Začiatkom decembra 2021 v čase vrcholiacej tretej vlny covid pandémie prekvapila Slovensko neočakávaná správa. Vláda Slovenskej republiky odvolala splnomocnenkyňu vlády SR pre rómske komunity Andreu Bučkovú a do funkcie vymenovala nového splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, Ing. Jána Hera. Médiá stroho informovali, že Herova profesijná cesta sa posledné roky spájala najmä s ministerstvom školstva, kde sa venoval oblasti rozvoja národnostného školstva.
Na sociálnych sieťach padali v tom čase medzi Rómami zvedavé otázky: Aký je to človek, odkiaľ pochádza? Čím prešiel počas svojho života, aká je jeho životná filozofia? Čomu všetkému sa počas svojej pracovnej kariéry venoval? Aký má vzťah k Rómom, bude skutočne ich splnomocnencom?
Stretávame sa v priestoroch Slovenského rozhlasu. Oproti mne sedí štíhly muž so živými, pozornými očami. Biela brada a vlasy vyžarujú pokoj a zhovievavé porozumenie, modrý oblek vyžaruje nenútenú eleganciu. Stretávame sa po hektickom pracovnom dni a v predvečer jeho cesty na rokovania v Bruseli.

Naše korene a miesto, odkiaľ pochádzame sú pre nás dôležité ‒ to sú atribúty, ktoré nás formujú v tom najútlejšom detstve. Tieto skúsenosti si nesieme ako základ pre celý svoj život. Aké spomienky máte na rodičov, súrodencov, na rané detstvo?

Vyrastal som v obci Medovarce v okrese Krupina. Vo vzťahu k mojim predkom som sa najhlbšie do histórie dostal k starým rodičom. Rodičia z matkinej strany pochádzali z integrovanej rómskej rodiny, starí rodičia z otcovej strany z lokality Hontianske Nemce, kde bývali vo vyčlenenej segregovanej osade. V tejto vylúčenej komunite žili starí rodičia, aj súrodenci môjho otca. Hoci matka nepochádzala z vylúčenej komunity, hovorila len po rómsky, nechodila do školy a bola analfabet ‒ nevedela čítať, ani písať. Bola totiž po mozgovej obrne a zároveň aj nepočujúca, ale komunikovala po rómsky. Bolo milé, že vždy, keď prišla do obchodu stačilo, že povedala po rómsky: „Thut, máro...“ a predavačka hneď vedela a mama nakúpila všetko, čo potrebovala. Všeobecne rómsky jazyk používali ako svoj rodný jazyk rodiny tak z matkinej, ako aj z otcovej strany a je aj mojím rodným jazykom. V dedine s rómskymi rovesníkmi sme sa vždy rozprávali po rómsky.

A aký vzťah máte k svojmu rodnému kraju? Ako vnímate jeho prírodu a ľudí, ktorí tam žijú?

Na obec Medovarce, kde som vyrastal, mám pekné spomienky, a to aj napriek tomu, že v ranom detstve som ako malé dieťa vyrastal v segregovanej časti osady. Medovarce sú veľmi malebná, krásna obec uprostred kopcov. Z jednej strany je nádherné bralo, z druhej strany sú vinice. Napriek tomu, že som žil ako malé dieťa vo veľmi ťažkých podmienkach, spoznával a vnímal som svet ako krásny. Veľmi rád chodievam do tejto obce. Je tam aj matkin hrob, aj tam mám ešte rodinu, príbuzných, takže vždy sa tam vraciam veľmi rád.

Mnohí Rómovia získavajú negatívne skúsenosti s diskrimináciou a segregáciou práve v detstve. Ako to bolo u vás, spomínate si na spolužitie s majoritou v Medovarciach?

Ja mám nádherné spomienky aj na celú obec, na všetkých obyvateľov dediny. Mal som taký príjemný pocit zo všetkých ľudí, boli sme prijímaní aj pri športových hrách. Na konci dediny bolo ihrisko, kde som veľmi rád chodil hrávať futbal. Preteká tade aj riečka Krupinica, tá vždy v zime zamrzla, vtedy ešte boli zimy silné, a my sme tam hrávali hokej. Ja som nikdy nemal na korčule, aj keď som po nich veľmi túžil, takže som nemohol korčuľovať, ale veľkí chlapci, ktorí organizovali hokejové zápasy medzi susednými obcami Domaníky, Hontianske Tesáre a Rykinčice ma vždy postavili do bránky. Síce som nemal korčule, ale bol som aspoň hokejovým brankárom. A bolo úžasné, že tí veľkí chlapci sa vyskladali na to, aby mi kúpili hokejovú výstroj pre brankára. Kúpili lapačku, vyrážačku, brankársku hokejku, široké betóny. Mal som z toho obrovskú radosť a dodnes si to silno pamätám.

