Hoci tridsaťdeväťročný Vojtech Kökény hovorí, že sa necíti byť nijakým rómskym lídrom, okolie ho tak vníma. Stačí sa s ním trochu ponoriť do rozhovoru a čas pretečie ako voda. Béla, tak ho volajú domáci, má vlastnú životnú filozofiu a tá sa opiera predovšetkým o poznanie histórie s osobitným zreteľom na vznik a vývoj rómskeho etnika a národa. Suma dát, názvov a s nimi spojených historických udalostí uložená v jeho pamäti, by dozaista zaskočila aj renomovaného historika. Ja som nevychádzala z údivu. Ktorúkoľvek tému sme otvorili, na každú vydoloval odpoveď na pozadí niečoho, čo sa odohralo v minulosti, alebo naznačil historickú paralelu.
Fakt, že jeho meno sa v súvislosti s rómskymi aktivitami začalo objavovať iba prednedávnom, nespočíva v jeho nezáujme o súčasné spoločenské dianie, ale jednoducho v tom, že do vlasti sa vrátil z Kamyšina iba v deväťdesiatom treťom roku. Vonku strávil dokopy osem rokov. Nie že by bol svetobežníkom z presvedčenia, donútila ho k tomu predovšetkým ekonomická situácia. Ako hlava rodiny cíti veľkú zodpovednosť a dámy jeho srdca – manželka i dcéra Grétka sa na svojho ochrancu spoliehajú.
Vojtech Kökény
Z kancelárie referátu pre integráciu Rómov, ktorý je pracoviskom pána Kökényho, sme sa presunuli rovno do krásnej obývačky v byte, kde som mala možnosť spoznať umelecké ambície domáceho pána. Bol to portrét mladej Rómky a autorova vízia predstavy o svete, ktorými odhalil svoju dušu veriaceho človeka. Na dôkaz toho, že nie je ľahké angažovať sa, mi ešte predtým – na múre pri vchodových dverách – ukázal stopy po svojom mene pod zreteľne viditeľnou šibenicou. Na otázku, či sa bojí, iba mykol plecami a zvláštne sa usmial: „Pomáha mi moja viera“. A vzápätí nasleduje opäť krátky exkurz do histórie: „Viete, my Rómovia sme v zásade pacifisti. India, ktorá je našou pravlasťou, zrodila aj budhizmus (učenie o pokoji a vyrovnanosti duše). Považujem za veľkú chybu, že sa v školách neučia dejiny rómskeho národa, ako keby sme sa tu vzali len tak, z ničoho nič. My sme neprišli do Európy s mečom ako Maďari, ale mierumilovne – s husľami. Nikde na svete sme si nevybojovali pre seba územie, preto sme nútení žiť s inými národmi pod jednou štátnou strechou“.
Vojtech Kökény je presvedčený, že Rómovia musia byť jednotní. Nemá tým však na mysli len jednu politickú stranu, ale spoločnú platformu. Je to jediná cesta ako sa dostať do parlamentu. „Ináč nebudú dotácie napríklad ani na posilnenie médií a tie sú nevyhnutné pre zvyšovanie kultúrno-vzdelanostnej úrovne.“ Súvisí to aj s nechuťou hlásiť sa k rómskej národnosti. Niektorí sa boja. Pán Bartolomej Várady, hudobník a priateľ rodiny, ktorý pôsobil dvanásť rokov v Štátnom ľudovom súbore v Budapešti dokonca povedal, že uvádzanie rómskej národnosti v oficiálnom doklade by mu pripomínalo značkovanie, akým bola svojho času smutne známa šesťcípa žltá hviezda. Prirodzene, je reč o čomsi inom, ale tie asociácie stále zostávajú. Alebo sa hlásia nové.
Šarmantný hostiteľ má na vec zrejme iný názor a súvislosť so „značkovaním“ neprijíma. Naopak, označenie ako jasné zaradenie neodmieta. Inak by sa sotva v jeho ľavom uchu trblietal zlatý krúžok. Nejde totiž o okrasu, či iba o okrasu. Je to rodová tradícia. „Keby som mal krúžok v každom uchu, znamenalo by to, že som posledným mužom v našom rode, posledný nositeľ mena.“ Ako vidieť, pokračovanie rodu Kökény po meči neleží len na pleciach nášho hostiteľa. Ozaj, po meči alebo po husliach?
Text: Helena Šúrová
