Milan Demeter z Radvane nad Laborcom má správne názory na život
S Milanom Demeterom z Radvane nad Laborcom ma zoznámil 7. mája tohto roku jeho krajan Andrej Murdzík, ktorý je predsedom OV Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Humennom. Bolo to v deň celookresných osláv 50. výročia skončenia druhej svetovej vojny. Pán Demeter bol na ne pozvaný za nebohého otca Jána, ktorý sa už ako sedemnásťročný prihlásil dobrovoľne do 1. Čs. armádneho zboru. Z družnej debaty pred tamojším domom kultúry vyplynulo pre mňa pozvanie, aby som tohto muža navštívil a pozrel sa, ako doma žije a pracuje jedna z tamojších rómskych rodín. Len čo sa mi naskytla možnosť, šiel som. Bola práve nedeľa, a tak som pána domu, 36-ročného Milana Demetera, našiel na dvore. Môjmu príchodu sa veľmi potešil.
Po srdečnom zvítaní sme sa z vonkajších priestorov premiestnili do útulne zariadenej obývačky tohto dvojdomku, ktorá je na prízemí. Na jeho poschodí totiž býva Milanov brat Peter aj so svojou rodinou.
Môj hostiteľ je ako kniha. Načiera do minulosti a oboznamuje ma so svojím rodom. Vraví, že ich otec s mamou Pavlínou mali spolu jedenásť detí, z ktorých desiati žijú. Matka im zomrela v roku 1988 a tatko o tri roky po nej. On je zo súrodencov najstarší. Po oteckovi ich spoluobčania ešte aj dnes nazývajú Taňovo.
V roku 1976 sa Milan Demeter spolu s otcom rozhodli, že si postavia murovanicu ako sa patrí. V sporiteľni si preto vybavili pôžičku 20 tisíc korún, nakúpili stavebný materiál a hneď sa dali do realizácie svojho cieľa. Sprvoti mali problémy so stavaním, ale postupne ťažkosti prekonali. Skôr ako uplynul rok sa do nových obytných priestorov aj nasťahovali a vo svornosti tam žijú podnes.
Milan Demeter z Radvane nad Laborcom nemá existenčné problémy. Na miestnom poľnohospodárskom družstve pracuje už dve desiatky rokov. Začínal tam ako kurič. Ale táto špinavá robota sa mu neľúbila. Stále „smrdel za dymom“ ako sa vraví a bol zafúľaný. Prihlásil sa preto na poľnohospodársku školu do Sniny a ukončil ju s úspechom. Zároveň si tam urobil aj vodičák a stal sa z neho traktorista. Naučil sa s týmto strojom perfektne orať, siať, kosiť, vyorávať zemiaky a robiť iné potrebné práce. Pridelený Zetor 70 má už štrnásť rokov a ešte vždy mu pracuje bez poruchy. Je to výsledok toho, že sa oň stará ako o vlastný.
Milanova manželka Ružena pochádza z Lastomíra, z okresu Michalovce. Majú štyri deti – tri dievčatá a jedného chlapca. Zo všetkých jeho bývalých slečien sú už dnes rúče a parádne domáce gazdinky. Pani Ružena tiež robí v poľnohospodárskom družstve – už 24 rokov. Ako krmička hovädzieho dobytka. Teší sa, že má svoju robotu a nie je odkázaná na podporu.
Demeterovci nemajú ktovie koľko zeme pri dome. Ako dobrým pracovníkom im vedenie spoločného hospodárstva pridelilo päťárový záhumienok na hone zvanom „Za drahu“. Tam si každoročne dopestujú zemiaky, kapustu, cibuľu, cesnak, mrkvu, kukuricu, všetko potrebné.
Pán Demeter spolu so svojou polovičkou sú gazdovia ako sa patrí. Každý rok si dochovajú a zakáľajú po dve tri ošípané. Perspektívne by si chceli postaviť na dvore maštaľ a chovať býčkov. Milanova sestra Božena, ktorá žije v Zbudskej Belej, má totiž už doma dve kravy a jedno teľa. Teda ide na to správnou cestou. Spolu s manželom je tiež zamestnaná na družstve. Odborníkov si pozývajú iba na zakáľačku ošípaných, ostatné práce už zvládnu sami. Milanov brat Vojtech, ktorý tiež fachmančí na poľnohospodárskom družstve, vie vyrobiť aj chutné šunky...
