Tomáš Matta sa narodil v rómskej osade neďaleko Košíc v malej dedinke Nižná Myšľa. Sám uznáva, že vyrastať v takomto prostredí bolo pre neho náročné, no ako malé dieťa si to neuvedomoval. V žiackych kolektívoch začínal vždy ako „sám jediný Romák“, kým si nezískal uznanie pre svoje športové a študijné výsledky. Dnes reprezentuje Slovensko v kickboxe a dosahuje výborné výsledky. Rektor Univerzity P. J. Šafárika ho ocenil za vynikajúcu reprezentáciu vysokej školy. Aké má Tomáš Matta životné ciele? Kam v živote smeruje a kto mu pomáha? Opýtali sme sa ho.

Aké ste mali detské sny?

V Nižnej Myšli sa mi azda splnili všetky moje sny, ktoré som mohol mať v detskom veku. Väčšinou som mal vždy čo jesť a obliecť si, aj keď boli situácie, keď to bolo horšie. Usmieval som sa, mal radosť zo života a z momentov, ktoré prežívam. Veď to poznáte, to je tá pravá detská radosť. Navyše som mal skvelých rómskych kamarátov. Hrali sme sa na rôzne postavy z telenoviel, muzikantov, vymýšľali rôzne hry, jedli z jedného taniera a užívali si radostný život detí, ktoré všetko skúmajú a objavujú okolitý svet. V tom období som nemal veľa snov, možno len tie detské, v podobe snahy niekomu sa podobať, byť niekým iným a skúsiť si zažiť život niekoho iného. Mal som taký malý detský sen ‒ venovať sa bojovému športu. V osade sme pozerali všetky tie bojové filmy s hercom Jean Claude Van Damme a všetci sme sa mu chceli podobať a zažiť to, čo sme videli vo filmoch.

Chodili ste do materskej školy?

Navštevovanie materskej školy v Nižnej Myšli bolo pre mňa náročnejšie, než štúdium základnej školy. Tam som sa stretol s nepochopením a neprijatím do kolektívu. Jediný malý Romák s pár kilami navyše. Vtedy som už začal vnímať, že podľa ostatných som iný, ale iba na základe farby pleti. V ničom ostatnom som ja osobne rozdiel nepociťoval. Časom sa vzťahy v škôlke zlepšili. Z Romáka sa stal kamarát, ktorý zvládol úvodné neprijatie do kolektívu, nadávky a ohadzovanie pieskom kvôli tomu, že neprijal rozhodnutie väčšiny detí v škôlke na základe posudzovania farby pleti. Deťom som sa snažil ukázať, akým som človekom a kým v skutočnosti som.

Aký bol život v základnej škole? Čím bolo toto obdobie výnimočné?

V podobnom trende som pokračoval aj počas základnej školy, ktorú som už ale navštevoval v Košiciach. Veľmi rýchlo som začal byť obľúbeným v kolektíve a spolužiaci začali vyhľadávať moju spoločnosť. Možno aj preto, že som bol vtipný a za každú srandu. Konflikty nastali aj v základnej škole, načrtli sa rôzne výmeny názorov, hádky, niekedy aj posmechy pri rôznych nezhodách, dokonca aj pár potýčiek. Vzdelávanie v základnej škole bolo výnimočné tým, že som mal podobne výnimočné študijné výsledky v známkach, stal som sa predsedom triedy, chodil na rôzne školské olympiády a opäť sám Romák v triede ukazoval iným, že dokáže zvládať niečo lepšie. No za ozaj výnimočné považujem to, že som sa dostal počas základnej školy k športu. Navštevoval som od prvého ročníka futbalový krúžok a začal som hrávať, v tom čase ešte za MFK Košice na pozícii útočníka, keďže som vždy rád dával góly. V tomto klube som bol však opäť sám jediný Romák. Futbal som hrával až do ukončenia základnej školy, kedy sa potom moja cesta vydala iným smerom.

Mali ste v detstve nejaký vzor?

Skôr som mal oporu v babke, ktorá ma naviedla na tú správnu cestu aj keď nevedela o všetkých mojich pádoch na mojej ceste životom. Postupom času sa z nej stal môj vzor aj v tom, že ak si človek niečo zaumieni, dokáže to dosiahnuť napriek nepriaznivým okolnostiam. Dôležité je neustále veriť, pracovať na svojom cieli a hlavne nevzdať sa, aj keď to bude náročné. Človek potrebuje mať čo najčastejšie hlavu hore, hoci prídu aj situácie kedy padne. Mne vždy pomáhala taká rekapitulácia toho, čím som si už prešiel, čo som zvládol, toho čo ma čaká a tešenie sa na predstavu, kedy to budem môcť zažiť. Podľa mňa každý z nás má v živote nejaký vzor, len si daných ľudí, človeka, potrebujeme všimnúť, vyhľadať a snažiť sa zobrať si od nich to, čo by sme mohli preniesť aj do svojho života. Napríklad postoj k danej veci, problému alebo spôsob, akým daný človek premýšľa, komunikuje. Nikdy nevieme kto, ako, kedy nás dokáže motivovať a posunúť vpred. V mojom živote som mal skôr viac negatívnych ako pozitívnych vzorov, a to ma značne ovplyvnilo.

