Rómovia  zvyknú o sebe hovoriť, že sú veriaci. Už menej je tých, ktorí praktizujú vieru, navštevujú pravidelne kostoly a sú aktívni vo svojej farnosti. Súrodenci Michal Horváth a Marek Horváth z Hanušoviec nad Topľou celý život kráčajú za Bohom. Podľa ich slov tá cesta nebola náročná, lebo mali doma vzor, ktorý nasledovali. Ich otcom bol diakon Michal Horváth starší. Dnes, po vzore svojho otca, obaja študujú na teologickej fakulte. Svoje detstvo a súčasné pôsobenie v pastoračnom centre opisujú v nasledujúcom rozhovore.

 

Pracujete v pastoračnom centre v Hanušovciach nad Topľou. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Michal: Boli sme k tomu vedení od detstva. Náš otec nás už ako malých brával do kostola. Dá sa povedať, že celý život sme išli za Bohom. Každú nedeľu alebo piatok sme navštevovali kostol. Otec organizoval púte, napríklad do Levoče, do Gaboltova. Pamätám sa, že prvá, na ktorej som sa zúčastnil bola v Levoči. Išli sme už v piatok, dve noci sme tam prespali a v nedeľu sme sa zúčastnili na pobožnosti, kde sme sa spoločne modlili.

Marek: Nemusel nás nasilu ťahať do kostola. V časoch, keď otec s mamou začali chodiť do kostola sme boli ešte malí a napriek tomu nás nemuseli prehovárať. My sme s tým žili, bolo to pre nás bežné. Vraví sa, že deti robia iba to, čo vidia u svojich blízkych, u rodičov. Pozorujem to aj vo svojej rodine. Aj ja mám deti a keď idem do kostola, deti idú automaticky so mnou. Opakujem, že pre nás bolo ľahké nasledovať Boha, lebo sme to videli doma. Otec bol veriaci, mama je veriaca, tak naša cesta nebola pre nás náročná. Tak ako vravel brat, na púte sme chodili už ako veľmi malí, ja som mohol som byť škôlkarom. Išli sme bez stanu, veď ktorý Róm mal v tom čase stan? Mali sme iba deku, na ktorej sme sedeli, teplo sme sa obliekli, prikryli sa a modlili.

Michal: Neskôr, keď otec začal pracovať s ľuďmi, učil ich, sobášil, krstil, pocítil potrebu ísť ďalej a chcel sa stať diakonom. V dospelosti sa rozhodol študovať. A my sme to všetko prežívali s ním a akosi automaticky sme mu začali pomáhať. Videli sme, aké to má ťažké, ak chcel Rómov pritiahnuť do kostola. Ja som sa práve vtedy naučil hrať na gitare a spolu s niekoľkými kamarátmi sme začali hrávať a spievať na omšiach. Pomaly prichádzali prvé úspechy, ľudia začali chodiť do kostola. My sme si vytvorili skupinu, ktorá hrávala na omšiach. Neskôr, keď sme boli starší, sme odišli do práce a otec v tom ostal sám, ale ďalej pokračoval so svojej práci.

Marek: Boli aj ťažšie chvíle, človek má aj iné povinnosti: prácu, rodinu, menej voľného času. Aj my sme v pubertálnom veku poľavili, mali sme iné záujmy ‒ nie vždy sa nám chcelo byť iba v kostole a hrať. Ale videli sme, že otec nepoľavoval a nechceli sme ho v tom nechať samého. Niekedy zvýšil hlas a povedal, že ak my odídeme, môžu nás nasledovať ďalší, a tomu chcel zabrániť. Nechcel, aby sa stratilo to, čo dlhé roky budoval. Keď sme sa nad tým zamysleli, pochopili sme, že otec chcel iba naše dobro a už nás nemusel k práci v kostole prehovárať.

Máte vlastné rodiny a napriek tomu ste sa obaja dali na vysokoškolské štúdium. Svojej práci sa chcete venovať na profesionálnej úrovni.

