Bol už podvečer, keď som, bez ohlásenia, zazvonila pri dverách jeho bytu. Prijal ma s takou samozrejmosťou, až som mala pocit, že už-už povie: - Práve som vás čakal.- No on iba vystrel ruky a s gracióznosťou, akej sa nedá naučiť, mi pomohol z kožucha. Žena odišla s deťmi na návštevu, stručne okomentoval ticho v príbytku.

Dáte si kávu?

Fajn, vonku poriadne mrzne a okrem toho, aróma Orientu akosi otepľuje atmosféru vzťahov. Trochu ma mrzí, že Zuzana nie je doma: Počula som, že máte veľmi peknú ženu.

Hm, vidím takmer nebadaný náznak úsmevu, ale oči ožijú: „Však by tu mala každú chvíľu byť. Aj ona pekne kresli, má aranžérsku školu, ale nechce sa jej teraz do toho. Celé dni štrikuje.“

Pýtam si nejaké obrázky. Chcela by som vidieť, aký talent sa to skrýva v tomto šarmantnom mladom mužovi tmavej pleti a jeho bielej Zuzane. Mám však smolu. Oláhovci sa pred sviatkami sťahovali a zatiaľ nie je všetko rozbalené. A potom, veci na objednávku ihneď posiela preč a ostatné zväčša podaruje priateľom. Musí mi preto stačiť séria pestrofarebných vtákov s označením latinských názvov, akoby určená do prírodovedného atlasu a obrázok dievčatka s papagájom na klobúku z pripravovaného leporela pre deti. Texty k obrázkom urobí sám. Pre prípad, že by som tomu neverila. podáva mi do ruky zošit v červenom brokáte. Sú v ňom jeho básne. Nie je ich veľa, ale zato veľa o mojom hostiteľovi vypovedajú: O nostalgii a smútku zo života ohraničeného "čiernym tieňom, o potkýnaní sa páde nevyzretej mladosti, pravdu o hĺbke dna zvanej Leopoldov, na ktoré už sám siahol tápajúc v bludisku nepochopenia i o poznaní, že krivdu krivdou nenapravíš. A nakoniec verše prežiarené čistým ľúbostným citom, nežne spaľujúcou vášňou. Venované Zuzane.

Máte ju stále tak rád?

Možno trochu zaskočený mojou otázkou, prekvapene na mňa pozrel a ticho prisvedčil: „Uhm, stále... láska musí v živote byt. Bez nej to nejde. Aj k maľovaniu ho priviedla láska k dievčaťu. Bolo to pred desiatimi rokmi. Zaumienil som si, stoj čo stoj vytvoriť vlastnoručne jej portrét. Tak dlho som to skúšal ceruzou, kým sa mi to nepodarilo. Dovtedy som vôbec netušil, že niečo také dokážem. V škole som mal z kreslenia skoro samé štvorky a pätky. Neskôr si ma všimol jeden akademický maliar.“

Dnes má mladý detviansky umelec Ján Oláh za sebou množstvo v časopisoch uverejnených ilustrácii, o jeho kresby prejavujú záujem autori kníh a vlani sa ako jediný zo Slovenska zúčastnil dielom i osobne výstavy poriadanej spoločnosťou Romano centrum vo Viedni. Pozvali ho aj do Paríža, ale nemal peniaze na úhradu výdavkov spojených s cestou. Na Romfest do Brna, kde boli účastníci z celého sveta, cestovali výtvarníci a umelecké súbory z Detvy takisto na vlastné trovy.

„Je to tiež jeden z dôvodov, prečo som sa prestal zaujímať o činnosť vo výbore tunajšieho Demokratického zväzu Rómov. Pozrite sa, okres, to ako okresný výbor vo Zvolene, sa chváli širokou členskou základňou a je v tom aj Detva, ale z dotácií sme my nevideli ešte ani korunu. Okrem toho nestačím. Obaja sme bez zamestnania, tak sa musím snažiť privyrobiť si. Máme so Zuzanou dve deti a z prvého manželstva mám chlapca. Ani maľovať sa nedá len tak. Farby, tuše, pastely, všetko je dnes drahé.“

Nepomohli by organizácii a vôbec Romom nejaké brigády v prospech mesta?

„Lenže mestský úrad na to nemá finančné prostriedky.“

Čo vás momentálne najviac zlostí?

„Že je v Detve medzi Romami dosť šikovných výtvarníkov a nemajú podmienky na prácu. Chcelo by to odkúpiť nejaké priestory a zriadiť dielňu, ale kde vziať peniaze. Zlostí ma aj tá kopa romských strán, z ktorých nemajú Romovia žiadny úžitok. Ľudia sú z toho Iba dezorientovaní a aj takí, čo by chceli a vedeli niečo robiť, strácajú záujem.“

Ešte poďakujem za dva obrázky, ktoré medzitým uzreli svetlo sveta a môžem sa rozlúčiť. Domácu paniu, trojročného Nikolasa ani jeho mladšiu sestričku, som už nevyčkala. Zato však prikladám slohu z jednej z posledných Jánových básní. Dopovie mnohé:

Život človeka naučí vážiť si,

byť vďačný za úprimný cit,

veď ho je vo svete tak málo

a rozpomienky bolia,

hrejú, tešia, láskajú...

 

Text: Helena Šúrová, foto: autorka

 

Text bol zverejnený v Romano ľil číslo 25/1992