Dňa 24. februára sa svet zmenil, a už nebude ako predtým. Po dlhých desaťročiach sa na území Európy rozpútal vojenský konflikt, ktorý očakával len málokto. Hoci sa o ňom rozprávalo už niekoľko týždňov predtým, každý veril, že k nemu nedôjde. Už krátko po invázii ruských vojsk na územie Ukrajiny svet čelí príchodu utečencov. Za necelé tri týždne prešli hranicami Poľska, Maďarska, Rumunska, Moldavska a Slovenska viac ako dva milióny ľudí. Sú medzi nimi aj ukrajinskí Rómovia. Počas prvých dvoch týždňov som navštívil slovensko-ukrajinské hranice a obce, kde som sa stretol s ľuďmi, ktorí kvôli vojne opustili svoje domovy.

Prvý deň v teréne

Zbor Apoštolskej cirkvi v Sabinove bol jedným z prvých, kto ponúkol svojim bratom z Ukrajiny dočasný azyl vo svojom kostole. Zhováram sa s pastorom Rinaldom Oláhom, ktorý svoju prácu vykonáva už dvadsaťdva rokov.

„Po dvoch rokoch pandémie nás zastihla ďalšia katastrofa, vojna u našich susedov. Nastane mor, hlad, národ povstane proti národu, budú chýry o vojnách, a presne to sa deje, my žijeme v takejto dobe. Vravím, že jedno ťažké obdobie ešte ani neodišlo a už tu máme ďalšie,“ zamýšľa sa pastor a poukazuje na text z Biblie.

Pastor Rinaldo Oláh verí, že každému človeku muselo toto šialenstvo otvoriť srdce. „My, ľudia, ktorí veríme v Boha, nemôžeme ostať len tak bokom, akoby sa nás to netýkalo. Chceme priložiť svoje ruky, chceme otvoriť naše dlane a ako sa dá, je potrebné pomôcť Rómom, ktorí prišli z Ukrajiny nájsť si lepšie miesto na život,“ hovorí.

Prvých päťdesiat Rómov z Ukrajiny priviezli do Sabinova po spolupráci s Marekom Gombarom, ktorý je pastorom v Pavlovciach nad Uhom.

Ľudia, ktorých som stretol v Sabinove pochádzajú z okolia Užhorodu. Odišli, lebo sa chceli ochrániť pred vojnou. Prišli ženy s deťmi a jeden starší chlap, na ktorého sa nevzťahuje všeobecná mobilizácia vyhlásená prezidentom Ukrajiny.

„Chceme im ponúknuť strechu nad hlavou, jedlo, ošatenie, teplo a dobré slovo a pomôžeme im nájsť si lepšie miesto na život. Spolupracujeme s organizáciami, ktoré prídu a odvezú ich na iné miesto na západe, kde si môžu nájsť trvalejšie ubytovanie, lebo u nás sú len dočasne,“ hovorí Rinaldo Oláh. Jedným dychom ocenil aj ochotu a ľudskosť mnohých ľudí, ktorí sa za pár hodín zmobilizovali a ihneď po zverejnení oznamu na sociálnych sieťach začali prichádzať s jedlom, matracmi, oblečením a inými potrebnými vecami.

„Ľuďom z Ukrajiny prajem hlavne pokoj, mier, modlíme sa za nich ako veriaci ľudia a chcem im povedať, že sme tu pre nich a urobíme všetko preto, aby mali lepší život,“ dodáva pastor Rinaldo Oláh.

„U nás je teraz taká situácia, že nás môžu bombardovať,“ opisuje so strachom staršia pani Aranka. Prišla na Slovensko so svojimi vnúčatami, s nevestou. Syn musel ostať doma. Má ešte dvoch synov, ktorí pracujú na Slovensku. Obáva sa iba o najmladšieho, ktorého nepustili cez hranice. „Doma sme všetko nechali, máme svoj dom. Lenže strach, že by nás bombardovali bol veľký, radšej sme odišli skôr, než sa situácia ešte viac zhorší. Nechcela som dopustiť, aby moje vnúčatá videli hrôzu, ktorú prináša vojna, nechcela som, aby prežívali strach,“ hovorí Aranka.

