Nadežda Malčeková (1978) sa do povedomia čitateľskej obce na Slovensku dostala pod pseudonymom Nela Nezábudková svojimi autobiografickými románmi Dievčatko z kláštora (Elist, 2020) a Ďatelinka (Elist, 2021). Debutovou knižnou tvorbou zaujala najmä tým, že cez osobné zážitky poukázala na tvár spoločnosti, ktorú vidieť nechceme a istým spôsobom zakrývame. O rasizme, zjavnom aj skrytom, povahách poznačených stereotypnou výchovou hovorí Nela cez intímnu spoveď zrkadlom svojich očí, rómskych očí. Jednotlivé charaktery postáv dáva autorka spoznávať postupne ‒ cez ich konanie. Istú etapu svojho života zachytáva v pohľade do minulosti, pričom sa zameriava na vysvetľovanie okolností, ktoré formovali jej osobnosť, konanie a rozhodnutia.

 

Nela Nezábudková je autorkou dvoch autobiografických románov, v ktorých opisuje svoj život, otvára sa čitateľom a vpúšťa ich do svojej trinástej komnaty. Kto je vlastne Nela Nezábudková?

Mladá Rómka, ktorá chcela veľmi zmeniť svet a najmä seba. Chcela byť jednoduchou, obyčajnou a zároveň výnimočnou vo svojej jednoduchosti. Veľmi túžila aby to, čo ona zažila, prekážky, s ktorými sa stretla sa dostali k ľuďom, na ktorých jej záleží. Tými ľuďmi sú Rómovia, rómska mládež a deti.

Romány píšete pod ikonickým menom spojeným s vytrvalosťou, pevnosťou v zásadách a životných cieľoch, zjemneným o kvet nezábudky. Čo vás motivovalo písať pod týmto menom?

Nela je žena, ktorá sa tak volá, aby nezabudla na to, čo ju v živote stretlo, čím si musela prejsť, aby sa stala tým, kým je. A aby nezabudla, čo ju vlastne formovalo a naďalej formuje. Nela Nezábudková som ja, Nadežda Malčeková a toto je dôvod, prečo píšem pod pseudonymom.

Kedy sa vo vás ozvala potreba zachytiť svoje pocity na papieri?

Poznáte ten pocit, keď sa chcete niekomu zveriť, porozprávať sa, ale dopredu viete, že nebudete vypočutá a vaša potreba nebude akceptovaná? Uvedomila som si, že slová sú zbytočné, že si rozumiem jedine s papierom a perom. Ja som sa skrátka musela vypísať. Boli momenty, kedy som plakala tam, kde ma nikto nevidel. Písala som a slzy roztápali atrament na papieri. Papier znášal moje výlevy. Najviac v čase, kedy som musela môjho otca počúvať niekedy aj celú noc ‒ kázne, karhanie. Nepomáhal vankúš na hlave, nepomáhalo ani, keď som sa celá schovala pod perinou. Otcov hlas prenikal tmou až do mojich schovaných uší. Aj tieto nepríjemné pocity som zverila svojmu denníku a modlila som sa, aby ho nikto nenašiel. Písať denník som začala vtedy, keď som sa naučila čítať a písať.

Vaša prvotina Dievčatko z kláštora otvára Pandorinu skrinku ‒ hovorí o žene, ktorej sa ubližuje a ktorá sa napriek nepriazni osudu snaží prežiť vo svete bezprávia. Opisujete momenty, stretnutia s ľuďmi, na ktoré by mnohí z nás chceli zabudnúť a vymazať ich zo svojich spomienok.

Preto som chcela dať von najprv Ďatelinku. Potom som si uvedomila, že čitateľ by ma mal najprv spoznať, vedieť, kto som. Bolo veľmi náročné písať knihu Dievčatko z kláštora, pretože som sa potrebovala vrátiť k nepríjemným spomienkam zo svojho života. Musela som čiastočne otvoriť denník, loviť v ňom, opäť prežívať chvíle, ktoré som istým spôsobom chcela nechať zavreté. Knihu som písala na niekoľko etáp. Pri opise nepríjemných chvíľ som musela vždy prestať, vyrovnávať sa so zlými skúsenosťami a vnútorne tie momenty spracovať, aby som mohla pokračovať. Odvahu som si dodávala tým, že som si hovorila: Veď som už dospelá žena, je to dávno za mnou, už som to zvládla.

