V máji 2022 získala vysoké štátne vyznamenanie od prezidentky Zuzany Čaputovej ‒ Medailu prezidenta SR za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti, najmä v oblasti práce s marginalizovanými komunitami. „Bol to veľký zážitok, nepredstavovala som si, že to bude také milé,“ spomína. Ani po tomto veľkom ocenení sa v jej živote nič zásadné nezmenilo. Naďalej pomáha obyvateľom osád v Rudňanoch udržať si zdravie, zlepšiť kvalitu bývania či motivovať deti a ich rodiny k školskému vzdelávaniu. Vybrali sme sa za Kvetou Berkyovou do Rudnian, kde prežila takmer celý svoj život. V obci ju pozná každý. Mnohým pomohla, pretože jej poslaním je pomáhať slabším, aj keď sama nemala ľahký život.

Hľadá sa komunitné centrum

Keď sme sa vybrali do Rudnian v okrese Spišská Nová Ves, netušili sme, koľko úsilia vynaložíme, kým nájdeme komunitné centrum, v ktorom sme mali dohodnuté stretnutie s Kvetoslavou Berkyovou. Rudňany sú banícka obec. O tom sa návštevník obce presvedčí hneď pri vstupe do obce, kde ho privítajú ruiny bývalého banského podniku a hlavne ešte stále obývané ruiny starých baníckych domčekov. Táto časť sa nazýva Zabíjanec a žije tam časť rómskych obyvateľov. Kto to neuvidí neuverí, že aj tam žijú v dvadsiatom prvom storočí ľudia. Práve v tejto časti obce sme sa zastavili a opýtali sa na komunitné centrum. Bohužiaľ, nikto z opýtaných nám nevedel poradiť. Skúšali sme rozprávať slovensky aj rómsky, kladnej odpovede sme sa nedočkali. S odstupom času sa tým ľuďom ani nečudujeme, kto z nich by sa zaujímal o nejaké centrum, ak má vážnejšie, viac-menej existenčné problémy.

Pokračovali sme v hľadaní komunitného centra ďalej. Prešli sme celú obec, no po centre akoby sa zľahla zem. Opýtali sme sa aj člena obecnej polície, ten nás navigoval správnym smerom. Komunitné centrum sa totiž nachádza v extraviláne Rudnian. Asi po polhodinovom hľadaní sme sa dostali na miesto určenia. Tam nás už s úsmevom očakávala pani Kveta. Po zoznámení sa a pár vetách sme vedeli, že s touto ženou sa porozprávame ako so starou známou. Kveta Berkyová svojou úprimnosťou a rozprávačským talentom očarí skoro každého.

 

Dobré detstvo

„Ja som sa narodila a celý život prežila v Rudňanoch, ale moji rodičia pochádzajú z obce Závadka. Toto som sa dozvedela od svojho otca,“ začala rozprávať o svojom živote. Otec sa dozvedel, že je v Rudňanoch práca, a tak sa celá rodina presťahovala do Rudnian. Okrem bane tam bol aj závod, kde pracovali ľudia z jej rodiny. Bane im poskytli domček, v ktorom bývali v obci medzi majoritou. Pri otázke, ako sa jej žilo v Rudňanoch v detstve, sa jej rozžiarili oči. „Bolo to tu lepšie, žili sme spolu s majoritou, hrali sme sa s ich deťmi, poznali sme sa, také to spolunažívanie bolo dobré. Chodili sme spolu do školy, nemám na to zlé spomienky, dobre sa nám žilo,“ spomína.

Kveta Berkyová pochádza z desiatich súrodencov. Obývali malý, dvojizbový domček, rodičia spali v kuchyni a v druhej izbe deti. Aj keď ich bolo veľa detí, nemali nezhody, mali sa rady. „Naši rodičia boli dobrí ľudia a vychovali nás tak, že sme boli poslušní a navzájom sme sa mali rady, nenadávali sme a som im veľmi vďačná za ich výchovu. Mala som dobré detstvo.“

Kvetine sny

„Celý život som túžila stať sa sestričkou. Keď som videla starších, chorých ľudí, rada by som im pomohla,“ prezrádza o sebe pani Kveta. Túžila ísť študovať na zdravotnú školu a chcela si splniť svoj sen byť zdravotnou sestrou. To bol dôvod, prečo chcela ísť študovať. Rodičia ju v tom podporovali. Každý deň sa po návrate zo školy učila, robila si úlohy, čítala knihy. Rodičia boli na ňu hrdí. Po skončení základnej školy si podala prihlášku na zdravotnú školu, urobila prijímacie skúšky. Po týždni alebo dvoch jej prišiel list, v ktorom bolo napísané: pre nedostatok miesta nie ste prijatá.

