Anna Daroczi pracuje pre neziskovú organizáciu Phiren Amenca. Jej hlavnou úlohou je koordinácia projektov pre dobrovoľníkov, ale aj organizovanie stretnutí, workshopov a seminárov, ktoré súvisia s ochranou ľudských práv. Anna pochádza z Maďarska a jej rodičia boli v minulosti aktivisti, čo sa podpísalo aj na jej budúcnosti.

 

Ako vás ovplyvnil politický aktivizmus, ktorému sa venovali vaši rodičia?

Keď som bola dieťa, tak som len počúvala. Môj otec bol v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch aktívny v oblasti ochrany ľudských práv Rómov v Maďarsku, najmä v Budapešti. Bol učiteľom rómčiny, rómskej kultúry a histórie. Náš dom bol vždy plný ľudí a všetci hovorili o politike, ako získať podporu na rozvoj rómskych médií, ako vzdelávať ľudí a podobne. Pred pár rokmi som stretla otcovho priateľa po tridsiatich rokoch a pamätal si ma ako štvorročné dieťa, ktoré kričalo: rómski politici, rómski politici.

Najprv ste nechceli pracovať pre Rómov.

Nechcela som byť spojená s prácou pre Rómov, ale to sa za krátky čas zmenilo. Po ukončení strednej školy som chcela študovať ekonómiu, ale to skončilo po dvoch mesiacoch. Neskôr som sa rozhodla pre odbor sociálne vzdelávanie pretože, neviem ako to pomenovať, cítila som, že mám v budúcnosti pracovať s mladými Rómami. Vysokú školu som dokončila, ale keď som išla do praxe učiť na základnú školu, kde bolo 99 % Rómov uvedomila som si, že sa bojím detí. Nemohla som s nimi pracovať. Pokračovala som v štúdiu v odbore Interkultúrna psychológia a vzdelávanie. Mali sme hodiny zamerané na neformálne vzdelávanie, diskrimináciu a sociálne problémy.

Študovali ste aj na Stredoeurópskej univerzite.

Áno, bola som prijatá na Stredoeurópsku univerzitu, a tak som zo štúdií Interkultúrnej psychológie odišla a nastúpila som do prípravného ročníka pre rómskych študentov. Dokončila som si medzinárodného mastra v oblasti gendrových rovností. Štúdium bolo v mnohom o identite. Bol to rok 2013 a v roku 2011 bol prijatý Európsky rómsky integračný rámec, taktiež národný akčný plán, rámec politík, a tak som sa rozhodla zanalyzovať text týkajúci sa rómskych žien z pohľadu diskriminácie. Poukázala som na stereotypné znázorňovanie rómskych žien a tiež na to, ako sa ľudia z komisie zaoberali rómskymi ženami.

Politiky sú veľmi dôležité, nielen v tom zmysle, že rozhodnutia politikov ovplyvňujú naše životy, ale aj preto ako sú formulované, dávajú informácie o ľuďoch, v tomto prípade o Rómoch. Prinášajú tiež informácie o identite Rómov ako cieľovej skupine, ale tiež ako Rómovia vnímajú samých seba v otázke identity. Skúmala som to z toho hľadiska a druhý prístup bol, v tom čase som si myslela, že sa o situácii rómskych žien nerozpráva medzinárodne. Samozrejme, že v spoločnosti boli ženské hnutia, ale neboli tak viditeľné ako tie mužské.

Dá sa povedať, že sa o rómskych ženách dnes hovorí viac?

Myslím si, že áno. Rómske ženy boli silné a stále sú. Povedzme, že sme viac viditeľné než pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Aspoň v to verím. V Maďarsku je ešte stále patriarchálna spoločnosť, ľudia tu sú veľmi konzervatívni a stále veria, že dôležitá rola ženy, manželky je byť doma a starať sa o deti. Je to v poriadku, ale žena by tiež mala mať priestor na to, aby si mohla vybrať aj niečo, čo ju zaujíma a napĺňa okrem domácnosti. Je tiež pravda, že v rómskej komunite sa to prejavuje viac a niektorí Rómovia nepovažujú za potrebné študovať alebo ani len ukončiť učňovku.

Čo vás motivovalo vzdelávať sa?

Dostávalo sa to ku mne z každej strany. Môj otec študoval, takže ja nie som prvá generácia intelektuálov v rodine. Rodina sa ma na to nikdy nepýtala, bolo samozrejmé, že pôjdem študovať. Bola som zaujatá vzdelávaním, antidiskrimináciou a antirasizmom. A to súvisí aj s mojou prácou v organizácii Phiren Amenca.