Spomínali ste, že ako malé dieťa ste žili vo veľmi ťažkých podmienkach. Čo si pod tým máme predstaviť, aké obrazy?

Úplne rané detstvo som prežil v rómskej osade. Pamätám si, že tam bolo veľmi živo. A všade naokolo bola krásna príroda. Keďže som v tom nebol sám, ako dieťa som to nevnímal ako ujmu, ale ako dar, ktorý mám. Všetci tí dospelí naokolo boli autormi toho, že aj keď naše životné podmienky možno neboli optimálne, medziľudské vzťahy boli tak kultivované, že som necítil ujmu. Spomínam si na veľmi starých ľudí, na ich múdrosť. Napríklad jedna pani, nebola ani z rodiny, ale ako deti sme k nej často chodili, nám rozprávala rôzne histórie a rozdávala nám tak vzájomnú súdržnosť v rámci komunity v osade.

V šesťdesiatych rokoch prišiel proces asimilácie Rómov a v rámci neho tú osadu eliminovali, buldozérom ju zrovnali a ľudia, ktorí v nej dovtedy žili si museli hľadať miesto na život v obci, v opustených alebo nevyužitých obydliach, alebo si pristavovali obydlia k domčekom. Nám sa starký z maminej strany postaral o bývanie a odkúpil pre nás dom na okraji dediny. Dom bol postavený mierne do briežku, mal peknú záhradu aj ovocný sad. Bola tam aj lúka a hneď potom les. Taký domček pod lesom. A na tú lúku sa chodili v lete hrávať deti, aj nerómske, v zime sme sa tam zase chodili sánkovať. Vďaka tomu som mal pocit, že som súčasťou obce. Ten dom bol veľmi starý, bol so slamenou strechou a nás bolo deväť súrodencov. Samozrejme, ťažko som to znášal, keďže sme boli deviati a žili v tom slamenom domčeku, ktorý sa postupne zozadu rozpadával.

Žili sme v jednej miestnosti jedenásti ľudia. Podlaha v tej izbe bola zemitá. Dlho sme nemali ani prívod vody, potom už aj bola prípojka rovno do tej jednej izbičky, ale bez umývadla. V mieste prívodu vody tak bolo vždy na zemi blato. Navyše, vtedy bol taký zvyk, že zemitá podlaha sa natierala zmesou kravských lajen a slamy. Napriek tomu, že v izbe bolo čisto a upratané, vždy som ten náter cítil. Nemali sme dostatok postelí. Keďže otec istý čas pracoval v Drevospracujúcom závode v Hontianskych Nemciach, priviezol akési dosky a z tých dosák zbil postele. A v takých z dosák zbitých posteliach sme spávali štyria, namiesto matracov sme mali iba slamený strožliak a prikrývali sme sa kabátmi. Keďže sme spali  kombinovane, starší s mladšími, a mladší sa neraz aj pocikali, bývali aj tie kabátové prikrývky často mokré. Ale prijímal som to, keďže som v tom prostredí žil, no napriek tomu som sa veľmi potešil, keď som nastúpil do školy. Tá bola pekná, čistá a útulná.

Myslíte si, že bolo v silách rodičov tieto veci zmeniť?

Otec mal ťažké detstvo a nedostal výchovu, akú by potreboval, a tak nebol pripravený na život. Nezvládal svoj život a v tej bezmocnosti sa úplne upäl na alkohol. To bola tragédia pre našu rodinu. Maminka bola na nás takmer sama. Stále si na ňu spomínam, veľmi silno sa mi vryla do pamäti. Napriek všetkým hendikepom, ktoré mala so zdravím a otcom, všetkým svojim deťom preukázala veľkú obetavosť, prejavila veľkú lásku. To som si odniesol do svojho života. Mnohokrát, keď rozmýšľam ako konať, ako o niečom rozhodnúť, spomienka na maminku ma brzdí v tom, aby som sa stal arogantným, zákerným, tvrdým, lebo spomienka na maminku, ktorá bola veľakrát bitá od otca, nemala peniaze ‒ a predsa vedela pre nás zabezpečiť stravu, vedela sa obetovať‒ mi je dodnes vzorom lásky a obetavosti.

