Ľudskoprávny aktivista a spoluzakladateľ neziskovej organizácie Voice of Roma, Ashkali and Egyptians so sídlom v Prištine Isak Skenderi pochádza pôvodne z Kosova. V čase vojny v Kosove v rokoch 1998 až 1999 musel spoločne s celou rodinou a susedmi opustiť miesto, kde žili. Isakov príbeh so sebou prináša boj o prežitie počas vojny, pocit veľkej nádeje v lepšiu budúcnosť a túžbu po vzdelaní. Počas svojej kariéry prekladateľa a ľudskoprávneho aktivistu dosiahol nemožné a už v roku 2011 spoločne s kolegami pracoval na zlepšení situácie v oblasti ľudských a minoritných práv a inklúzie v západnom Balkáne. V súčasnosti je Isak Skenderi členom generácie intelektuálov, ktorí prinášajú zmeny v spoločnosti. Možno povedať, že počas detstva na neho vplývalo interkultúrne prostredie a dialóg v komunite, v ktorej žil. To si so sebou nesie až dodnes.

 

Ak by ste mali niečo povedať o svojom detstve a rodine, čo by to bolo?

Mal som ani nie veľmi dobré, ale ani nie veľmi zlé detstvo v priemernej rómskej rodine. Taký „Balkan štandard“. Vyrastal som v osemčlennej rodine, z piatich detí som bol druhý najstarší a bývali sme s mojou babičkou v malom, skromnom dome. Žili sme iba z platu môjho otca, pretože moja matka bola doma a mala zodpovednosť postarať sa o deti a o dom. Vyrastal som v dedine, ktorá bola multikultúrna a myslím si, že to bolo také miesto, kde sa nachádzali deti a ľudia z rôznych etnicít a kultúrneho pozadia. Žilo tam veľa Rómov, v našej dedine žili aj Srbi, Albánci, Turci a tiež ďalšie národnosti. Všetci žili v harmónii, aspoň z pohľadu detí, my sme naozaj nevedeli, čo sa deje za „oponou“ detského sveta. Z toho detského pohľadu sme mali dobrý a zároveň skromný život až to momentu, keď začala vojna. Potom sa všetko zmenilo. 

 

Hovoríte, že ľudia pred vojnou žili v harmónii. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Na mieste, kde sme žili bolo veľmi veľa Rómov, ale z jednej strany sme susedili so srbskou rodinou a na druhej strane zase s albánskou. Bola tam relatívne veľká koncentrácia Rómov, ale nebolo to naozajstné ghetto, žili tam ľudia z iných národností. Myslím si, že nám to pomohlo, mne, mojej rodine a ďalším Rómom ak hovoríme o spoločných hodnotách a ich budovaní. Učili sme sa od seba navzájom. Nám nebolo divné, keď prišiel Srb do nášho domu a hovoril po rómsky, alebo pre moju rodinu hovoriť po srbsky alebo po albánsky. Ľudia zvykli mixovať svoje jazyky a etnicita nezohrávala veľkú rolu v prostredí, v ktorom som žil. A pre rómske rodiny, ktoré cítili, že niekam patria a participujú na niečom, si myslím, že to je aj v súčasnosti veľmi dôležitý element pre proces inklúzie a integrácie.

 

Túžili ste byť v detstve známou osobnosťou?

Nie, nemal som také ašpirácie. Vlastne, pamätám si, že som bol od útleho detstva dobrý v matematike. Neviem prečo, ale mal som rád čísla. Vždy som si myslel, že skončím vo veľkej spolupráci, kde budem pracovať v niečom, čo zahŕňa matematiku. Ako z televízora: ísť do práce autom a potom sa vrátiš domov ako v tých amerických filmoch, ktoré boli veľmi odlišné od toho, čo som videl okolo. V dedine, v ktorej som žil bola veľmi blízko Kosovská energetická spoločnosť a mnohí ľudia tam pracovali na rôznych pozíciách. Je to firma, ktorá má na starosti uhlie na výrobu energie. Veľa Rómov tam chodilo čistiť a potom sa vracali domov celí špinaví, celí čierni od uhlia, kde vlastne vyrábali a udržiavali mašiny, s ktorými pracovali. Myšlienka ísť na školu bola odlišná od toho, kde pracovali oni. Možno niekde v podvedomí som si prial odísť z tohto spôsobu života. Aj keď to nebol zlý život, bol veľmi zložitý pre tých ľudí, mojich rodičov a môjho otca. Nikdy som nesníval o tom, že sa stanem aktivistom za ľudské práva, že vytvorím neziskovú organizáciu a že sa budem snažiť zmeniť svet, v ktorom žijeme. Nikdy som nad tým nepremýšľal, ale človek nevie, kam ho život zavedie. Úplne to zmenilo moju realitu, o ktorej som si myslel, že príde. Keď som bol už väčší, tak som sníval, že sa zo mňa stane futbalista, podobne ako iné deti. Ale keď som začal hrať futbal s inými deťmi, tak som si uvedomil, že nemám talent na to, aby som sa stal futbalistom. Potom som ešte chcel byť pilotom, ale to bolo tiež ďaleko. Úprimne, mojím cieľom bolo vždy vybudovať si lepší život.