„Mne sa vtedy zrútil svet, dlhé hodiny som preplakala. Vtedy sme my, Rómovia, nemali veľa šancí študovať. Dlho som sa trápila, že som sa nedostala na zdravotnú školu.“

Štúdium jej ponúkli na priemyslovke v Spišskej Novej Vsi. Tam sa jej nepáčilo, bola sama medzi neznámymi deťmi, jediná Rómka. Cítila sa vyčlenená, nechcela tam študovať a školu  nedokončila. Našťastie si ju všimol otec spolužiačky, ktorý vedel o tom, že chce pracovať v zdravotníctve. Ponúkol jej pomoc a pomohol jej ísť na šesťmesačné zdravotnícke školenie do Kysaku. „Tam nás školili rôzni lekári a veľmi veľa som sa naučila. Po skončení kurzu som sa snažila nájsť si zamestnanie. Prvé zamestnanie bolo pre Červený kríž. Vtedy som začala navštevovať ľudí v okolitých obciach.“ Zo začiatku ju sprevádzali spolupracovníci a zaúčali ju, ale po krátkom čase, keď ju ľudia dostatočne spoznali, chodila za nimi sama. Pomáhala, odovzdávala im všetko, čo sa naučila. „Sprevádzala som ich, napríklad som s nimi chodila do škôl. Môžem povedať, že to bol začiatok mojej práce s Rómami a až doteraz v tom pokračujem.“

Spomienky

Kvetoslavy Berkyovej sme sa opýtali na zamestnanosť Rómov v minulosti. „Ľudia pracovali hlavne v Železorudných baniach, ak si dobre pamätám na názov. A taktiež vo veľkom závode, ktorý sídlil hneď vedľa bane. Nenašli by ste človeka bez práce, a to sa odzrkadľovalo aj na ich živote. Rómom sa žilo lepšie,“ spomína aj na to, že v obci neboli problémy v spolunažívaní. Jej otec bol muzikantom, chodil hrávať na svadby, zábavy, na rôzne vystúpenia, takže ho miestni poznali a ich rodina nemala žiadne problémy pri začlenení sa do obce.

Na návštevu pani Kvety sme si so sebou vzali niekoľko čísel starších vydaní novín Romano ľil z deväťdesiatych rokov. V tom čase do nich prispievala aj ona. Pri strane, na ktorej boli ukážky z jej tvorby, sa iba ticho a s nostalgiou do novín pozerala. Všimol som si, že jej zvlhli oči pri pohľade na fotografiu mladého páru. Bola na nej ona s manželom. Po chvíli už pokračovala v rozprávaní. Priateľa nemala do svojich devätnástich rokov, nechcela sa ešte vydávať. S budúcim manželom si začala písať až pred dvadsiatkou. Bol na vojne s jej bratrancom, ktorý mu ukázal jej fotografiu ‒ a on jej napísal. Aj keď už bola dospelá, bála sa svojich rodičov, písali si tajne. „Mala som kamarátku poštárku, ktorá listy od neho dávala iba mne do rúk. Čítala som ich až večer pred spaním pri lampičke, aby sa o tom rodičia nedozvedeli. Boli sme ináč vychovaní, teraz je to celkom iné.“

Po čase k nim prišiel na dovolenku, zoznámil sa s rodičmi a celou rodinou. Priatelili sa, až kým sa nevrátil do civilu. Potom sa zoznámili obidve rodiny, a keďže nemali voči ich vzťahu námietky, zosobášili sa. „A odvtedy sme boli spolu, až kým neprišla tá choroba a nevzala mi ho.“ Jej manžel pochádzal z Lučenca, mal veľkú rodinu, ktorá žila medzi majoritou. Keď sa vzali, zostali žiť v Rudňanoch kvôli jej práci.

Život v strachu

Vtedajší starosta ponúkol Rómom, že od nich obec odkúpi domčeky a oni sa môžu presťahovať do veľkého bytového domu v inej časti obce. Ten dom mal dobrú polohu, bol tam obchod, susedia boli dobrí, a tak išla do toho veľkého domu bývať celá rodina. Bolo tam viac miestností, veľká chodba. Žilo sa im tam dobre, až kým sa zistilo, že bývajú v závalovom pásme. Všetci Nerómovia sa odsťahovali. Do prázdnych bytov sa nasťahovali Rómovia zo Zabijanca, takže tam ostali bývať iba Rómovia. Po šiestich rokoch sa pod nimi začala prepadávať zem, boli tam staré banské štôlne. V tom čase už mala pani Kveta deti. Nedalo jej nečinne sa prizerať, ako ľudia vybehávali z domov. Neraz boli celú noc vonku a spali na ceste, lebo sa báli, že sa pod nimi prepadne zem.

