Jubilujúci sedemdesiatnik – Róm – Rinaldo Oláh je po známom huslistovi, primášovi Jožkovi Piťovi a prekrásnej Cinka Panne, náš najväčší husľový mág a virtuóz dvadsiateho storočia. Ako hovorí Novozámočan, cimbalista Štefan Dráfi (Gugac), ktorý spolu s ním hrával v SĽUK-u dvadsaťpäť rokov, „takýto muž sa narodí vari raz za tisíc rokov“. On mi aj vyrozprával životný príbeh človeka, ktorý si svojou prácou, húževnatosťou, vitalitou a talentom vybudoval trvalý a nehynúci pamätník slávy.

Rozprávkové detstvo

Jeho život sa začína ako v rozprávke... Narodil sa 13. januára 1929 vo Zvolenskej Slatine do muzikantskej rodiny. Otec bol huslista, strýko cimbalista, starý otec vynikajúci kontrabasista a huslista. Muzikantské bolo aj širšie rodinné prostredie, napríklad rodina Berkiovcov zo Zvolenskej Slatiny, Gašparovci z Očovej.
O Rómoch sa nenadarmo hovorí, že všetko sajú už s materinským mliekom, celú svoju budúcnosť. Azda aj preto má Rinaldo k svojej matke veľmi silný citový vzťah. Už pri kolísaní mu spievala tie najsladšie slovenské ľudové pesničky a neostala iba pri speve. Do krehkých detských ručičiek mu vložila husličky a začala ho na nich učiť hrať. A stalo sa čosi nevídané – chlapec už v troch (!) rokoch hráva s otcom na svadbách! Ako päťročný (!) už kapelu primášuje. Od siedmich rokov navštevuje hudobnú školu vo Zvolene.
Tam získal teoretické základy, ale aj dovtedy nepoznaný vzťah k vážnej hudbe. A mal výnimočné šťastie aj na pedagógov. Hru na husle ho učil profesor Július Konček, žiak známeho Norberta Kubáta.

„Zázračný chlapec“

Bol to najvýznamnejší predel v jeho mladučkom živote – v plnej kráse mu odkryl hudobné umenie a husľové zvlášť. To, čo vedel dovtedy, odzrkadľovalo „len“ schopnosť zdediť a prevziať posolstvo predkov. A aj to len pocitovo. Ale škola, to už bol skutočný a pevný základ budovania vlastnej hudobnej filozofie, nového a svojského, originálneho postoja k fenoménu zvanému slovenská ľudová pieseň. Uvedomoval si potrebu poznať hudobnú teóriu. Vďaka nej prenikal do hĺbky skladieb vážnej hudby a jej techniky interpretácie. K ľudovej piesni mal vždy tvorivý prístup – hral sa s ňou, spracovával nekonvenčne, povznášal ju vyššie. Teoretické vedomosti bohato zúročil v praktickej hre a čoskoro bolo o ňom počuť nielen doma, ale i v šírom okolí. V bývalom Československu povyhrával najrozličnejšie súťaže vrátane celoštátnych. Začalo sa nahlas hovoriť o „zázračnom chlapcovi“. A nielen na Podpoľaní.
Hudba si ho absolútne opantala. Vynikajúci prstoklad, cit pre mieru improvizácie, ozvláštňovacie piesne, vynikajúca technika prednesu, svedectvo húževnatého cvičenia, to boli jeho obrovské prednosti. Bravúrne interpretuje už aj najťažšie diela svetovej husľovej literatúry!

Konzervatorista

Ďalším významným a šťastným predelom v jeho živote bol rok 1947. S očovským folklórnym súborom sa zúčastnil hudobného festivalu „Pražská jar“. Šťastnou náhodou sa v predajni hudobnín stretol s koncertnými majstrami pražského Národného divadla. Keď počuli jeho fenomenálnu hru na husle, najkratšou cestou ho zaviedli k husľovému pedagógovi Jindřichovi Feldovi. Na základe jeho nadšeného odporúčania, ako aj odporúčania viacerých členov Českej filharmónie, pozvali 17-ročného Rinalda Oláha na pražské konzervatórium, kde ho hneď prijali do tretieho ročníka do triedy Norberta Kubáta.

