Vyučila sa za krajčírku, ale ako krajčírka sa nezamestnala. Osud to zariadil inak. Keď mala dvadsaťdva, povedala si, že skúsi študovať to, čo ju naozaj baví. Podala si prihlášku na konzervatórium do Košíc. Práve vtedy bol konkurz na tanečníčku do Divadla Romathan, kde uspela. V divadle prežila krásnych deväť rokov. V rómskom divadle začala vnímať hrdosť na rómstvo, na rómske zvyky, tradície a rómsku kultúru. A cez divadlo našla aj svoju životnú lásku.

Prečo ste odišli z divadla?

Bolo to rozhodnutie našej rodiny. Nebola som už najmladšia a moji rodičia sa obávali, že ostanem sama. Práve v tom čase som stretla človeka, o ktorom som bola presvedčená, že je ten pravý. Zatiaľ sa to napĺňa, lebo odvtedy sme stále spolu. Narodil sa nám vytúžený syn a ja som sa po materskej dovolenke už do Romathanu nevrátila. Zhodou náhod mi vtedy ponúkla moja terajšia riaditeľka miesto v Súkromnej strednej škole Biela voda v Kežmarku. Tejto ponuke som sa potešila, lebo pracovať s mladými Rómami ma veľmi lákalo.

Zmiešané manželstvá, hlavne u Rómov, nie sú veľmi časté...

Peter nie je Róm, ale jeho srdce je rómske. Keby to tak nebolo, tak už spolu nie sme. Ale keby som nepracovala v Romathane, bolo by to pre mňa ľahšie. Predtým som neriešila svoju identitu, ale roky v divadle ma naplnili hrdosťou k svojmu pôvodu a bolo to naozaj ťažké z obidvoch strán, prijať našu odlišnú národnosť. Manžel je totiž Rusín, tak je to predsa len trochu viac, povedzme, farebnejšie a bohatšie.

Máte spolu syna. Rieši okolie jeho národnosť?

Môj syn má teraz osem rokov. Už odmalička som mu pripomínala, že je aj Róm. Ako štvorročný sa tomu bránil a nechcel to prijať. Teraz svoj postoj zmenil. Dokonca, keď sme v Krížovej Vsi u mojej mamy, rozpráva po rómsky. V Prešove, kde navštevuje školu, rozpráva slovensky a nepopiera, že je Róm, a to nielen preto, že má tmavšiu pokožku ako jeho spolužiaci. Ďakujem Bohu za to, že to tak je.

Ovláda aj rusínsky jazyk?

Nie, zatiaľ nerozpráva rusínsky. Keď sa môj manžel stal štátnym tajomníkom na ministerstve školstva, rozhodli sme sa, že sa presťahujem do Krížovej Vsi k svojim rodičom. Keď Peťko počul rómčinu, bol prekvapený a stále sa mojej mamy pýtal, čo vraví, lebo jej nerozumel. No po krátkom čase sa naučil rozprávať po rómsky. Manžel bol veľmi milo prekvapený, keď to počul a sľúbil, že keď syn trochu vyrastie, tak ho skúsi naučiť rozprávať rusínsky.

Ako na vás ľudia na verejnosti reagujú?

Neriešim to, že ja som Rómka a on Rusín. Stalo sa mi nie raz, že ľudia sa za nami obzerali alebo sa divili, že Neróm žije s Rómkou. To je ich problém, ktorý nevyriešia. Ja vnímam iba to, že som s človekom, ktorého mám rada a ktorý nevidí v našom spolužití problém. Ja nevidím „bieleho“ človeka, ale človeka, s ktorým som rada. S manželom som sa stretla vďaka práci. Ja som pracovala v divadle, on v Základnej škole Svinia. Mali sme tam predstavenie a on s rómskymi deťmi robil rôzne aktivity, ktoré sa mne páčili. Nebola som dôvodom, že sa začal zaujímať o Rómov. On s Rómami pracoval a pomáhal im dávno predtým, než sme sa spoznali.

A ako reagovali vaši blízki na vzťah s Nerómom?

Niektorí ľudia na mňa zazerali a cítila som aj nejaké výčitky, a to ešte predtým, než som začala chodiť s Petrom. Niekomu sa nepáčilo, že som odišla do Košíc študovať a pracovať. A boli aj takí, ktorí sa ma pýtali, prečo som si nenašla Róma. Na to som im neodpovedala a nechala som ich v ich výčitkách, lebo ja som necítila potrebu to s niekým riešiť. Jednoducho som vedela, že som našla priateľa na celý život a vôbec som neriešila, či je Róm, alebo Neróm. Moji rodičia sa o mňa báli, lebo si neboli istí, či náš vzťah bude mať perspektívu, či vydrží. Ja som si bola istá, že náš vzťah perspektívu má, lebo Petra som spoznala ako človeka, ktorý má k Rómom blízko. Vedela som o jeho aktivitách, ktoré organizoval s rómskou mládežou. Máme veľa spoločných známych a musím povedať, že priatelia z Petrovho okolia náš vzťah od začiatku podporovali a držali nám prsty. A sú radi, že nám to vydržalo. Dodnes som presvedčená, že to naše rozhodnutie bolo správne.