„Začala som s tým niečo robiť. Obvolala som rôznych ľudí, aj novinárov, aby nám pomohli. Poznala som pána Kompuša, ktorý bol v Rómskej občianskej iniciatíve. Bol to dobrý človek. Chcel nám pomôcť. Spoločne so mnou chodil po úradoch a boli sme aj v závode, lebo ten bytový dom bol v ich správe. Žiadala som, aby Rómom dali náhradné byty. Tu, kde sa teraz nachádzame (komunitné centrum, pozn. red.) ostala po zatvorení baní prázdna administratívna budova. Chodila som každý deň, bojovala za našich Rómov. Najprv dali ľuďom stany, kým sa nezrekonštruovala tá budova. Po jej rekonštrukcii podelili byty Rómom, a tí sa tam nasťahovali. Veľmi ďakujem pánovi Kompušovi, ale aj novinárom, ľuďom z televízií, že nás nenechali v tom samých a že som ten boj za bývanie našich Rómov úspešne vybojovala.“

Stretnutie s novinami

Kvetoslavu Berkyovú ľudia poznajú iba ako človeka, ktorý sa celý život venuje pomoci ľuďom z marginalizovaných rómskych komunít. V deväťdesiatych rokoch bola aj literárne činná. Písala básne a príbehy zo života Rómov, prispievala do novín. „Prečítala som si Romano nevo ľil, a tie noviny sa mi páčili a zaujali ma. Boli tam rôzne články o Rómoch, ale aj básne, poviedky, rozprávky. To ma natoľko inšpirovalo, že som si povedala, že aj ja skúsim niečo napísať. Tak som začala písať básne o mojom živote, o živote Rómov. Vychádzali zo skutočnosti. Uverejnili to v novinách a dokonca mi za to zaplatili!“

S vtedajšou šéfredaktorkou Danielou Hivešovou Šilanovou sa neskôr stretla osobne. Prvýkrát vtedy, keď sa pripravoval tanečný a spevácky program, s ktorým mali Rómovia vystúpiť na hrade. Tam sa zoznámili a odvtedy boli v kontakte. Stretli sa viackrát. Pani Kveta písala básne a príbehy najčastejšie o svojom živote, až kým neochorel jej manžel. Vtedy mala existenčné problémy a musela sa postarať o päť detí. Prešla si ťažkým životným obdobím. Nežiadala pomoc od rodičov ani od známych, lebo aj oni mali dosť svojich problémov. Začala viac pracovať. „Možno ma má Pán Boh rád, on mi pomohol. Prichádzali mi rôzne ponuky na prácu či v škole alebo v obci, pracovala som s mladými ako lektorka, robila som školenia. Chodila som preč z domu, a to mi pomáhalo, aby som zabudla, ale aj aby som zarobila na živobytie,“ približuje pani Kveta východiská z ťažkej životnej situácie. Hoci je dnes v dôchodkovom veku, stále pracuje. Hovorí, že keď už nebude pracovať, možno sa k literárnej práci vráti, ale ako sa pozná, ani vtedy nebude mať čas.

Práca v komunitnom centre

Začínala ako dobrovoľníčka. „Prišli Holanďania. Opýtala som sa, prečo prišli? Chceli pomôcť našim ľuďom. Povedala som, že najviac potrebujeme domy, zlepšiť bývanie. Ale vedela som, že to nie je v ich silách, tak som prišla s nápadom, nech sa zriadi materská škola pre rómske deti.“

Bola vďačná nielen ženám, ale hlavne ich mužom, že im nerobili prieky a mohli ísť pracovať s detičkami. V škôlke pôsobili do jednej hodiny popoludní, veľa sa tam naučili, šili, štrikovali, varili. Trvalo to tri roky a ich chlapi nepovedali ani slovo. Dôverovali jej. Pani Kveta ešte stále pracovala ako dobrovoľníčka. Zmenilo sa to až po troch rokoch, vtedy ju zamestnali.