Ako dieťa ste okúsili neuveriteľne ťažké životné podmienky. Ako v takomto prostredí prebiehala vaša domáca príprava do školy?

Dá sa povedať, že na vyučovanie som sa nepripravoval. Bol som najstarší z detí a keď som mal dvanásť, v dome boli samé malé deti, keďže zvyšní ôsmi súrodenci prichádzali na svet takmer rok po roku. Navyše sme mali len jeden stôl bez stoličiek, potom bola v miestnosti ešte pec, kde sa kúrilo a kde mama varila, prívod vody a provizórne zbúchané postele, viac nič. Samozrejme, v zime bolo treba zabezpečovať teplo, a tak sme z lesa v snehu nosili drevo a to drevo sa potom pílilo na tom stole, takže v ňom boli hlboké zárezy a piliny, preto stôl nebol na to, aby sme tam jedli, alebo som sa tam učil. Pamätám si, že keď nám mama uvarila hrniec halušiek, taký perkelt, veľký hrniec položila na zem a každé z detí sme k nemu prišli a brali si z neho. Niektorí sme mali lyžičku, niektorí jedli rukami. Jednoducho, tie podmienky neboli vhodné na prípravu do školy, ale napriek tomu som sa v škole cítil veľmi dobre. Chodil som tam s veľkou radosťou, lebo to tam bolo čisté. Pamätám si na obrovský problém s nosením učebníc, lebo vtedy bolo normálne, že všetci si brali učebnice domov. Ja som nemal tašku, tak som nosil učebnice pod pazuchou a najväčšia starosť bola, aby mi nevypadli. Keď bolo sucho, nebol problém, ale pamätám si, že raz v zime bola veľká čľapkanica. Ja som sa šmykol a všetky učebnice sa mi rozsypali. Bol som taký nešťastný, nevedel som, ako to ukážem pánovi učiteľovi v škole.

V každom prípade, čo som sa mohol naučiť som sa naučil v škole. Podvedome som sa snažil cez prestávky napísať úlohy, aby som na druhý deň nemal problém a vďaka tomu som mal šťastie, že som neprepadával a bol som vzorom aj pre spolužiakov z nerómskych rodín. Mnohí ma prosili o pomoc pri domácich úlohách. Dokonca sa doma pochválili, že Ján už má úlohy, tak ma pozývali do rodín, a tam som zažíval prvé kultúrne šoky. Keď som prišiel do domu spolužiaka, zistil som, že majú viacej miestností so špeciálnym určením ‒ majú obývačku, majú spálňu, majú kuchyňu, majú WC, majú kúpeľňu, v nej zubné kefky, vaňu, sprchu. Ja som dovtedy netušil, že niečo také ľudia vôbec môžu mať, že to môže byť inak ako u nás doma. Takéto spoznávanie nového sveta mi pomáhalo vidieť svet širšie a posúvalo ma v osobnostnom rozvoji. Našťastie som bol prijímaný a mal som aj taký benefit, že som sa tam dobre najedol, lebo veľakrát bolo tak, že keď som dal odpísať úlohy, dostal som kus klobásy s chlebíkom. A to bola ešte väčšia motivácia, učiť sa a rýchlo si písať domáce úlohy.

Kto sa vám v čase osirenia stal oporou? V akom veku sa udiali tieto smutné udalosti a ako ste ich vnímali? Čo sa stalo s vašou rodinou?

Mal som dvanásť rokov, keď matka tragicky zahynula, zrazil ju vlak. Nastala situácia, keďže otec nebol spôsobilý nás vychovávať, kam umiestniť všetkých deväť detí. Ja som mal obrovské šťastie, že sestra mojej mamy, ktorá bola integrovaná a žila v neďalekých Šahách, sa ešte na pohrebe mamy pevne rozhodla, že si ma zoberie do pestúnskej starostlivosti.