Spoluzakladateľ SĽUK-u

Po absolvovaní šiesteho ročníka sa vrátil na Slovensko a stal sa spoluzakladateľom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK). Po ukončení základnej vojenskej služby vo Vojenskom umeleckom súbore (VUS), s ktorého ľudovou hudbou už vtedy nahral zaujímavé nahrávky, znova sa vrátil do SĽUK-u. Rinaldo Oláh sa na dlhé roky stal jeho koncertným majstrom a venoval mu najväčšiu časť svojej bohatej kariéry.
SĽUK bol najreprezentatívnejším umeleckým telesom Slovenska – pôsobil v zahraničí oveľa častejšie ako napr. Slovenská filharmónia alebo SND. V čase, keď sa de facto za hranice vôbec necestovalo, SĽUK bo v Európe doma a cestoval po celom svete. Nechýbala Amerika, Ázia, India, Indonézia... Všade, kam prišli, sprevádzala ich vynikajúca povesť. Vítali ich s nadšením a lúčili sa neutíchajúcimi ováciami. SĽUK bol skutočným a najlepším vyslancom ľudu Slovenska.
Aj keď množstvo ciest a vystúpení veľmi vyčerpávalo, hudobníci boli vtedy mladí a niečo vydržali. Na nohách ich držala obrovská zodpovednosť za úspech každej jednej misie, ktorých bolo na tisíce. Každý jeden sa cítil byť vyslancom svojho ľudu. K vysokej zodpovednosti za reprezentáciu národa a vlasti ich viedol aj cit vlastenectva. Nebola to nijaká fráza – ale každodenná obetavosť pri prekonávaní tisícok kilometrov. Členovia Ľudového orchestra SĽUK-u boli skutočnými remeselníkmi umenia – niekedy absolvovali za rok aj štyristo vystúpení!

Ilustráciu vytvoril Ivan Berky Dušík

 

Na rázcestí rozhodovania

Rinaldo virtuózne interpretoval vážnu hudbu. Hrával Brahmsa, Brucka, Vienarského, Chačaturjana, ale hlavne Paganiniho – všetkých jeho 24 capríc. A mohli ste ho zobudiť hoci aj o polnoci a požiadať ho, aby zahral prvé, druhé, deviate Caprico, nikdy ste ho nezastihli nepripraveného! Veď cvičil denne aj dvanásť hodín! Ľudovú hudbu cvičiť nemusel... Preto nečudo, že mu také významné osobnosti, akými boli profesor Karel Plicka a profesor Pavol Tonkovič, odporúčali, aby sa venoval vážnej hudbe. Rinaldo však napokon zostal verný slovenskej ľudovej piesni. Stala sa jeho životným osudom.

Vernosť slovenskej ľudovej pesničke

Na koncerty SĽUK-u v zahraničí, najmä v zámorí, prichádzalo veľa krajanov, ktorým Rinaldo vyhrával neraz celé hodiny aj pred koncertom. Boli to nezabudnuteľné stretnutia plné hlbokého dojatia, sĺz a neskonalého šťastia. Zračila sa v nich moc slovenskej ľudovej piesne – jej podmanivosť. Ľudia si ju niesli so sebou, nech boli kdekoľvek vo svete. A hoci mnohí z nich mali naozaj „všetko“, chýbala im pripomienka domova – pieseň. To Rinalda iba utvrdzovalo v oddanosti ľudovej piesni, lebo ako vravieval, s ľudovou piesňou sa cítil ako na rozkvitnutej lúke. Aj tam boli vždy najnádhernejšie a Bohom požehnané tie najjednoduchšie kvietky. Ukrývala sa v nich rovnaká krása ako v piesni, ktorú stvoril sám ľud.

