu doplatiť práve oni. Sú bez kvalifikácie, bez vzdelania. Keď stratia robotu, stratia všetko.
Nechceme obhajovať riaditeľa. Vie, čo chce a aj sám si priznáva svoje chyby. Tušíme však, že to nie je on, ktorý chce Rómom ublížiť. Tehelňu rekonštruuje, rozširuje ju - teda pripravuje nové pracovné príležitosti. Tehelňa patrí Rómom. Riaditeľ si to dobre uvedomuje. Škoda, že takto veci nevidia aj sami Rómovia.
Text: Anna Koptová
Foto: Viliam Drábik
Romano ľil č. 7/1991