Ostatní súrodenci chvíľu zostali u tety Marieny v Medovarciach. Teta Mariena už nežije, ale aj cez jej deti som povďačný za to, že bola spolu s ujom Julkom veľmi starostlivá v tých najťažších časoch. Robila maximum preto, aby si k sebe zobrala všetky deti, ale tie boli postupne umiestnené v ústavoch štátnej starostlivosti. Sestru Olinku si osvojili bezdetní manželia z Plášťoviec. Dostala sa do kultivovaného prostredia, vyrastala v dome, kde mohla zakúsiť lásku náhradných rodičov. Myslím, že ju prijali a aj ona prijala ich. Teraz žije v dome, ktorý zdedila práve po svojich adoptívnych rodičoch. Čo mi zostalo dodnes nezodpovedanou otázkou sú najmladší súrodenci. Bol to dvaapolročný Vladko a ročný Ivan,  tiež boli adoptovaní. Zobrali si ich rodičia, ktorí nechceli, aby ich adoptívne deti poznali svoj pôvod. Aj keď som sa snažil dozvedieť niečo viac o ich osudoch, kompetentní mi povedali, že sú zaviazaní zachovať v tejto veci tajomstvo. Samozrejme, že ľudsky by som bol veľmi zvedavý, ako sa odvíjali ich životné osudy, rád by som sa s nimi stretol. Spomínam si, že som raz dostal list, že niektoré tieto otázky by mi mohli byť zodpovedané, ale ten list som založil niekde do papierov, vtedy som pôsobil ako generálny riaditeľ sekcie regionálneho školstva na ministerstve a už som ho nevedel nájsť. Myslím si ale, že z nejakých dôvodov to tak malo byť. Myslím v modlitbách na nich, na mojich stratených súrodencov. Verím, že takto je to asi dobré pre nich.

Ako si spomínate sa svoju tetu, ktorá sa vás po osirení ujala? Čím sa pre vás stala? Ako zmenila smerovanie vášho života?

Teta si ma vzala do pestúnskej starostlivosti. Bola to veľmi vzácna žena, jednak v tom, že  bola hrdá Rómka, bola integrovaná, pracovitá a dlhé roky zamestnaná v Západoslovenských žriedlach Slatina, kde bola majsterkou. Keď som sa k nej dostal, chodil som do siedmeho ročníka. Vďaka triednemu učiteľovi, pánovi Belušovi, som v Základnej škole v Plášťovciach dostal veľmi silný impulz pre to, aby som sa ešte viac zlepšoval vo vzdelávaní a teta mi dookola hovorila: „Ty nemusíš nič robiť, nemáš žiadnu povinnosť, len učiť sa!“ Ona si vždy v piatok chodila privyrobiť do rodín, kde ju pozývali poriadiť, poupratovať. Občas som chodieval s ňou aj ja a veľmi silným momentom pre mňa bolo, keď chodila k jednému právnikovi, ktorý sa ani vtedy netajil, že má židovský pôvod, a ten mal nádhernú knižnicu. To bolo pre mňa neuveriteľne krásne stretnutie. Tá knižnica mi veľmi imponovala, lebo my sme doma knihy nemali. To bol moment! Teta chodila riadiť aj miestnemu primárovi nemocnice a tam si predsavzala, že budem študovať všetko, čo študuje syn pána primára. Takto som dostával asistenciu. Lebo dostať sa z reťazca chudoby nie je také jednoduché. Aby sa ľudia mohli vymaniť z reťazca chudoby, potrebujú asistenciu.

Ako otriasla strata rodičov krehkou dušou dieťaťa, či bežným životom, ktorý bolo treba ďalej žiť?

Priznám sa, že som nedostal ešte takto formulovanú otázku. Vtedy som mal dvanásť rokov a pamätám si, kedy som sa to prvýkrát dozvedel ‒ cestou do strediskovej obce, do Plášťoviec. Vodič autobusu, bol to spoj Krupina ‒ Plášťovce a medzitým boli aj Domaníky, kde bola najbližšia železničná stanica, na ktorú sme chodievali z Medovariec, už o tej veľkej tragédii a o tom, čo sa stalo mojej maminke vedel. On to povedal spolužiakom, všetci začali na mňa pozerať, každý sa mi to bál povedať. Nikto so mnou nehovoril, len sa pozerali po mne, pozerali aj keď som vystúpil z autobusu, to bolo na dolnom konci. Ja som išiel na horný koniec. Vnímal som, že všade bolo ticho, ľudia stáli na priedomí a pozerali sa. Tiež nemali slová. Prišiel som domov, tam boli malí súrodenci, ale bez mamy. Neveril som, neveril.