Rinaldo v rozhlase

Profesorovi Tonkovičovi veľmi záležalo na zvukovom zachovaní klenotu ľudovej piesne a zároveň i na zachovaní majstrovstva fenomenálneho Rinalda. Prehovoril teda Rinalda, aby prišiel pracovať do rozhlasu. Rinaldo zotrval šesť rokov a nahral, prevažne vo vlastnej úprave a aranžmáne, stovky piesní. Tu sa azda najväčšmi prejavili jeho názory na moderný prístup k ľudovej piesni – hlavne v harmonizácii. Prispel tak k zvýrazneniu a obohateniu autentickej predlohy v prospech virtuózneho vyjadrenia melódie.
Po odchode z rozhlasu sa Rinaldo znova vrátil do svojho „rodného“ SĽUK-u, kde dovedna pôsobil 33 rokov!
Stal sa pánom muzikantom, stal sa pojmom! Sám o sebe hovorí: „Obliekol som slovenskú ľudovú pieseň do fraku. Namiesto krpcov som jej dal lakované topánky a na hlavu cylinder!“
Z rodnej Zvolenskej Slatiny sa vydal spolu so slovenskou vrchárskou piesňou „dobýjať“ svet. A neraz ho veru aj dobyl. Ležal mu pri nohách, kľačal pred ním na kolenách, alebo aplaudoval a s očami zvlhnutými od dojatia si vynucoval ďalšie a ďalšie opakovanie...

Kráľ primášov

Rinaldo Oláh sa stal kráľom primášov Slovenska, stal sa velikánom s vrúcnym vzťahom k slovenskej ľudovej piesni. Ľudová pieseň mu bola a je všetkým. Hovorí: „Slovenská ľudová pieseň, to je naša slovenská sila, naša ničím neprekonateľná sila. Sú to naše hory, úrodné údolia riek, je to náš dobrotivý ľud. Toľko piesní – a pritom jedna krajšia od druhej! – ako máme my, Slováci, nemá azda nik. Je to bohatstvo nad všetky bohatstvá. A ja by som chcel urobiť na ne prekrásne variácie, aby sa roztancoval celý svet! Tak, ako sa to stalo na mnohých našich vystúpeniach SĽUK-u“.

Bude ocenená práca majstra?

Napriek charizmatickej osobnosti Rinalda Oláha, napriek tomu, že len málokto reprezentoval Slovensko a bývalé Československo tak ako on, fenomenálny Rinaldo Oláh – dnes dôchodca – jeho meno nezdobí nijaký dôkaz verejného uznania, nijaký titul, nijaké ocenenie.
Príklad ukázala belgická kráľovná, ktorá na znak osobného uznania kvalít husľového virtuóza, verejne pobozkala ruky majstra Oláha. Počas účinkovania na belgickom kráľovskom dvore, za prítomnosti všetkých ministrov vlády. Na tento vzácny a výnimočný okamih nezabúda ani sám Rinaldo. Veď ako by aj mohol! Bolo to najväčšie prekvapenie v jeho živote – a dosiaľ najvyšší prejav uznania!

Alexander Borik

Dovoľujem si osloviť prezidenta SR Rudolfa Schustera, predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, podpredsedu vlády SR Pála Csákyho, ministra kultúry Milana Kňažka, aby využili príležitosť vzácneho životného jubilea 70 rokov majstra Rinalda Oláha a ocenili jeho celoživotné zásluhy. Verím, že v novej, demokratickej prítomnosti bude môcť byť dôstojne ocenený aj Róm.

Text: Alexander Borik, Nové Zámky

Žiadame všetky politické a kultúrne subjekty na Slovensku, ktoré si uvedomujú význam a veľkosť umenia rómskeho umelca Rinalda Oláha, aby nás podporili v úsilí dosiahnuť ocenenie jeho celoživotného diela.
Svoju podporu adresujte kompetentným orgánom Ministerstva kultúry SR a prezidentovi Slovenskej republiky. Spoločne presaďme to, pre čo sme a existujeme!

RSDr. Eugen Brindzák, ml. Osvetové združenie Rómov, Trenčín

Redakcia Romano ľil nevo sa v mene čitateľov pripája k požiadavkám uverejnených výziev.

 

Text bol zverejnený v čísle 400-415