V Sabinove spoznávam aj postaršieho muža. Volá sa Miki. Nemusel čakať na Ukrajine na povolávací rozkaz, je už v dôchodku. Žije v Radvanke pri Užhorode v asi päťtisícovej rómskej komunite.

„Sú to pracovití ľudia, ktorí žijú svorne, v láske a pomáhajú si. Teraz už nemajú nič, vojna im vzala všetko. Nevedia, ako sa od nej odtrhnúť. Ja som sa nebál o seba, som už starší, mám už svoje odžité, ale tie deti, oni by nemali na vlastné oči vidieť, čo prináša vojna,“ hovorí Miki so slzami v očiach. Je mu ľúto ostatných chlapov, ktorí museli ostať doma.

Artur má sedemnásť rokov. Na vojnu je ešte mladý, preto mohol krajinu opustiť. Na hranici strávil dva dni. Jeho rodina a priateľka prešli cez hranicu o dva dni skôr. Odvtedy ich nevidel. Hľadal ich na hraniciach, volal do iných kostolov, no zatiaľ ich nenašiel. Jeho túžbou je odísť do Česka a tam sa zamestnať. Rozprával sa s jedným pánom, ktorý by mu pomohol dostať sa do Čiech, pomohol by mu s prácou a verí, že sa opäť stretne so svojimi najbližšími.

Rita má tridsať. Z Ukrajiny prišla so svojimi ôsmimi deťmi, doma nechala manžela a mamu. Rita pri spomienke na svojich blízkych s plačom dodala, že sa bojí o manžela a mamu, ktorá nemohla prísť na Slovensko, lebo nemá platný pas. „Tu u vás nie je zle, sme v teple, máme čo jesť, deti sú čisté, nie sú choré, chvalabohu. Ale všetko je v Božích rukách. On vie robiť zázraky a zastaví vojnu v našej krajine,“ modlí sa Rita.

Druhý deň v teréne

Moja ďalšia cesta viedla do Pavloviec nad Uhom. Pastor Marek Gombar bol prvý, kto začal s pomocou rómskym utečencom z Ukrajiny. Už vyše desať rokov spolupracuje s Viktorom Fontošom, ktorý je pastorom v Užhorode. Ten ho po prepuknutí konfliktu na Ukrajine požiadal, či by na nejaký čas neposkytol svoj dom jeho manželke s deťmi. Marek Gombar súhlasil. Išiel pre nich na hranicu, a tam stretol viac rómskych rodín, ktoré nemali na Slovensku nikoho, a tiež ho požiadali o pomoc. Počas prvých dní pomohli vyše 400 Rómom.

„My im vieme dať iba prvú pomoc, dáme im najesť, ubytovanie, pomôžeme s transportom do centier, kde budú môcť žiť dlhodobo. Máme iba kostol, u nás môžu byť iba krátku, najnutnejšiu dobu. Prvé dni boli na hraniciach zlé. Ľudia čakali na prevoz aj celý deň. Raz som prišiel pre jednu rodinu, opýtal som sa, kde sú Rómovia. Ukázali mi jeden stan, kde boli iba Rómovia. Tí ma spoznali a zdôverili sa mi so svojimi ťažkosťami, že už sú tu dva dni a nikto s nimi nekomunikuje,“ opisuje situáciu z prvých dní Marek Gombar.