Uveril som, až keď domov priviezli nie celkom kompaktné telo matky, teda to, čo nej zostalo po tej strašnej zrážke s vlakom. Vtedy to ešte bolo tak, nebožtík mohol byť do pohrebu doma. Starkí ju zobrali, teda boli sme ešte do toho pohrebu s mamou. Vnímam to tak, že Pán Boh to tak spravil, zariadil, že deti sa s tým nejakým spôsobom musia vysporiadať, a potom život ide ďalej, unáša ich ďalej. Tak ako ostatní súrodenci, ani ja som tomu samozrejme ešte nerozumel, nevedeli sme, čo bude ďalej, nevedeli sme si predstaviť, čo bude. Život môj, či mojich súrodencov sa začal odvíjať tak, že sme sa ocitli v rukách iných ľudí. A bola to otázka šťastia, kto, kde a ako sa dostal.

Ja som vďačný tete, že sa pre mňa rozhodla. Aj teraz spätne, keď to prehodnocujem, myslím si, že nie je ľahké si zobrať niekoho na starosť, zodpovedať zaňho, starať sa oňho. Môžem teda povedať, že aj napriek tej tragédii, ktorá nastala, ako dieťa som sa dostal do takého domova, v akom bývali aj spolužiaci a mali sme v Šahách všetko. Začal som bývať v meste, adaptoval som sa teda z dediny na mesto. Bolo to nové, nepoznal som nikoho, nemal som kamaráta, spolužiakov, ale život išiel ďalej a ja som to vnímal ako príležitosť. Pre mňa to bolo vzácne, lebo teta napriek tomu, že bola veľmi tmavá Rómka, bola kultivovaná a vzbudzovala rešpekt. Táto vlastnosť mať rešpekt u ľudí a naopak, k ľuďom sa správať tak, aby som bol rešpektovaný, to sa vďaka tete dostalo hlboko do môjho podvedomia. Viem, že vďaka tomu som túžil mať ako dvanásťročný ich meno. Chcel som niekam patriť. V tom čase prišla do mojej životnej dimenzie otázka, kam patrím, čí som. Teta mi neskôr vysvetľovala, že keby si ma adoptovala, finančne by to nezvládla, preto som bol u nej iba v pestúnskej starostlivosti. Bolo to tak pre našu rodinu finančne priaznivejšie, ale napriek tomu sme mali veľmi blízky vzťah.

Vnímali ste vašu tetu ako mamu?

Ja som sa o to pokúšal, ale asi to veľmi nešlo. Ona už mala jedno dieťa, svojho syna, a tam to bolo také prirodzenejšie. Keď mi bolo vysvetlené, že to meno nemôžem zmeniť, tak som to prijal a prijal som aj to, že ju nemôžem volať mama. Ona mala pekný vzťah k mojej mame, k svojej sestre, a keďže som v tej dobe bol už dvanásťročné dieťa, ani som to oslovenie mama nehľadal. Skôr to meno, to, že patrím k nej, lebo ona mala iné meno. Ja som mal iné meno a trápilo ma, čí vlastne som, takže s tou identitou som bojoval. Teta veľmi chcela, aby som sa zaradil do spoločnosti. To bolo jej silné krédo, aby som vyštudoval, aby som išiel na vysokú školu, lebo syn toho primára išiel na vysokú školu technickú tiež. Chcela, aby som si žil svoj život a naznačovala, aby som sa nevracal do rómskej komunity. Ja som chápal, že mi chcela dobre, aby som sa zaradil. Túžila, aby som zakúsil to, čo zakúsila ona ‒ byť akceptovaný v spoločnosti.

Ako teta zmenila smerovanie vášho života?

Keď som nastúpil do strediskovej Základnej školy v Plášťovciach, v šiestom ročníku pán učiteľ Beluš chcel odo mňa vysvedčenie z piateho ročníka. My sme mali jednu skriňu, tam bolo nejaké šatstvo pre všetkých súrodencov, ale aj slanina ‒ a to moje vysvedčenie sa dostalo pod tú slaninu a bolo premočené masťou. Ja som také vysvedčenie nemohol doniesť pánovi učiteľovi a povedal som mu, že ho neviem nájsť. Keď však povedal, že ak ho nedonesiem, musím sa vrátiť do piateho ročníka, rozhodol som sa to vysvedčenie doniesť. Následne zistil  všetky okolnosti môjho života. Keď bola voľba triednej samosprávy a za predsedu bol zvolený Jozef, ktorý dnes žije vo Veľkom Krtíši a je advokát, pán učiteľ poprosil o bianko odpoveď mojich spolužiakov, že súhlasia dopredu, skôr ako sa ich spýta. Keďže sme ho v triede mali všetci radi, spolužiaci súhlasili. Pán učiteľ povedal: „Vy ste si zvolili Jožka, navrhujem, aby predsedom triedy bol Ján“. Vo chvíli, keď pán učiteľ povedal, že predsedom triedy bude Ján, hneď som si začal predstavovať, že predseda triedy znamená, že tam bude aj podpredseda, dvaja nástenkári, jeden pokladník. A ja teraz mám zodpovednosť, že budem musieť triedu nejakým spôsobom riadiť.