 

Aký bol život vašich rodičov?

Keď nad tým premýšľam z tejto perspektívy, kde som teraz, tak to bol zložitý život nielen pre mojich rodičov, ale aj pre ďalšie rodiny, ktoré tam žili, pretože moji rodičia boli, ako sa to vtedy nazývalo „pracovná rodina“. Otec pracoval v Kosovskej energetickej spoločnosti (Kosovo Energy Corporation) a mal tam niekoľko prác. Pamätám si len, že odišiel čistý a prišiel domov špinavý a unavený. Samozrejme, starať sa o rodinu kde bolo päť detí nebolo ľahké nielen pre otca, ale aj pre moju matku. Myslím si však, že boli šťastní. Tie časy neboli zlé, hoci Kosovo bolo chudobné a v čase, kedy som začal vnímať svet začala vojna v Bosne a Chorvátsku. Inflácia nás zabíjala, takže to bol pre nich boj.

 

V dedine, v ktorej ste žili nezáležalo pred vojnou na tom, akej je človek národnosti. Rozmýšľali ste v tom čase nad tým, akú identitu si zvoliť?

 

Vždy som vedel, že som Róm. Jedna vec je, že hovoríme doma po rómsky a boli sme obkolesení ľuďmi, ktorí boli tiež Rómovia a budovali sme túto rómsku komunitu. Výzvou bolo možno používanie pomenovaní voči nám ‒ bolo pre mňa trochu náročné zistiť, že nie som len Róm, ale Cigán, Gypsy, zvlášť, keď mi rodičia vysvetlili čo to znamená z pohľadu iných ľudí. Vždy som vedel, že som Róm a som na to hrdý a som tiež hrdý na to, že som občanom tejto krajiny. Naozaj si myslím, že na národnosti veľmi nezáleží, pretože tvoj charakter nezávisí od toho, z akej etnicity pochádzaš. Aspoň by na tom nemalo záležať.

 

Ako na tom bolo vaše vzdelanie v tomto období?

Bolo ťažké sa vzdelávať, pretože základná škola v dedine, v ktorej sme žili bola zatvorená. A neskôr počas strednej školy som musel cestovať do hlavného mesta, do Prištiny. Niekedy sa stalo, že sme nemali autobusové spojenie, ktoré by nás vzalo priamo do mesta, takže sme museli kráčať na ďalšiu zastávku a počkať na iný autobus. Prvé dva roky to bolo relatívne v poriadku, ale tretí rok na strednej škole bol výzvou, pretože začali nepokoje v Kosove. Niekedy sme boli bezdôvodne zastavení políciou a niekedy sme boli políciou zbití. Polícia sa nás nepýtala odkiaľ ideme a čo robíme, nudili sa, a tak si vybrali deti na ulici. My sme len chceli ísť domov zo školy a čakali sme na autobus. Nebolo to ľahké a neskôr počas môjho posledného ročníka začala vojna a museli sme odísť z domu. Boli sme premiestnení na istý čas a to znamenalo nové prostredie, novú školu, nových priateľov. Niektorí rozumeli situácii a mnohí z nich nás vnímali ako premiestnených utečencov. Taktiež sme boli vnímaní ako Cigáni, ktorí prišli do nášho mesta a teraz naplnia naše mesto. Takže tam bolo veľa predsudkov a stereotypov. Na univerzite to tiež nebolo ľahké, pretože som študoval v srbčine a po vojne všetky srbské inštitúcie odišli z Kosova do Srbska. Vedel som po albánsky, ale nie na takej úrovni, aby som mohol študovať, takže som mal niekoľko páuz. Ale vytrvalosť a podpora od rodiny mi pomohli dosiahnuť takú úroveň vzdelania, ktorá mi umožnila prispievať ako občan do tejto spoločnosti.

