Vtedy ešte nežil v Prahe, ale v Skalici pri Českej Lipe. Otecko tam v šestdesiatomdeviatom kúpil svojim štyrom synom dom.

"Žilo nás tam tridsať jeden. Krátko na to, čo sme sa do domu nasťahovali, otecko zomrel. Môjho otca všetci uznávali. Kamkoľvek prišiel, ľudia prestali hučať a začuli, ako prehovorilo ich srdce. Prišiel človek. Po otcovej smrti som cítil, že musím pokračovať v tom, čo on začal."

Život sa s ním nikdy nemaznal. Prešiel najrozmanitejšími zamestnaniami (murár, robotník v sklárňach v Novom Bore, pastier - dojič, kurič, robotník na bitúnku, skupinový vedúci pri výkopoch na reguláciu vody). K jeho životu vždy patrili deti, rodina, rozvetvené príbuzenstvo, basa, hudba, spev a túžba život skrášľovať. Spoliehal sa sám na seba.

"Rudo má vari desať životov. Koľkokrát už bol celkom na dne, ale zas sa vzchopil - a zas je to Dzurko. On je naozajstný talent a pracant. Keď sa rozhodne niečo robiť, tak je schopný povedať návšteve - pozri sa, nehnevaj sa, ale musím pracovať. Má svoje názory na vec, niekedy veľmi radikálne a vyhranené." (Zo spomienok Vladimíra Oláha.)

Pre Dzurka je typická vynaliezavosť, nesmierna pracovitosť, vytrvalosť. Dokáže si poradiť v každej situácii. Nemá nábytok? Vyrobí ho. Chýba metla? Nič sa nedeje! O pár hodín už môžete zametať. Koľko ľudí prejde bez záujmu okolo pieskovcového balvanu. Ale nie Dzurko. Privalí si ho do záhradky a o niekoľko dní už medzi kvetinovými záhonmi sedí ženská hlava. A pribúdajú ďalšie a ďalšie.

"Dežo si vo svojej záhradke pestoval paradajky a šalát, Šaño tam mal jahody - ja som si tam začal pestovať ženy. Ženské hlavy z pieskovca."

Z tohto originálneho múzea v prírode dnes zostali už len nádherné fotografie Petra Brezu...

Korene jedného (Dzurkovho) rozvetveného rodu objavne zdokumentovala Milena Hübschmannová. Zo spomienok, rozprávania, piesní a rozprávok zostavila knihu, ktorú dotvára 42 farebných reprodukcií Dzurkových obrazov. Kniha vyšla v roku 1990 v nakladateľstve v Lipsku pod názvom Ich bin wieder Mensch geworden (Znova som sa stal človekom).

Rovnako ako kameň - lákalo Ruda Dzurku aj drevo (svedčí o tom rad plastik vynaliezavo predstavených vo filmovom dokumente V. Poltikoviča "Amaro drom" (Naša cesta) z roku 1986. A samo zrejme - sklo.

Žil predsa v kraji sklárov, na severe Čiech, denne bol s týmto materiálom v dotyku a niet divu, že ho očarilo. Rozmanitou štruktúrou aj farbou. A tak, zatiaľ čo susedia používali zvyšky skla na výzdobu svojich záhradných "skaliek", Dzurkovi napadá, že by z rozdrveného skla mohol zostaviť mozaiku a skrášliť si výplň skrine, ozdobiť luster.

Začína svoje prvé pokusy s materiálom, ktorý bude neskôr využívať s majstrovstvom a vynaliezavosťou na stvárňovanie konkrétnych aj ideálnych portrétov, dramatických osudov a príbehov, tak ako ich kedysi počúval od otecka, strýčka Konskej nohy, od Hani, Jančiho, Margity a ďalších skvelých rozprávačov.

"Najprv mi Božena (moja bývalá žena) rozdrvila sklené hrudy v mažiari, potom som drvené sklo začal zháňať priamo v továrni a podľa potreby som si ho ešte zomlel v ručnom mlynčeku. Drvené sklo som potom sypal na sklené pruhy spevňované ešte lepenkou, pretože jednoliata doska by nevydržala pnutie a praskla by. Spočiatku mi drť z podkladu opadávala - skúšal som všelijaké lepidlá, až som si nakoniec namiešal vlastnú zmes. Obrazy držia. Až kým ich nerozbijem. Najprv som robil ružičky, vtáčiky, jednorohého koňa, drakovtáka Zožeriemťa, bytosti z romských rozprávok. Raz som dostal chuť na štipľavé papriky a práve ich nikde nebolo dostať. Ja som ale moju chuť na ne vôbec nevedel potlačiť, a tak som v noci vstal, vyliezol som na pôjd a do rána som urobil obraz: JAJ, PEŤARAN! (Joj, štípe!). Ten obraz bol čierny ako vášeň, na ňom obrovská červená paprika so zelenými listami, ktorá požiera toho šťastného nešťastníka, ktorý požiera ju. Ten človek – ja - nemôže potlačiť chuť na štipľavú papriku - je papriku očami, ústami, nohami, rukami, až sa sám postupne celý mení na papriku. Kto vie, kde ten obraz je? Na výstave v Nerudovke (1979) ešte visel."

Dzurkove obrazy sú hlboko prežité a precítené, riadia sa vlastnými pravidlami a tie sú ďaleko od pravidiel vžitých. Sú také, aký je on sám zemito samorastné aj kozmické, monumentálne aj expresívne uhrančivé. Provokujú aj hladia. Majú neopakovateľnú atmosféru plnú poézie, aj svoj existenciálny obsah. Jeho žitie naplno je často rozporuplné práve preto, lebo je tvorivé a splýva v jednoliaty celok s jeho umeleckou výpoveďou...

Text: Erika Manuš, foto:  Olga Šillingerová

Poznámka redakcie: Názov článku je citátom z časopisu Lacio Drom, Rom z roku 1980, č. 1. Viac sa o Rudolfovi Dzurkovi môžete dočítať v časopise Slovenskej akadémie vied: Slovenský národopis č. 1 z roku 1988.

 

Text bol publikovaný v Romano ľil číslo 40/1992