Prvýkrát som mal myšlienku o manažmente, ako riadiť triedu, a to bol ďalší silný moment v mojom živote. Bol to prejav veľkej dôvery. Bol to pán učiteľ, ktorý ma prvýkrát priviedol k tomu, že som bol vyznamenaný a bol to pán učiteľ, ktorý mi povedal: „Môžeš byť inžinierom“. Teta akoby nadviazala na triedneho pána učiteľa. Zhodou okolností bol zo Šiah. Teta, ku ktorej som sa presťahoval mi povedala, že sa mám len učiť. Nevyžadovala odo mňa domáce práce, nemusel som umývať riady. Čo bolo neskôr v manželstve veľkou nevýhodou pre moju manželku, postupne som všetko dobiehal. Hovorí sa, že Rómovia nemajú vzťah k hodnote, akou je vzdelávanie, ale pre tetu to bolo hlavné, dá sa povedať, vzácne.

Ako si spomínate na vaše školské časy od základnej školy po vysokú? Akí ľudia, spolužiaci, učitelia alebo momenty sa stali zásadnými pre vás ako dieťa?

Zo základnej školy už od prvého ročníka v Medovarciach si spomínam na pána učiteľa Môťovského, ktorý bol úžasným človekom. A ja som rád, že môžeme byť v kontakte s jeho deťmi. Pamätám si, že v triede bola drevená podlaha, olejová pec, teplúčko. Vždycky som sa tešil do školy, pán učiteľ v triede vytváral veľmi príjemnú atmosféru. Bol to taký zaujímavý moment.

Medzník môjho osobného rastu, ale aj profesijného zamerania, bol možno v treťom alebo štvrtom ročníku. Prebiehala spomienka na prvého kozmonauta Jurija Gagarina a bol som spontánne zvedavý. Spýtal som sa: „Pán učiteľ, a kto je prvý slovenský kozmonaut?“ a pán učiteľ povedal, „ešte nemáme, možno ty budeš!“ Bolo to zaujímavé, začal som s tým hlboko žiť, že mi to zostalo. Keď som sa presťahoval v siedmom ročníku k tete, prvýkrát sme si mali vyberať strednú školu, a ja, že chcem byť pilot. Naznačil som, že kozmonaut je méta vysoká, ale že pilot, to by bola taká cesta. Výchovný poradca mi vysvetlil, že ak chcem byť vojenský pilot, tak musím ísť na vojenské gymnázium do Liptovského Mikuláša (dnes Vojenské technické učilište v Liptovskom Mikuláši, pozn. red.) a potom na vysokú vojenskú leteckú školu do Košíc (dnes Letecká fakulta Technickej univerzity v Košiciach, pozn. red.). Nadšený som prišiel domov, tešil som sa. Pochválil som sa tete, že ako a čo som vybavil. A ona bola strašne zničená. „Čo! Takú hlúposť!?“ Na druhý deň utekala za pánom výchovným poradcom a strašne kričala „Taká hlúposť! Kto to kedy videl, z Róma vojak!“ A v tom prípade som všetko zrušil.

Ale ja som stále pracoval s touto myšlienkou. Keď som potom nastúpil na Strednú priemyselnú školu strojnícku do Zvolena, lebo aj syn pána primára tam išiel, tak som sa prihlásil na letisko v Očovej na bezmotorové lietanie. Takže som mohol ešte do maturity absolvovať aj také okruhy v bezmotorovom lietadle. A to bol tiež ďalší rozmer, že som videl iný pohľad na svet. Všetko bolo také malé, skoro nič nebolo vidieť.