Obáva sa toho, či náš štát zvládne túto utečeneckú krízu, ak vojna bude trvať dlhšie. Za seba vraví, že sa bude snažiť pomáhať podľa svojich možností aj naďalej. Pastor Marek si cení pomoc miestnej samosprávy, ktorá im zabezpečuje stravu. Pomáha im aj miestne komunitné centrum a rímskokatolícky farár. Zatiaľ to zvládajú, no nevie dokedy to budú vedieť takto riešiť. Spolupracujú s rómskym aktivistom Jaroslavom Mikom z Českej republiky, ktorý im pomáha pri transporte ľudí do Čiech.

Počas mojej návštevy bola v kostole približne stovka ľudí.

Viera z Termane vraví, že doma jej ostala dcéra so synom, ktorý je v nemocnici. Bojí sa o ňu, lebo nechce opustiť manžela a syna, ktorí kvôli mobilizácii nemôžu opustiť krajinu. Viera sem prišla s ostatnými členmi jej veľkej rodiny a túži odísť na západ. Chápe, že v kostole nemôžu ostať, lebo to nie je miesto na bývanie. Verí, že si nájdu miesto, kde sa im bude dobre žiť a kde sa napokon stretne aj s ostatnými členmi rodiny, ktorí sú zatiaľ na Ukrajine a musia žiť v strachu pred vojnou.

Ďalšia žena z Termane nechala doma svojich rodičov, lebo otec ešte nemal šesťdesiat rokov, a preto nemôže opustiť krajinu. Opísala mi ťažkú cestu do Pavloviec. Najprv boli jeden deň v stane, na druhý deň pre nich prišiel autobus, no vodič ich neodviezol do centra pre utečencov, ale vysadil na parkovisku. „Tam sme boli celý deň aj s deťmi v chlade, nikto pre nás neprišiel, lebo o nás nevedeli,“ hovorí. 

Príbehy žien z Ukrajiny sú podobné, každá z nich sa bála o svoje deti, to bol aj hlavný dôvod pre odchod z vlasti. V ich očiach som videl strach o svojich blízkych, o manželov, synov, bratov, zaťov, ktorí museli ostať doma a sú pripravení ísť brániť svoju domovinu. To vravela aj žena, ktorá prišla na Slovensko so svojimi štrnástimi vnúčatami. Takisto jej ostali doma synovia, manžel a zať. Slovensko nie je jej cieľovou krajinou. Má namierené do Čiech, kde žije jej sestra s rodinou. Vravela, že tam prečká vojnu a rada by sa potom vrátila domov za svojimi blízkymi.

Tretí deň v teréne

Zastavil som sa v utečeneckom tábore v Humennom. Čakala ma registrácia a následne čakanie na veliteľa centra, či mi dovolí sa v tábore porozprávať s utečencami.

Veliteľ tábora Sergej Savin je tu už od piatka 25. februára 2022, kedy prišiel s celým konvojom z Malaciek. V tábore je približne dvadsaťšesť vyhrievaných stanov, majú tu hygienické zariadenia, teplú vodu, ponúkajú trikrát denne teplú stravu, hygienické potreby, hračky pre deti, sladkosti. Za ten prvý týždeň sa podľa Sergeja všetko upravilo, už tu nemajú chaos.

Dnes tu je približne päťdesiat ľudí, ale pár dní predtým ich bolo aj dvestopäťdesiat. Ľudí nerozlišuje, pomáha každému „Kto príde, príde, či je Róm, alebo z Afriky, alebo z Ameriky, či z Marsu, mne je to úplne jedno. Majú tu možnosť prespať deň, dva, koľko potrebujú. Sú tu, dohodnú si svoje kontakty a idú ďalej,“ hovorí veliteľ tábora.