Michal: Otec nám už dávnejšie hovoril, choďte študovať, to sa vám v živote zíde. Kto bude pokračovať v mojej práci? My sme videli, že otec pracuje, je plný elánu a entuziazmu, tak sme tú potrebu nepociťovali. Videli sme jeho nadšenie a vôbec nám nezišlo na um, že Boh si ho tak skoro povolá k sebe. Keď otec ochorel a fyzicky už nevládal, snažili sme mu viac pomáhať.

Uvedomil som si, že k práci potrebuje človek aj vzdelanie, viac poznatkov, aby neučil ostatných hlúposti. Samozrejme, dosť vecí sme dostali od otca, ale žiaden človek nikdy nevie všetko, vždy sa musí učiť niečo nové.

Akú vysokú školu navštevujete?

Marek: Študujeme na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ale chodíme do Košíc, kde je detašované pracovisko. Teraz sme nastúpili do druhého ročníka.

Čo budete robiť po ukončení štúdia?

Michal: Pokračovať v práci, ktorú robíme. Zatiaľ neviem, aké povolanie budem mať, neviem čo bude v budúcnosti. Ešte to necítim a nemôžem povedať, že budem napríklad diakonom.

Marek: Študujem hlavne preto, aby som mohol kvalitne vykonávať prácu, ktorú robím v pastoračnom centre, chcem naďalej učiť deti, pripravovať ich na sviatosti.

V pastoračnom centre máte zbor, ktorý mal tú česť zaspievať počas septembrovej návštevy pápeža Františka na Slovensku.

Marek: Tento zbor založil otec už veľmi dávno, reprezentuje našu farnosť dlhé roky. Napríklad v Gaboltove sme spievali pred biskupom, chodili sme tam skoro stále a na omšiach sme sa striedali so zborom z bardejovskej Poštárky.

Michal: Máme už svoje meno, napríklad do Levoče chodia Rómovia dlhé roky. Mám 37 rokov a pamätám sa, že som tam chodil ako malé dieťa a vždy tam boli veľké počty rómskych pútnikov. A ako dieťaťu mi ani vo sne nenapadlo, že budem na Mariánskej hore spievať pred 500 000 pútnikmi. Nie raz sme v Levoči počas odpustovej slávnosti spievali pútnikom.

Marek: Keď prišla ponuka zahrať počas návštevy pápeža, bola to veľká pocta. Mnoho Rómov si ani neuvedomuje akú poctu im pápež preukázal tým, že prišiel medzi nich, a Rómovia mu mohli spievať. Ja osobne som bol veľmi hrdý a poctený možnosťou spievať pre pápeža. Ďakujem za to, že nás pozvali.

Zbor, ktorý vystúpil na stretnutí s pápežom, bol vyskladaný z viacerých farností. Ako ste si rozumeli?

Michal: Viedol to otec Martin Mekel a cítil som takú dobrotu. Stretli sa tam cudzí ľudia prakticky z celého východného Slovenska, ale po zoznámení som pocítil takú výbornú energiu a atmosféra počas skúšok tam bola akoby sa stretli priatelia, ktorí sa poznajú dlhé roky.

Marek: Je ľahké zblížiť sa s ľuďmi, ktorí majú spoločné záujmy. Nebol to výber náhodných spevákov, ale ľudí, ktorí žijú s Bohom už dlhé roky. A potom nie je problém nadviazať kamarátstva. Ja nie som veľmi často na sociálnych sieťach, ale už mám veľa z tých ľudí pridaných ako priateľov.

O pár dní si pripomenieme výročie narodenia vášho otca. Čo vám ako prvé napadne, keď sa povie Michal Horváth?

Michal: Stále je to čerstvé. Človek nie je pripravený, že mu odíde rodič. Potrebuje čas, aby si na to zvykol. Prešiel len rok a pol a ešte som si nezvykol na to, že tu nie je. Komu by nechýbal otec, a ten náš bol veľmi dobrý, neubližoval nám. My sme mali pekné detstvo. Nikdy som ho nepočul zahrešiť, nikdy nepovedal škaredé slovo, nikdy som ho nevidel opitého. Mal nás rád. Človeku potom chýba každá spomienka. Je ťažké pozrieť sa na fotografiu, ktorá ho pripomína. Večer, keď sa človek pomodlí, je mu ťažko. Stále je to ešte veľmi čerstvé.