Keď si spomeniem na strednú školu, tak poukážem na pána učiteľa Baloga, ktorý ma viedol v matematike. Matematika ma bavila a učiteľ ma priviedol k tomu, že ma zaradil do skupiny žiakov, ktorá sa pripravovala na okresnú olympiádu. Postúpil som na okresné kolo matematickej olympiády, kde som sa stal úspešným riešiteľom. Nemusel som robiť prijímačky na Strednú priemyselnú školu strojnícku vo Zvolene. Bolo to také polovičné víťazstvo, lebo som sa musel pripraviť na prijímačky zo slovenského jazyka. Na strednej škole bola triedna učiteľka pani Palajová. Tam som skutočne mal tendenciu povedať mama.  Ona bola učiteľka matematiky. Videl som, že mala rovnakú starosť o každého svojho žiaka. Uvedomovala si, že musí byť tou mamou, lebo sme sa zrazu dostali do cudzieho sveta. Celé štyri roky som býval na školskom internáte. Na strednej škole ma zvolili za predsedu triedy. V treťom ročníku som už vedel, že ten môj vzor už je na Strojníckej fakulte v Bratislave. Strednú školu som v každom ročníku skončil s čistými jednotkami, takže aj na vysokú školu som sa dostal bez prijímacích pohovorov.

Vybrali ste si náročný inžiniersky odbor.

V detstve som s nikým nehovoril o povolaní, ale u tety som prvýkrát počul povedať triedneho pána učiteľa slovo inžinier. Nerozumel som tomu slovu a neskôr, keď som začal objavovať svet, teta mi hovorila: „Čím ďalej pôjdeš, čím vyššie budeš, tým ľahšie si budeš môcť vyberať prácu“. Čiže nebol som nejako vyprofilovaný, okrem môjho záujmu lietať.

Dostal som sa k tomu, že som mohol ukončiť Vysokú technickú univerzitu v Bratislave. Bola to nová dimenzia poznania života. Tam je to už nový svet, dá sa povedať, že vstup do takej obrovskej, veľkej slobody. Samozrejme, že teta sa starala o to, aby som mohol zaplatiť internát a všetky poplatky, že po tej stránke som mal bezpečné prostredie.

Najprv som bol všeobecný technológ, ale dostal som ponuku študovať vo výbere expertov, odborníkov pre jadrové elektrárne. Nechcel som zostať na štvorročnom technologickom odbore a rád som sa učil, a keďže odbory konštruktívne boli päťročné, tak som prijal ponuku ísť študovať v odbore jadrových tepelných energetických strojov a zariadení. Neskôr sa náš odbor členil na tepelné energetické stroje a jadrové energetické stroje a zariadenia. A ja som sa rozhodol pre jadrové energetické stroje a zariadenia. Boli sme krúžok, ktorý sa pripravoval, aby mohol po skončení pracovať v jadrovej elektrárni Bohunice alebo v jadrovej elektrárni Mochovce. Veľa mojich spolužiakov z vysokej školy pracuje v jednej z týchto jadrových elektrární.

Moje deti mi hovoria, že škoda, že som nepokračoval v tej profesii, pretože oni sú na tom lepšie platovo ako ja, úradník. Manželka vtedy skončila klasické tepelné stroje a zariadenia, a tak som po vysokej škole zostal v klasickej energetike.

S akým výsledkom ste ukončili vysokoškolské vzdelanie a čo na to hovorí vaša teta, súrodenci či širšia rodina?

Dá sa povedať, že vysokoškolské štúdium som skončil úspešne, aj som sa dobre cítil. Mnohí prichádzali za mnou, podobne ako v základnej škole, aby som pomáhal tým druhým. Bol som ľudsky potrebný pre niekoho. Spolužiaci ma prosili o pomoc či už v geometrii alebo v konštrukcii v akejkoľvek disciplíne. Pomáhať spolužiakom ma motivovalo byť o niečo vpredu, pretože sa ma budú pýtať.

Teta bola veľmi hrdá, keď boli promócie. Videl som, že to veľmi krásne prežívala. Dožila sa toho sna, keď si ma zobrala ako dvanásťročného chlapca, aby som skončil vysokú školu. Bola veľmi šťastná.

V tých časoch boli promócie skromné, prišiel aj jej syn s manželkou a s deťmi. Bolo to v takom komornom prostredí. S vtedajšou priateľkou, s ktorou sme spolu promovali sme sa na chvíľu spojili a prišla nás povzbudiť cigánska rodina. Vtedy spoločnosť tak volala nás, Rómov.