 

Čo sa stalo s vašou rodinou, keď začal otvorený konflikt medzi Srbmi a Albáncami?

Pamätám si, že keď začala vojna, tak my sme sa nepohli z našich domovov aj napriek tomu, že tam boli veľké tlaky na rodiny. Na nás, na deti, bol vyvíjaný tlak každodenného násilia, ktoré by mohlo prichádzať zo zeme alebo zo vzduchu, pretože lietali vo dne aj v noci. Niekedy hádzali bomby veľmi blízko miesta, kde sme bývali a my sme boli neustále ohrození. Rodičia sa nás snažili držať čo najbližšie pri sebe, ako to bolo len možné, vnútri v domoch. Školy v týchto mesiacoch boli zavreté. Niekedy, keď sme chceli ísť von, tak s nami bol vždy nejaký dospelý človek. Samozrejme, bol to boj čo sa týka základných potravín pre normálny život. Ľudia si ich medzi sebou zdieľali, takisto aj moja rodina. Hocičo, čo sme mali sme spojili dokopy a znížili pomery, porcie jedla, aby to vydržalo o čosi dlhšie. Nikdy neviete, ako dlho bude vojna trvať. Naša bezpečnosť sa stala čoraz viac ohrozenou a potom sme sa rozhodli odísť z našej dediny na bezpečnejšie miesto. Pamätám si ako sme odchádzali, všetci Rómovia, viac než sto ľudí. Z diaľky sme videli niekoho vychádzať z našej osady s vedomím, že niekto, nepriatelia, teroristi, vojská a zlí ľudia vstúpili do osady a zapálili ju. Vedeli sme, že risk bol vysoký. Odísť bolo dobré rozhodnutie, pretože môžeš všetko vybudovať nanovo, ale život nie. Našli sme prístrešok na mnohých miestach okolo Kosova a v Srbsku, pokým sa situácia trochu nezlepšila a bolo možné sa vrátiť. Nebol to ľahký život ‒ žiť na ceste. Istým spôsobom sme sa vrátili naspäť ku koreňom, ale z totálne iných dôvodov, len prežiť. Tiež si pamätám, že rodičia sa snažili ochrániť nás a dokonca nehovorili o tom, čo sa deje. Pred nami hovorili o škole a o budúcnosti, ja som však mal sedemnásť, takže som nejakým veciam rozumel na rozdiel od mojich mladších súrodencov.

 

Ako prebiehali stretnutia s políciou a armádou vo verejnom priestore?

V skutočnosti sme nemali až tak veľa interakcií, zvyčajne armáda a polícia prechádzali okolo našej dediny. Často sme boli upozornení na to, aby sme ustúpili z cesty, kedykoľvek by sme videli armádu alebo políciu na ceste. Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Viem, že ľudia boli na uliciach často obťažovaní políciou, najmä ak boli pod alkoholickým vplyvom alebo akýmkoľvek iným vplyvom. Neboli sme ich terčom a ani sme ich nezaujímali. Teraz, po nejakom čase, keď ľudia zdieľajú svoje skúsenosti a príbehy z vojny hovoria o tom, ako počuli políciu alebo armádu hovoriť, že sa vojnou vyrieši veľký problém čo sa týka Cigánov, vraj to bude ľahké. Takže takto nejako o nás uvažovali, že sa veľký problém s Rómami vyrieši. To sú vlastne strašné príbehy, pretože ty cítiš, že prichádzaš o pocit komfortu aj napriek tomu, že to nebola pravda. Ale na druhej strane nikdy nevieš, ako sa niekto zobudí a vezme ťa niekam a nikto ťa nebude vedieť nájsť. Obavy bol prítomné u mojich rodičov, u nás v osade. Nikdy sme nevedeli, pred kým sa máme chrániť, pretože srbská armáda si určila za cieľ Albáncov, takže my sme neboli cieľová skupina, ale keď prišlo ku stretu, ty ako Róm si si musel vybrať jednu alebo druhú stranu. A aj keď si vyberieš, nikdy nevieš či si urobil dobré rozhodnutie. Človek, ktorý nevyprovokoval vojnu a neprispieval k vojne sa ocitne ako obeť vojny z oboch strán ‒ či od srbskej vojenskej polície alebo kosovskej oslobodzujúcej armády.