Počas mojej návštevy tam boli tri rómske ženy so svojimi deťmi. Spolu ich bolo dvadsaťštyri ‒  dve sestry, ich mladší bratia a manželka ich staršieho brata s deťmi. Prišli z Mižira. Alina nám povedala, že má dvoch bratov v armáde a jej manžel tiež čochvíľa odíde bojovať. V ich mestečku sa pred vojnou žilo normálne ako všade inde. „Kto pracoval, mal sa lepšie, ale aj tí, ktorí nepracovali, dostávali sociálne dávky, takže nikto nehladoval. Teraz je situácia veľmi zlá, v obchodoch je málo potravín, ceny sa zvýšili. Bankomaty prestali fungovať,“ opisuje situáciu. Na Slovensko prišla so svojimi desiatimi deťmi. Nemá tu nikoho, nevie kde skončí. Ale je rada, že mohla svoje deti ochrániť pred vojnou. Povedala, že na Slovensku alebo v Česku prečká vojnu a potom sa chce vrátiť domov, kde ostali jej blízki.

Naďa má muža už šesť mesiacov na vojne, ona odišla so svojimi deťmi a s bratom. Chlapi, ktorí ostali doma, čakajú na povolanie do armády. „Chcela by som tu prečkať vojnu, nájsť si nejaké bývanie, aj sa zamestnať ak by to bolo možné a po vojne by som sa chcela vrátiť domov.“

Jej brat má pätnásť rokov a o situácii na Ukrajine sa mu ťažko rozpráva. Je žiakom deviateho ročníka a ak tu ostane, rád by tu navštevoval školu. Ale ešte stále je v šoku z celej situácie a zatiaľ nevie, čo bude ďalej. Nevie, či ostane na Slovensku alebo odíde ďalej na Západ. Rád by sa vrátil domov, no bojí sa.

Cestou z tábora som stretol mojich známych, dobrovoľníkov. Prišli pomôcť do skladu triediť veci, ktoré ľudia podonášali. Jozef Vidlička nám povedal, že pomáhajú aj pri registrácii, aj ako tlmočníci rómskym odídencom z Ukrajiny. Teraz tu sú traja, ale striedajú sa. Alena tu je už druhý deň a aj ona potvrdila, že rómsky jazyk je v tábore potrebný. Včera pomáhala tlmočiť potreby rómskych žien z Ukrajiny a vidí, že Rómovia im veria a viac sa otvoria, ak sa s nimi rozprávajú ich materinským jazykom.

Štvrtý deň v teréne

V posledných dňoch prichádzali správy, že na hraniciach sa Rómom nedostáva rovnakej pomoci, ako iným. Aj z tohto dôvodu som sa išiel pozrieť na hraničný priechod do Uble a okolitých prihraničných obcí, či je to pravda. Bolo to v deň, kedy aj Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity zriadil funkciu rómskeho asistenta na hraniciach.

Na hranicu som prišiel ráno. V Ubli som sa najprv zastavil v triážnom centre v obci. Koordinátorka Anežka Karla sa ma ochotne ujala a porozprávala o tom, ako pomáhajú utečencom. Na otázku, či nedochádza k diskriminácii rómskych odídencov z Ukrajiny povedala, že sa s tým nestretla a oni sa snažia pomôcť každému bez rozdielu národnosti alebo rasy. V tom čase tam neboli žiadni Rómovia. Na hraničnom priechode bola pokojná situácia. Ľudia prichádzali priebežne. Boli tam pre nich pripravené autá, ktoré ich odvážali do centra obce, kde ich zaregistrovali. Na tých, ktorí majú niekoho známeho alebo príbuzného na Slovensku, čakal odvoz. Ostatní ostávajú v ubytovni, kde im pomáhajú dobrovoľníci z organizácií, ako napríklad Červený kríž alebo Človek v ohrození.

Po viac ako hodine na hranici sa nám podarilo získať kontakt na jednu rodinu z obce, ktorá poskytla bývanie rómskej rodine z Ukrajiny. Andrea Štanar so svojou matkou a švagrinou nás už očakávali. Porozprávali nám o rodine, ktorú ubytovali v dome ich brata. Dom nie je ešte dokončený, potrebuje opravy, ale ako núdzové bývanie vyhovuje. Najväčším problémom je chýbajúca elektrina a voda. Teraz zháňajú školské pomôcky a oblečenie pre deti, ktoré nastupujú do školy.