Rozprávanie v Dievčatku z kláštora začínate rozjímaním, kladiete si otázky. Zasľúbiť sa Bohu do konca života? Žiť život ženy? Následne sa vo svojich spomienkach vraciate k vášmu životu, analyzujete, hľadáte odpovede a vysvetľujete svoje rozhodnutia. Skúste čitateľom vysvetliť začiatky vašej lásky k Bohu, čo vás motivovalo vstúpiť do kláštora a neskôr z neho opäť vystúpiť a hľadať naplnenie v bežnom živote.

Často som sa utiahla do svojho sveta, v ktorom som hľadala riešenia na rôzne životné situácie. Musela som si poradiť sama. Jedinou osobou, ktorá bola ochotná v čase môjho dospievania vstúpiť do môjho sveta, bola moja krstná mama. U nej som nachádzala útechu a pomoc. No a práve v tom mojom svete som začala objavovať Boha. O mojich radostiach, ale aj starostiach či problémoch sa rozprávam vždy s Bohom. Utiahnem sa do ústrania odkiaľ vykričím to, čo je v mojom vnútri, v mojej duši. Tam niekde sa začala formovať moja láska.

Teda ste sa zaľúbili.

Áno, zaľúbila. Poznáte pocit, keď človek túži byť s milovanou osobou a vnútorne cíti, že s ňou chce zdieľať každú chvíľu svojho života – dobro, zlo, jednoducho všetko. Chce, aby si vzájomne patrili. Tak to bolo aj so mnou. Zaľúbila som sa, keď som bola študentkou na gymnáziu v Novej Bani. Najprv som sa začala modlievať ráno, na obed, večer. Chodievala som na bohoslužby vždy pred vyučovaním. Po omši som utekala na námestie do školy. No nestačilo mi to. Mala som duchovného otca, ktorému som hovorila ako ja cítim Boha, vieru a čo by som chcela robiť. V tej dobe som nevedela, že je to povolanie. On ma v tomto mojom cítení usmernil, odporúčal mi, aby som v sebe tieto pocity nechala dozrieť ‒ v tom čase som bola druháčkou. Raz ma zobral na duchovné cvičenia k sestrám do misijného radu Služobníc ducha svätého pri Poprade. Bola som tam štyri dni, v tichosti, sama so sebou a s Bohom. Modlila som sa a veľmi ma to napĺňalo. Po modlitbách som sa cítila vždy silná, plná energie.

Ako ste cítili povolanie a ako ste ho podali čitateľom?

Zistila som, že chcem žiť v kresťanskej viere. Keď som pocítila povolanie, nastala zmena. Dokázala som v sebe nájsť odvahu postaviť sa pred mojich prísnych rodičov a povedať im, že chcem slúžiť Bohu. Bolo to pre nich veľmi náročné. Ja, ich najstaršia dcéra, v ktorej videli budúcu právničku sa chcela stať mníškou. Cez zážitky a konkrétny opis chvíľ som to podala čitateľom. Moja mama to prijala veľmi ťažko, možno aj preto, že vo mne nevidela dcéru, skôr kamarátku. Niekoho, na koho sa dokáže spoľahnúť, kto sa dokáže postarať o hospodárstvo a mladších súrodencov. Vedeli, že nech sa stane čokoľvek, bude o nich postarané. Keď som im povedala, že chcem odísť z domu a že túžim po tom, aby som bola zatvorená medzi štyrmi stenami a rozprávala sa s Bohom, bolo to pre nich niečo neprijateľné.

Nakoniec ste našli útechu v kláštore v poľskom Krakove. Prečo práve tam?