Poznáte aj iné zmiešané manželské páry?

Iste, poznám niekoľko takýchto párov. Som presvedčená, že dnes to už nie je rarita, ak žije Róm s Nerómkou a opačne. Ľudia majú menej predsudkov a sú viac otvorení inakosti, ako v minulosti. Aspoň ja to tak vnímam.

Spomeniete si na stretnutie s manželovou rodinou?

Veľmi živo si na to spomínam, akoby to bolo iba včera. Moja rodina prijala Petra, ako keby ho poznali dlhé roky. A on sa cítil, akoby prišiel do svojej rodiny. Ja som na jednej strane mala obavy, či ma manželova rodina príjme, ale na druhej strane som verila, že medzi nich zapadnem. My sme sa totiž s Petrom veľmi často a dlho rozprávali na túto tému a vedela som, že ak by mi bolo ubližované, tak sa ma zastane.

Čo bolo pre vášho manžela najväčším prekvapením, keď prvýkrát navštívil vašu rodinu?

My Rómovia sme známi svojou pohostinnosťou. Ak k nám príde návšteva, tak jej ponúkneme všetko, čo máme doma. Peter prvýkrát zažil šok, keď videl plné stoly. Lebo aj ten najchudobnejší Róm si uctí návštevu a dá na stôl všetko, čo môže. Myslím, že u Nerómov to tak nie je. Platí to aj v našej domácnosti a keď viem, že príde návšteva, napríklad moji svokrovci alebo švagriná, švagor, tiež im urobím hostinu. Dokonca už u mňa skúsili aj rómske jedlá ako goja, marikle alebo krafky, a chutí im to.

Ešte aj v súčasnosti je v mnohých rómskych rodinách zaužívané, že manžel pracuje a manželka je doma a stará sa o domácnosť. Ako je to u vás?

Moji rodičia ma od malička viedli, aby som sa vzdelávala, za čo som im veľmi vďačná. Práve preto nesedím doma, ale pracujem. My pracujeme obidvaja a aj domáce práce máme podelené. Ale to je aj v mojej rodine v Krížovej Vsi. Myslím si, že sa to mení. Aj naši Rómovia upustili od tohto stereotypu a mnohé ženy pracujú a manželia im pomáhajú s domácimi prácami. Poznám veľa rómskych chlapov, ktorí varia, upratujú, perú.

Práca s deťmi je náročná. Chcete v nej pokračovať?

Neberiem ju ako prácu, ale ako poslanie. Hoci to znie ako klišé, ale tak to cítim. Poznáme mnoho miest, kde Rómovia nemajú možnosť zaradiť sa do spoločnosti a ja chcem, aby som aspoň niektorým, či už svojou prácou alebo svojimi skúsenosťami pomohla a ukázala cestu, že sa to dá, že sa nemusia v živote stratiť.

Mala som pred časom žiačku, ktorá sa vyučila za krajčírku. Našla si prácu, založila rodinu a žije pekný život. Stále sme v kontakte. Vždy keď sa stretneme, rozprávame sa o živote a vidím, že tá škola jej dala veľa.

Láka vás aj niečo iné?

Mám ešte jeden sen, a ten sa mi začal plniť. Tento rok som začala študovať na Prešovskej univerzite odbor Rómsky jazyk, rómska literatúra a rómske reálie v kombinácii s pedagogikou. Chcem pokračovať v pedagogickej práci s rómskymi deťmi a učiť ich aj v našom materinskom jazyku.

Možno by ste neverili, ale v Krížovej Vsi, odkiaľ pochádzam, študujú v súčasnosti na vysokej škole štyria Rómovia. Nie som jediná z našej komunity. No okrem nich poznám kopec mladých Rómov, ktorí študujú alebo absolvovali vysokoškolské štúdium.

Kedy rozprávate rómsky?

V škole a so svojimi príbuznými. Doma sa rozprávame slovensky. Ale keď máme ostrejšiu výmenu názorov, ja používam rómčinu, manžel rusínčinu. Nerozumieme, čo ten druhý rozpráva, ale chápeme sa a potom sa na tom zasmejeme.

Máte prácu, ktorá vás napĺňa. Manžela, ktorý je vaším priateľom a oporou v živote. Máte krásneho syna, študujete na vysokej škole. Čo by ste poradili ostatným Rómkam?

Všetkým dievčatám aj chlapcom prajem, nech idú za svojimi snami. Nech sa neboja prekážok, tie sú na to, aby sa zdolávali. A čo sa týka lásky, nech idú za svojím srdcom. Nech sa nepozerajú, odkiaľ ten partner pochádza, ale aký je. Nech si sami v sebe nevytvárajú vnútorné bariéry a predsudky, že Róm musí žiť iba s Rómkou, alebo Slovák so Slovenkou, lebo ak ti to, čo potrebuješ neposkytne človek z tvojej komunity, neboj sa vzťahu s človekom inej národnosti.

Text: Roman Goroľ, foto: Roman Čonka