Po skončení projektu Matka a dieťa jej umožnili pracovať v komunitnom centre. Najprv tam bola sama, neskôr sa tím zväčšil o dvoch ľudí. V tom čase tam pracovali aj Peter Pollák alebo Eduard Čonka. Robili rôzne aktivity s deťmi alebo dospelými. Mali ľudovú hudbu aj práčovňu. „Ľudia ma mali radi, dokonca sa zašli iba tak porozprávať, na kávu alebo čaj. Niektorí mi priniesli jedlo, lebo vedeli, že som tam skoro celý deň,“ opisuje Kveta Berkyová, ktorá pracovala aj v škole ako asistentka učiteľa. V triede pomáhala deťom a mali výsledky.

Telefonát z paláca

Jedného dňa jej zavolali z kancelárie prezidentky Zuzany Čaputovej. Bola prekvapená a ako sama vraví, srdce cítila až v krku, keď jej oznámili, že ju vybrali na ocenenie. Nechcela tomu uveriť. Neprezradili jej, kto ju navrhol, dodnes to nevie. Myslela si, že si z nej niekto robí žarty. Neskôr jej volala pani Ivanová, ktorá ju oboznámila so všetkými náležitosťami ohľadom ocenenia, ale uverila tomu, až keď jej prišla pozvánka. „Musím sa priznať, nechcela som tam ísť, bála som sa. Čo ja, obyčajná žena, tam budem robiť?“ pýtala sa sama seba.

Presvedčili ju jej najbližší a hlavne synovec Dávid, ktorý jej povedal, že tam musí ísť, lebo si to zaslúži. Napokon išla, ale Dávid ju musel sprevádzať. „Bol to veľký zážitok, nepredstavovala som si, že to bude také milé. Prezidentka bola veľmi dobrá, príjemná. Rozprávali sme sa, blahoželala mi, aj jej priateľ. Bolo to naozaj pekné,“ opisuje svoje dojmy. Stretla sa aj s prítomnými poslancami národnej rady, ktorí jej tiež blahoželali a dokonca cítila úprimné slová ostatných ocenených, ktorí jej poďakovali za jej prácu. Bol to pre ňu zážitok na celý život. Necítila sa menejcenná, hoci tam bola jediná Rómka. Cítila sa ako jedna z nich. Počas nášho rozhovoru stihla ešte ďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o to, že mohla zažiť niečo také pekné. „Bola som prekvapená, že mnohí ľudia sa o tom dozvedeli a blahoželali mi, či to boli lekári, sestričky, s ktorými spolupracujem, ale aj ľudia z obce, a aj Rómovia.“

Asistentka zdravia so štátnym vyznamenaním

Kveta Berkyová už osem rokov pracuje ako asistentka osvety zdravia v organizácii Zdravé regióny. Hoci jej pracovná doba začína o pol ôsmej ráno, veľakrát vstáva o šiestej, lebo musí zariadiť odvoz pacienta sanitkou na vyšetrenie. Po administratívnej práci o ôsmej vyráža do terénu. „Rozdávame pozvánky na očkovanie, na preventívne prehliadky, vybavujeme rôzne vyšetrenia. Asistent, ktorý žije v komunite nemá pevný pracovný čas. Ľudia potrebujú pomoc neustále. Neraz mi zavolajú alebo ma navštívia aj večer či v noci, a ja nedokážem odmietnuť.“ Našťastie, teraz jej pribudli dve spolupracovníčky. Rozdelili si obec na tri časti, a každá sa venuje svojim klientom.

Vo svojom živote by pani Kveta nič nemenila, za každým rozhodnutím si stojí. Prežila ťažký život a celý čas sa snažila pomáhať a byť oporou tým, ktorí si nevedeli pomôcť. Aj keď niekedy nad niečím zapochybuje, presvedčia ju spomienky na ľudí, ktorým pomohla v ťažkej životnej situácii či svojou intervenciou zachránila život. Všetkým Rómom odkazuje, aby sa vzdelávali, lebo bez vzdelania sa nikam nepohnú: „Rodičia a starí rodičia nech vštepujú deťom nevyhnutnosť vzdelávania a nech mladých podporujú. Ináč neodídu z osád za lepším a dôstojnejším životom“. Aj kvôli tomu sa ujala svojho synovca Dávida, radí mu a ukazuje cestu, ako sa dá kvalitnejšie žiť. Verí, že on je ten, kto bude pokračovať v jej práci.

Z Rudnian odchádzame až neskoro popoludní. Som unavený a rád, že som spoznal človeka s veľkým životným príbehom. Napriek tomu, čo Kvetoslava Berkyová dosiahla, má v sebe pokoru, v čom jej pomáha, ako sama vraví, viera v Boha. A má vieru v ľudí, pretože ak im niekto pomôže, dokážu zmeniť svoj život k lepšiemu.

Text: Roman Goroľ