Súrodenci, to je zas iná história. V predchádzajúcich otázkach som naznačoval, že najťažšie bolo znova obnoviť vzťah so súrodencami, ktorí nemali toľko šťastia ako som mal ja. Usiloval som sa navštevovať ich v detských domovoch. Prosil som aj tetu, aby mi umožnila súrodencov navštevovať. Chcel som im byť nápomocný, chcel som s nimi komunikovať. V detskom domove v Handlovej boli dvaja bratia a sestra. Teta sa rozhodla, že aspoň sestre pomôže, ale všetkých troch nemohla zobrať do pestúnskej starostlivosti. Zobrala do pestúnskej starostlivosti sestru Vierku, ale už to bolo iné. Neviem, prečo sa nepodarilo rozvinúť bližší vzťah. Aj pre sestru Vierku to už bolo veľké zranenie. Ako dieťa vo vyššom veku musela ísť do detského domova. Zranenie bolo silné, že už nevedela blízkych prijať. Ani medzi mnou a sestrou to veľmi nešlo ‒ ja som mal tú výhodu skôr. Bolo veľa protestov, ktoré sa rôzne prejavovali. Našťastie sa sestru podarilo dostať na strednú zdravotnú školu. V rámci prvého ročníka sa dostala do fázy, že sa už nechcela vrátiť domov. Hľadala niekde inde zázemie a začala so životom bojovať sama. Skončila strednú zdravotnú školu a zaradila sa do života.

Pre súrodencov a aj pre mňa to bolo ťažké. Chcel som sa im otvoriť, pre nich zas bolo ťažké prijať to, aké som ja mal šťastie. Po skončení vysokej školy som nastúpil základnú vojenskú službu a osud to zariadil tak, že sme sa stretli v posádke Horní Počáplí s bratom Danielom z Detského domova v Handlovej. Na vojenských vychádzkach sme tam mali čas sa zblížiť. Zosnovali sme plán, že zorganizujeme stretnutie súrodencov pri hrobe našej matky.

Naše osudy išli úplne iným smerom. Zistili sme, že napriek tomu, že sme súrodenci sme sa odcudzili. Pri hrobe našej matky sme sa tešili, že sme sa stretli. Bol to silný moment. A potom nastal problém. Jeden brat žil v ťažkých podmienkach v Hontianskych Nemciach. Prišiel roztrhaný a sestre to vadilo. Na jedných roztrhaných nohaviciach vznikol spor, a ten sa tak rozšíril, že sme sa pohádali, išlo to do bitky. Z cintorína sme sa rozišli rozhádaní, každý na iný smer. Zostala spomienka, ako sa súrodenecké vzťahy nedajú obnoviť, nie je to také jednoduché.

Manželka bola veľmi ústretová, chceli sme obnoviť vzťah so súrodencami. Keď sme ich išli navštíviť alebo sme ich pozvali, všetkým sa ľahšie rozprávalo s mojou manželkou ako so mnou. Bol som rád, že máme aspoň aký-taký vzťah, obzvlášť sestra si našla vzťah k manželke. Nepriamo sme udržiavali takéto spoločenstvo. Možno je to reakcia na to, ako to prijímali súrodenci.

Teraz ste splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity.

Nehrnul som sa veľmi do toho. Bola diskusia, ale nebral som to tak vážne, že by som mohol byť v nejakej vládnej funkcii. Skôr som to bral tak, že najvyššia odborná úroveň generálny riaditeľ sekcie na Ministerstve školstva je to moje maximum. Keď som bol v pozícii štátneho tajomníka, vnímal som, že pozícia vyžaduje aj iné vzťahy než odborné. Rozhodovanie nebolo jednoduché, sám sebe som dával otázku, či je to Božia vôľa. Preto som hneď neodpovedal a požiadal som o 24 hodín, aby som sa poradil s rodinou. Čakal som, že skôr nebudem podporený, lebo manželka už vnímala, že pozícia generálneho riaditeľa sekcie si vyžadovala veľa času a že toto si bude vyžadovať oveľa viac času. Keď som prišiel domov a mali sme sa poradiť, čakal som, že manželka začne hovoriť, ale predbehla ju dcérka Terezka. Ona povedala: „Otec, ty si sa narodil v osade. Celý život si sa venoval tej téme a aj nás si viedol a na škole si nám vysvetľoval, aké je dôležité, aby sme sa aj my zapojili, aby sme mohli pomôcť tej zmene k dôstojnosti života občanov Slovenskej republiky. A teraz ti je ponúknutý nejaký silnejší nástroj. Ak to odmietneš, mne to pripadá, že si to nebral tak vážne“. Už som nemal inú odpoveď, čo sa týka prijatia tej služby spoločnosti.

 

Text: Nadežda Malčeková

Foto: Roman Hraník a archív J. Hero