Pracujete pre organizáciu Phiren Amenca viac než sedem rokov. Čo je jej cieľom?

Mimovládna organizácia Phiren Amenca International má zaujímavý príbeh. V roku 2000 bolo známe, že cirkevné organizácie zo západných krajín pomáhali študentom, ktorí neštudovali, ale mali záujem o dobrovoľníctvo. Najviac to zaujímalo mladých ľudí z Talianska, Nemecka a Francúzska. Cirkevné organizácie posielali, ale aj posielajú študentov do východnej Európy, do rómskych komunít alebo organizácií, ktoré pracujú s rómskymi deťmi. V tom čase to bola neformálna sieť organizácií. Nezisková organizácia Rómsko-gadžovský dialóg prostredníctvom Iniciatívy služieb bola založená za týmto účelom. Po čase si uvedomili, že nie je správne, aby len chodili do rómskych komunít ľudia zo západu, ale tiež je potrebné, aby Rómovia mali možnosť cestovať do zahraničia, aby sa naučili nový jazyk a vyšli zo svojej bubliny.

Prvýkrát bol v Maďarsku v septembri 2000 založený Rómsko-gadžovský dialóg prostredníctvom Iniciatívy služieb. V tom čase bolo päť organizácií zapojených do Ekumenickej diakonickej siete (EDYN). Začali umiestňovať mladých dospelých dobrovoľníkov do projektov s rómskymi menšinami v Zakarpatskom regióne ‒ na Ukrajine.Počas nasledujúcich troch rokov slúžili rómski a nerómski dobrovoľníci zo strednej a východnej Európy, západnej Európy a Severnej Ameriky v projektoch materských škôl a predškolských zariadení.Financovali ich darcovské organizácie súvisiace s cirkvou a samotní dobrovoľníci.

Phiren Amenca ako medzinárodná sieť nemohla byť registrovaná v Maďarsku.

Neskôr vyšlo najavo, že organizácia Phiren Amenca, ktorá pokračuje s cieľmi organizácie Rómsko-gadžovský dialóg prostredníctvom Iniciatívy služieb, musí byť oficiálne založená ako medzinárodná sieť, ale to nebolo možné kvôli maďarským zákonom. Založili sme ju preto v Bruseli ako medzinárodnú sieť organizácií v roku 2014. Stále pracujeme a veríme, že dobrovoľníctvo môže priniesť pozitívne zmeny v spoločnosti, ale po rokoch sme sa začali venovať aj iným veciam. Tiež súvisia s interkultúrnym dialógom, ale aj s podporou mladých Rómov.

Bolo ťažké koordinovať dobrovoľníkov?

Samozrejme, že sa stávalo, že nerómski dobrovoľníci prichádzali do rómskych komunít s postojom, že „budem im pomáhať, budem im ukazovať, ako by mali byť veci správne“. Mali tento komplex v podvedomí. Neboli to zlí ľudia, len neboli vzdelaní ani trénovaní v tomto smere. Práve z toho dôvodu organizácie začali s neformálnym vzdelávaním a seminármi pre dobrovoľníkov s cieľom pripraviť ich ako postupovať v teréne.

Akú máte spätnú väzbu od dobrovoľníkov?

Chápem, že niekedy to môže byť frustrujúce pre mladého človeka niekam ísť a stráviť tam desať či jedenásť mesiacov, ale všetci dobrovoľníci, ktorých sme mali hovoria, že zmenili svoje životy a postoje. V týchto regiónoch, kde žijú Rómovia, žijú celý svoj život v komunite. Niekto študuje na strednej škole, niekto na univerzite a je šťastný, že sa dostane von zo svojej komunity a má kontakty mimo nej. To ale záleží od našich možností v budúcnosti a schopností urobiť krok vpred zo svojej komfortnej zóny, čo často prináša mnohé benefity a výhry.

Spolupracujeme s programom Európsky zbor solidarity ‒ je to európsky program. Ak sa človek rozhodne odísť do nejakej krajiny a stať sa dobrovoľníkom v domove seniorov či škôlke, potom je strava, zdravotné poistenie a vreckové zabezpečené. Jediné čo treba, je byť tam, učiť sa a žiť chvíľu v inej kultúre.

 

Text a foto: Dominika Badžová

 

Text bol zverejnený v čísle 1/2023