Môj spolubesedník nie je skúpy na slová. Vraví, že keď voľakedy šiel ich tatko dolu dedinou, ľudia hovorili, že ten starý Demeter je vyobliekaný ako pán barón... I on dbá, aby jeho deti chodili v takých šatách ako iné. Veď si svojimi usilovnými rukami dobre zarobia...
„Od otca sme sa toho veľa naučili. Vždy nám vštepoval do mysle čestnosť, zásadovosť a pracovitosť, aby sme len dobré skutky robili a so susedmi nažívali ako bratia... Ja vždy hovorím, že výchova detí závisí od rodičov. Ak ich títo dobre usmerňujú, vyrastú z nich poctiví a svedomití občania. Ale ak popustia uzdu svojmu synáčkovi či dcérenke, tí si potom robia čo chcú a nakoniec nečudo, že sa z nich vykľujú zlodeji, kriminálnici a čo ja viem, čo ešte. Potom je už neskoro komentovať... Náš otec nám preto vždy vtĺkal do hláv, že musíme ísť v jeho šľapajách. Nechce sa dopočuť, že nás zle vychoval, aby potom naňho niekto nadával. To sa bude v hrobe obracať... Viete, my sme veriaca rodina. Voľakedy bolo u Rómov módou a trvalým zvykom, že sa sobášili len na MNV, i keď neboli členmi a funkcionármi KSS, kostol akosi z obáv obchádzali. Nás vychovali rodičia v náboženskom duchu, v úcte k bohu. A tak som si povedal, že ja keď budem raz vydávať dcéru alebo ženiť syna, tak ich sobáš bude len v tunajšom grécko-katolíckom chráme a nie voľakde na úrade. A tak aj robím...
Dnes má rodina Milana Demetera všetko, čo potrebuje. Vlastní aj cirkulárku na drevo, peknú záhradku pred domom, dve štilky na hotovenie drevnej hmoty v lese na kurivo a iný hodnotný inventár. Donedávna chovali v kurníku aj sedem sliepok. V januári tohto roku im ich však voľakto v noci „potiahol“. I keď na dvore bdel pes Šarik... A to ich veľmi mrzí.
Tento šikovný, pracovitý a v obci uznávaný muž bol v rokoch 1986 ‒ 1994 poslancom tamojšieho MNV a potom obecného zastupiteľstva. Občania ho tam navrhli právom, lebo dobre poznali jeho zásady a ciele a vedeli, čo dokáže pre nich urobiť. A keď podaktorý Róm nežil tak, ako bolo treba, pán Demeter ho hneď zobral „na paškál“. Povedal mu otvorene do očí, že dobre nerobí a parádne mu za to „vyčistil zuby“.
„Ak mám dovolenku, alebo nemám doma nič vážnejšie na práci, zaskočím si do Humenného alebo Medzilaboriec,“ opäť sa dáva Milan Demeter do debaty. „Mrzí ma, ako podaktorí naši Rómovia žijú a nevedia hospodáriť. Štátnu podporu v nezamestnanosti, ktorú dostanú, prepijú, prehajdákajú, minú v rôznych hracích automatoch. A potom nemajú za čo kúpiť deťom obživu. Už nie raz som im radil, že príjmy treba rozdeliť na to a na ono. Ako to robíme my. Nežiť len pre dnešok. Treba pamätať, že aj zajtra bude deň... Minule som bol v Michalovciach. Stretol som tam jedného známeho Róma na železničnej stanici. Pýtam sa ho, či niekde robí a on mi na to, že nie. Núkali mu vraj u jednej firmy robotu a nástupný plat v skúšobnej dobe vo výške tritisíc korún. On to ale odmietol, keďže na podpore od štátu dostane pre seba a svoju rodinu bez námahy rovných desaťtisíc korún. No z duše som mu povedal svoje. Či sa nehanbí tak hovoriť a žiť z roboty a mozoľov iných. I mojich... Na ďalšie kritické slová nepočkal, ale zahanbený, lebo okolití cestujúci náš dialóg sledovali, sa stratil za rohom budovy... Toľké