Čo urobil váš otec pre hanušovských Rómov, ale aj pre ľudí vo vašom regióne?

Marek: Mal to ťažké, lebo on s tým začal, či už v Soli, Čaklove, vo Vechci, ale aj v iných obciach na okolí. Spomínam si, ako nám rozprával, keď začal vyučovať náboženstvo. Bolo to vo Vechci. Učil deti v škole, no pán farár ho priviedol do osady. A viete, byť v cudzej osade a rozprávať neznámym ľuďom o Bohu nie je jednoduché. A on to robil. Darilo sa mu, chodil medzi úplne neznámych ľudí. Zaklopal na dvere, zoznámil sa, skamarátil a rozprával im o Bohu. A tým ich pritiahol k viere, Rómovia to prijali. Prijali Boha a veľakrát aj zmenu postoja k životu.

Prečo sa mu to darilo?

Marek: Otec mal dar reči, vedel rozprávať. Ľudia ho dokázali dlho počúvať. Vedel zaujať, aspoň ja si to myslím. Človek, ak chce niečo povedať niekomu inému, musí vedieť o čom rozpráva, aby ľudí nezavádzal, aby mu uverili. A hlavne, musí byť dobrým človekom s dobrým srdcom. Lebo ak budeš s ľuďmi bojovať, nedosiahneš čo si si zaumienil. Otec mal toho veľa prežitého. Nemal problém ísť do chudobných rodín. Mali sme možnosť vidieť ho, ako pristupoval k ľuďom. Niekedy sme sa čudovali, keď išiel do veľmi biednych rodín, lebo my sme sa až tak zle nemali. Nevadilo mu to, sadol si s nimi, jedol s nimi, asi aj preto ho bez problémov prijímali medzi seba.

Váš otec pochádzal z početnej rodiny, mal osem súrodencov. Sú aj oni aktívni v tejto oblasti?

Marek: Otcovi súrodenci už tiež všetci nie sú medzi nami, ale aj oni žili a žijú s Bohom. Neučia deti ani nevykonávajú žiadne aktivity, ale chodia do kostola. To ale neplatí iba pre našu rodinu. Väčšina Rómov v Hanušovciach je aktívne veriaca, je to už u nás bežné.

Michal: Musím pripomenúť, že náš otec takisto vyrastal v katolíckom prostredí. My si už nášho starého otca nepamätáme, ale z otcovho rozprávania vieme, že v nedeľu jeho otec vstal, začal variť nedeľnú polievku a pritom spieval náboženské piesne. A potom išli všetci spoločne do kostola. Takže náš otec robil iba to, čo videl vo svojej rodine, to odovzdal nám. A teraz sa snažíme to isté dať my našim deťom.

Vo vašej rodine sa viera v Boha prenáša z generácie na generáciu. Starý otec to dal vášmu otcovi, a teraz vy vašim potomkom.

Marek: Áno. Nemusím svoje deti nútiť, máme to tak zaužívané, že celá rodina navštevuje kostol. Naše deti takisto od malička žijú s Bohom.

Michal: U mňa v rodine je to také isté, nemusím nikomu nič prikazovať. Každý vie, že keď je nedeľa, ideme do kostola.

Máte vlastné rodiny. Nevidíte vo svojich deťoch túžbu pokračovať v tom, čo začal váš otec? Nevyrastá vám v rodine ďalší diakon alebo kňaz?

Marek: Ja mám dvoch synov, starší má desať a mladší rok a pol. Ešte je priskoro o tom rozmýšľať, ale ja by som to chcel. Veľmi by som sa potešil, ak by aspoň jeden z mojich synov išiel v otcových šľapajach. Neraz som povedal, že by som bol rád, keby sa jeden z nich stal kňazom alebo rehoľníkom. Tých možností, ako byť služobníkom božím je viac. Ukáže čas.

Michal: Každý rodič túži po tom, aby jeho deti dosiahli v živote viac, aby sa mali lepšie. Aj my sa snažíme vytvárať im podmienky na plnohodnotný život, lenže všetko záleží na nich, za čím ich srdce zatúži. Bude to ich rozhodnutie, a my ich v tom budeme podporovať.

Text: Roman Goroľ