Počas stredoškolského štúdia som chodila po rehoľných rádoch, hľadala som sa. Svoje hľadanie som ukončila v Kongregácii sestier Albertínok v Brezne, ktoré slúžili chudobným. Sestry boli z Krakova, boli to Poľky. U nich som sa postupne naučila rozprávať po poľsky. Po skončení školy, bola som tam pol roka, som odišla do Krakova. Pamätám si na svoj odchod, bol veľmi ťažký. Nikto z rodiny sa so mnou neprišiel rozlúčiť. Veľmi ma to trápilo. Napriek náročnému životu v rodine som si rodičov neskutočne vážila, potrebovala som ich vo svojom živote. To, čím som si doma prešla ma naučilo nazerať na život z iného uhla pohľadu, naučilo ma to postarať sa o seba.

Spomínate, že ste sa starali o hospodárstvo a mladších súrodencov. V ktorej časti Slovenska ste vyrastali?

Vyrastala som v Kľakovskej doline – Župkove, v časti Báň. Je to nádherná dedina. My sme bývali na samom konci, rovno pod lesom, pod nami bol už len cintorín. Spätosť s prírodou tam bola stále. Vyrastala som v krásnej prírode, mimo mojich rovesníkov, bez sociálneho kontaktu. Ja som pomáhala s výchovou súrodencov, domácnosťou, nákupmi. Chovali sme ovečky, kozy, kravičku, bolo potrebné kosiť, hrabať seno, postarať sa o ovečky. Bolo nás dokopy osem, ale ja som bola akoby sama. Tým, že si ma nikto nechcel vypočuť, rozprávať sa so mnou, začala som sa so svojimi pocitmi zverovať denníku, utekala som do prírody a k Bohu.

Aký bol rehoľný život?

Nebol taký, ako som si pôvodne myslela. Nebolo to len o tom, že som sa modlila. Bol to priestor, kde som sa stretla s rôznymi povahami, charaktermi, názormi. Aj tu som si od jednej sestry zažívala útlak a ponižovanie kvôli tomu, že som Rómka. No pomohlo mi to uvedomiť si, že moje povolanie nie je o prežívaní rehoľného života, ale o práci medzi nami, medzi Rómami, medzi deťmi. Uvedomila som si, že tam som najviac osožná.

Vaša túžba byť s Rómami sa teda naplnila.

Moje rómstvo sa vo mne viac ozvalo, chcela som byť v kontakte s Rómami. Odišla som z kláštora, išla som pracovať na Horehronie a na stredné Slovensko, v okolí Žarnovice. Tu som vlastne rómsky život spoznala ináč. Kým ja som vyrastala v prírode a na samote, s rodičmi a súrodencami, tam som spoznala veľkú chudobu. Chudobu, ktorá ma dorazila. Tu som pocítila, že ma tí Rómovia potrebujú. Pomyslela som si na svojich súrodencov a seba. Ako nám vzdelanie pomohlo v živote a bola som presvedčená, že vzdelanie pomôže aj Rómom v uzavretých komunitách. Len to vzdelanie nie je všetko, pretože okrem toho treba mať aj strechu nad hlavou, treba prácu a zabezpečiť kopec vecí okolo toho, aby sa život žil v dôstojných podmienkach. Čiže zmenu som zavŕšila cez vzdelávanie ako pedagogická asistentka v okrese Levice, kde som pôsobila osem rokov.

Prácu pedagogickej asistentky opisujte v ďalšej časti vašej autobiografie pod názvom Ďatelinka.

Áno, je to tak. Čitatelia si o mojom pôsobení, zážitkoch dobrých aj menej dobrých, môžu prečítať v knihe Ďatelinka.

Aké máte plány do budúcnosti?

Mojím cieľom je doštudovať a medzitým písať. Momentálne som v treťom semestri, študujem právo. Píšem básne, zatiaľ do šuplíka. Uvidíme, čo nám prinesie budúcnosť.

Podelili by ste sa s našimi čitateľmi o vaše básne zo šuplíka?

Veľmi rada.

Ďakujeme za rozhovor a želáme vám veľa úspechov v osobnom aj pracovnom živote.

Text: Jana Gáborová Kroková, foto: Roman Hraník

 

Ticho/Hlas

Ticho zahalené tmou

objalo ma svojimi ramenami.