Ako sa pozeráte na svoj život?

Som zaň veľmi vďačný. Človek potrebuje vidieť a vedieť aj to, čo nechce. Musí vedieť, kým sa chce stať, akým človekom chce byť a to mu dá návod na cestu, čo preto musí urobiť. Nehovorím, že vždy a za každej situácie to ide, ale človek by sa podľa mňa mal o to pokúšať. Mojim osobným cieľom, keď sa už bavíme o vzoroch, je byť raz inšpiráciou pre iných a dokázať, že práve aj takéto nastavenie je jednou z možností ako niečo dosiahnuť.

Ako ste sa dostali na strednú školu?

Dostal som sa na ňu s odporúčaním od výchovnej poradkyne v základnej škole, ktorá mi pomáhala s výberom školy. Rozhodujúcu úlohu a slovo mala však babka, ktorá mi ju vybrala a povedala, aby som si podal prihlášku na Strednú priemyselnú školu strojnícku v Košiciach. Postupom času nadišiel čas prijímacích skúšok na Strednej priemyselnej škole strojníckej a ešte v ten deň si pamätám, že som mal hneď výsledok, že som prijatý na štúdium. Bolo to veľmi správne rozhodnutie, pretože táto stredná škola mi dala omnoho viac ako len vzdelanie.

Kedy ste začali s kickboxom?

Práve počas štúdia na strednej škole. Bol som mimoriadne aktívny v rámci školy, ale aj mimo nej. Raz som tak šiel električkou a zazrel som v nej plagát o nábore do športového kickboxového klubu polície v Košiciach, tak som to šiel skúsiť. Začal som trénovať a s pomocou trénera Petra Bonka som už trojnásobný vicemajster Slovenska a bronzový medailista z majstrovstiev Európy juniorov v kickboxe, kde som reprezentoval Slovensko. Som veľmi rád, že sa mi môj detský sen podarilo zrealizovať. Pocit, keď vám zdvihnú ruky nad hlavu a ste víťazom zápasu, je úžasný.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať politológiu? Ako vás vnímajú v škole?

Ťažko povedať, keďže sme nastúpili do obdobia dištančného vzdelávania. Mám pocit, že aj napriek tomu ma profesori a spolužiaci dostatočne poznajú a vedia, kto som. Možno aj vďaka tomu, že som členom akademického senátu našej fakulty. Profesori a spolužiaci vedia aj o mojich mimoškolských aktivitách, za ktoré som dostal od rektora univerzity ocenenie za vynikajúcu reprezentáciu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Na ocenenie som bol navrhnutý práve celým zborom katedry politológie. Pôvodne som si vybral štúdium medzinárodných vzťahov, ale odbor stratil akreditáciu. Jediné možné riešenie ako pokračovať ďalej v štúdiu a zostať v Košiciach, bolo štúdium politológie so študijným modulom zameraným na medzinárodné vzťahy. Moju budúcnosť si predstavujem v tejto oblasti.

Aký moment v živote bol pre vás ten zlomový?

Keď si človek uvedomí, že život je krásny sám osebe len tým, aký je. Že všetko, čo sa v živote daného človeka stane, má svoj dôvod, prečo sa tak stalo. V danom okamihu, keď človek príde na takéto zistenie, nasleduje uvedomenie si, aký je život naozaj krásny a zároveň krehký. Za najväčší zlom považujem moje štúdium na strednej škole, ktoré mi výrazne dopomohlo k zmene. Chcem ešte povedať, že každý deň máme šancu na zmenu a lepší život.

Úrad splnomocnenca pre rómske komunity organizuje v apríli kongres mladých Rómiek a Rómov. Akú budete mať pozíciu vy? Čo plánujete?

Na to sa už veľmi teším. Verím, že v tejto súvislosti sa nám podarí zrealizovať všetko tak, ako máme naplánované. V rámci kongresu mladých Rómiek a Rómov budem zastávať viacero funkcií v čele prípravného výboru kongresu a vedúceho komisie pre rozvoj športu a športových zručností. Šport je skvelým prostriedkom na lepšie spolunažívanie v spoločnosti, pretože podľa mňa dokáže spájať. Vďaka nemu sa získava motivácia, disciplína v živote, dosahuje sa aktívny život a zmysluplné trávenie času, okrem toho prináša aj mnoho ďalšieho. V rámci kongresu mladých Rómov a Rómiek sa preto budeme snažiť riešiť tému športovania u Rómov a ďalších úzko prepojených okolností súvisiacich so športom.

Kde sa vidíte o päť rokov?

Vidím sa na ceste za dosiahnutím svojich cieľov. Chcem žiť radostným a šťastným životom a na svojej ceste byť s osobou a ľuďmi, ktorých potrebujem mať po svojom boku. Byť dosť osobnostne rozvinutý a vyspelý, s pár dosiahnutými životnými udalosťami, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité. V priebehu piatich rokov pre mňa nastanú výrazné osobnostné a životné míľniky, na ktoré sa potrebujem pripraviť a zvládnuť ich. Tak sa následne dokážem posunúť ďalej, a to je pre mňa veľmi dôležité.

Rozhovor s Tomášom Mattom viedla Dominika Badžová.