peniaze berú podaktorí naši Rómovia na podporách a stále bedákajú, že nemajú z čoho žiť. Zamestnať ich treba. Nech žijú tak ako my, z poctivej práce... O nás, Rómoch, sa hovorí, že pochádzame z Indie, ale my za to nemôžeme, že naši prapredkovia si zmenili svoje rodisko a vlasť. My síce nemáme zeme, fabriky, ani veľké imanie, iba svoje usilovné ruky. Tak prečo sa ich bojíme využívať? Mnohí z nás síce nemajú parádne domy, ani ovocné stromy a záhradky pri nich nie sú, ale na druhej strane sa ich majitelia lakomia na ovocie u bielych spoluobčanov a susedov. Prečo si ich tiež nezasadia tak ako my? Mnohí naši Rómovia by si mali vstúpiť do svedomia a lepšie reprezentovať republiku, naše Slovensko. Hanbím sa najmä za viacerých Rómov z Humenného, ako nedbajú o svoje bydliská a okolie, o svoju kultúru. A potom sa čudujú, že ich spoluobčania bielej pleti odsudzujú... Poriadny človek predsa chce mať za suseda len poriadneho človeka a nie špinavého vagabunda, ktorý sa denno-denne prehrabáva v odpadkových košoch, nedbá o seba, o svoj zovňajšok, ani o svoje deti. Čo z nich vyrastie, to ich už nezaujíma...“
Na stole v obývačke vidím kôpku rozličných novín a v kúte miestnosti kvietky vyrezávané z dreva. Milan Demeter, vidiac môj skúmavý pohľad, dopĺňa viditeľnú zvedavosť tým, že pravidelne kupuje rôznu tlač, najmä však časopis Fiškáľ, rád lúšti krížovky a pozerá televíziu.
„Tie drevené kvety sú vaším dielom?“ spytujem sa ho.
„Pravdaže,“ odpovedá berúc jeden z nich do ruky a potom dodáva, „na jar tohto roku som v telke, v relácii Naše hobby-vaše hobby, videl istého pána Pažúra zo Zubného ako vyrábal zo svíba podobné ozdoby. Jeho postup som vyskúšal a takéto kvietky sú už na svete. Vyrobil som ich do každej vázy pre členov svojej rodiny. Pred Veľkou nocou moja suseda farbila vajíčka. Jej zvyšnú farbu som „vyčapkal“ na ozdobu mojich kvetov. Preto je jeden žltý, druhý červený, tretí zelený, štvrtý modrý... Na pamiatku a na naše stretnutie aj vám dám z nich za kyticu...“
Ďakujem za dar a spytujem sa ho ešte na záver, čo všetko má v pláne urobiť pri dome i na iných úsekoch...
Za domom na brehu, pod ktorým tečie rieka Laborec, som si predsavzal postaviť krb na prípravu živánskej, opekanie slaniny, špekačiek,“ pohotovo reaguje na moje slová. „Druhým mojím cieľom je vyrezať zo svíba takú veľkú ružu, akú doteraz nevytvoril ani pán Pažúr. Ak mi pánbožko dá zdravie, určite jedno i druhé predsavzatie premením v konkrétnosť ešte do konca tohto roku...“
Tesne pred mojím odchodom sa u Demeterovcov zastavil na kus reči, idúc z kostola, jeho priateľ Andrej Murdzík, ktorý ma s ním v máji zoznámil. Zvítal som sa s ním a on hneď na mňa: „Jožko, tak čo povieš, dal som ti dobrý typ človeka pre noviny?“
„Isteže,“ odvetil som. „Ešte raz zaň ďakujem a obom vám želám len to najlepšie do ďalšieho života.“
Obdarovaný drevenými kvetmi som zamieril k železničnej stanici. Tie z dreva vytvorené umelecké diela mám doma vo veľkej váze ešte aj dnes. Pekne mi zdobia jednu časť obývacej miestnosti. Vždy, keď sa na ne pozriem, pripomenú mi človeka, ktorý vie žiť tak ako treba. A nielen on, ale aj celá jeho rodina.
Text a foto: Jozef Hrubovčák
Text bol zverejnený v čísle 186-190