Ivana je matka siedmich detí. Na Ukrajine pracovala ako laborantka, lebo má vyštudovanú strednú zdravotnícku školu. Jej rodina pochádza z Veľkého Berežného. Odišli, lebo nechceli žiť v strese a strachu z vojny. Doma pocítili nedostatok potravín v obchodoch. Ak niečo doviezli, hneď sa to rozpredalo a nebolo dosť pre všetkých. Z rozprávania ľudí, ktorí ostali doma sa dozvedela, že situácia sa tam každý deň zhoršuje. Na Slovensku nechce ostať natrvalo, chce tu iba prečkať vojnu a vráti sa so svojou rodinou naspäť domov. Deti nastupujú do školy ‒ chce, aby sa učili. Aj im je smutno za domovom, ale chápu, že sa tam teraz nemôžu vrátiť.

V ich dedine teraz žijú ľudia, ktorí odišli z východnej Ukrajiny. Pomáhajú im humanitárne organizácie a cirkvi. „Počas cesty som nezažila žiadnu diskrimináciu. Na slovenskej hranici sa k nám správali pekne, tak ako k ostatným. Nechcela som ostať v tábore, lebo som chcela zabezpečiť svojej rodine aspoň aké také súkromie, aby sa tu cítili ako doma. Doma máme dom, auto, ale vôbec som sa nezamýšľala nad tým, že tam ostanem a na dom nám spadne nejaká bomba. Aj keď vidím, že koniec vojny je v nedohľadne, verím, že sa to čoskoro skončí a budem sa môcť s deťmi vrátiť domov,“ rozpráva pani Ivana. Spomína aj svoju sestru, ktorá je s rodinou v obci Zubné.

Vydal som sa za Ľubom Havrilcom, ktorý im zabezpečil bývanie. Našli sme ho v novostavbe, kde s manželkou ubytovali Ruslanu, ktorá krátko po prekročení hraníc porodila synčeka. Ľubo Havrilco nám povedal, že sa poznal s chlapmi z Ukrajiny z práce. Tí ho oslovili, a keďže jeho sestra, ktorá žije v Anglicku si pred časom kúpila starší dom v obci, po rodinnej dohode sa rozhodli ponúknuť im ho na pol roka do užívania. Pomáha im celá rodina, jeho súrodenci, strýko. Po výzve na sociálnej sieti sa do pomoci zapojili aj celkom cudzí ľudia, ale hlavne Rómovia.

Aj on vníma, že ukrajinským Rómom pomáhajú hlavne Rómovia. A obáva sa, že na Slovensku sa po ich príchode môže zhoršiť spolunažívanie s majoritou. Verí, že tieto rodiny, ktoré sa momentálne nachádzajú v ich obci nebudú mať problém so začlenením sa do spoločnosti, lebo s chlapmi pracoval a vie, že nebudú čakať iba na nejaké dávky a svoje živobytie si zabezpečia prácou. On im bude pomáhať ako bude schopný. Dúfa, že vojna sa čoskoro skončí, lebo zasahuje do života nielen na Ukrajine, ale aj na Slovensku.

Marina, tak ako iné matky, nám potvrdila, že sa obávala hlavne o svojich deväť detí. Manžel pracoval v Česku, poznal sa s Ľubom Havrilcom z práce. „On nám poskytol aspoň na nejaký čas ubytovanie. Natrvalo tu nechceme ostať, doma sme dali do všetkého svoje ruky, svoju dušu, aby sme si vybudovali to, čo máme ‒, ale nemohli sme tam ostať. Keby došlo k najhoršiemu, už by sme nestihli utiecť,“ spomína so strachom Marina. Ani ona sa na hraniciach nestretla s diskrimináciou.

Text: Roman Goroľ, foto: Matúš Chovanec a archív RG