Poď, pritúľ sa,

nemysli, nelám myšlienky.

Chcem ťa uzdraviť.

Privriem oči a ticho luskne prstami.

Stíchla sova z neďalekého duba,

cvrčky zložili svoje sláčiky z huslí,

vánok sa usadil v korunách stromov.

Cítim dlane ticha na mojich pleciach,

jeho hlas v mojej duši.

Neboj sa, dôveruj mi.

Viem, si ako voda, ktorá sa zastaviť nedá,

si ako malý pramienok, ktorý sa prebíja dolinou.

Meníš sa na rieku.

Na vlnách tancuješ valčík,

vzápätí burácajúce vlny lámu brehy a zátarasy,

strmhlav padáš zo skaly,

blížiš sa k zemi.

Rozprestrieš krídla a vznesieš sa do výšav.

Nosíš srdce na dlani,

hovoríš: Na, vezmi si.

A človek vezme dar z tvojej dlane,

roztrhá ho, podupe.

Ty zvíjaš sa bolesťou a pýtaš sa: Prečo, Bože?

Kľačíš, umáraš sa nad zraneným srdcom.

Uzdravím ho, neviem odolať tvojej prosbe.

Viem, že ráno vstaneš

a srdce na dlani ponesieš.

Viem, že v tvojom srdci hrá hudba,

hudba, ktorá sa notami zapísať nedá,

hudba menom láska.

 

Rozhovor s Tvárou/Rozhovor s Tieňom

Tancujúci plamienok sviečky

robí grimasy,

túži vyčarovať úsmev na mojej tvári.

Vrtiaci plamienok sa nevzdáva

svojím tancom maľuje steny.

Upriem zrak na jednu z nich ‒

v tieni sviečky na stene

je tvár, hľadí uprene.

Sklopím oči do dlaní,

zívajú prázdnotou.

Kam patrím, môj Pane? Kto vlastne som?

Srdce moje na rázcestí

nerozhodne prestupuje.

Už bliká zelená,

za ním kolóna trúbiaca,

srdce sa nerozhodnosťou umára.

Ísť doprava či doľava?

Pozri, pozri na stenu,

vidíš tam tvár namaľovanú?

Si to ty, obraz tvojej duše.

Kto som, môj Pane?

Vidím rysy tváre, sú mi tak neznáme.

Si moje dieťa, si Rómka s krvácajúcim srdcom.

Dal som ti poznať chudobu, hlad,

dal som ti poznať opovrhnutie, posmešky,

dal som ti poznať samotu a plač.

Dal som ti poznať nepochopenie.

Dal som ti najväčší dar ‒ si ním ty sama.

Prijmi ho prosím, zveľaďuj a ochraňuj.

Korene, ktoré nosíš v sebe

sú nenávidené, opovrhnuté,

sú odsúdené žiť v úzadí.

Rómske korene, dar, ktorý je výnimočný.

Byť Rómom znamená milovať.

Byť Rómom znamená tešiť sa z maličkostí.

Byť Rómom znamená vykročiť do nového dňa so vztýčenou hlavou.

Byť Rómom znamená rúcať bariéry a povedať: Aj ja som tu.

 

Láska

Cítiš mravčenie v rukách a nohách?

Túžiš objímať a tancovať? Spievať?

Motýle sa ti zvŕtajú v bruchu v tanci?

Usmievaš sa a si šťastný?

Miluješ a si milovaný?

Áno?

Myslíš, že je to láska?

Je to ten cit, ktorý nás vznáša dva centimetre nad zemou

a my máme pocit, že sme očarení kúzlom.

Miluješ, si ako horiaca pochodeň,

zapaľuješ ohniská,

necháš všetko zachvátiť ohňom lásky.

Tvoj svet je plný farieb,

štetec a farby od Moneta,

maľuješ obraz plný svetla.

Myslíš, že je to láska?

Usmievaš sa ‒

tvoj pohľad hovorí:

Milujem, som šťastný,

som ohnivá guľa svetom letiaca.

Zložím pero, nepýtam sa.

Láska nepotrebuje slová...