 

Je známe, že hlasy Rómov vo voľbách boli zneužité a ovplyvnené, aby volili prezidenta Slobodana Miloševiča. Ako sa pozeráte na túto situáciu z pohľadu ľudskoprávneho aktivistu?

Rómovia sú vynechávaní z verejných politík a z politických strán. A to je spojené so zraniteľnosťou, bohužiaľ, Rómovia sú zraniteľní. Niekedy sú objektom manipulácie od nejakých politikov alebo presnejšie ľudí, ktorí sedia vo vláde. To bolo vtedy, ale je to aj teraz. Rómovia urobia rozhodnutie za nejakú pomoc a ocitnú sa v zraniteľnej situácii. Oni nemyslia na to, aké následky by ich rozhodnutia mohli mať pre nich či pre spoločnosť. Nemyslím, že je to zámerné, ale v zásade teraz, keď študujeme tento koncept sociálneho vylúčenia a jeho základné príčiny so stratégiami entity, tomu rozumieme. Rómovia sa nachádzajú v zraniteľnej situácii bez vlastnej slobodnej vôle, a tak môžu byť využívaní a manipulovaní rôznymi spôsobmi, aby vyhovovali špecifickým záujmom a potrebám tých ľudí, ktorí sú pri moci. Tento vzor máme nielen tu, ale aj inde v západných regiónoch. Máme taký vzorec, že vždy, keď sa to stane, kedykoľvek to potrebujete, vytiahnete z rukáva tú konkrétnu kartu a potom sú to Rómovia, ktorí konajú špecifickým spôsobom alebo robia konkrétne veci, ktoré v skutočnosti nemusia predstavovať ich najlepší záujem.

 

Ako sa dá táto situácia zmeniť?

Túto otázku riešime počas našej práce. Identifikujeme nejakým spôsobom riešenie alebo akciu a potom to testujeme. Niekedy to prináša výsledok a niekedy zas nie. Hovoríme o praxi zmeny správania, ktorá bude nejaký čas trvať, kým sa skutočne prejaví a hovoríme o situácii, ktorá vznikla pred stovkami rokov. Máme vzorce správania, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou našej DNA. Čiže nie je to len o tom, že väčšinová populácia v spoločnosti sa správa špecifickým diskriminačným spôsobom podvedome, ale tiež je to o nás, o Rómoch, ktorí akceptujeme takéto praktiky správania ako normálne, pretože nás učili, že akceptovať občianstvo druhej triedy je normálna vec.

 

Hovoríte o dlhodobom procese zmeny správania ľudí. Čo to presnejšie znamená?

Musíme pracovať s Rómami, aby sme im umožnili pochopiť, že určité prvky ich života nie sú normálne a mali by byť schopní ich identifikovať a povedať nie. Mali by sme tiež vzdelávať väčšinovú spoločnosť, že určité praktiky správania, o ktorých si myslia, že sú normálne v skutočnosti normálne nie sú, zvlášť pokiaľ ide o rovnosť a inklúziu, integráciu a účasť týchto komunít v ich živote. Myslím si, že to je to, čo v skutočnosti praktizujeme, informovanosť a senzibilizácia je jedným z kľúčov boja proti anticiganizmu. Frázovité postoje sú dôležité, ale zároveň sa kvôli nim vytvárajú výraznejšie medzery v participácii rómskej komunity vo všetkých oblastiach života, takže musíme pracovať paralelne. Na jednej strane musíme riešiť zmeny v správaní, postoje Rómov, ktoré sú práve hlavným prúdom. Dobre investovať do čo najväčšieho preklenutia týchto medzier nielen vo vzdelávaní, ale aj v zamestnaní alebo bývaní alebo v čomkoľvek, pričom nikdy neviete, čo je naozaj správne a aké je správne rozhodnutie, ktoré urobíte. Poviete si, že investujete do vzdelania a potom možno mladšie generácie prídu vzdelanejšie ako oni, ovplyvnia životy ďalších ľudí. Otázkou je, či máme naozaj čas počkať. Niektorí hovoria, že investujme do zamestnávania a potom tí ľudia, ktorí možno budú mať prácu, budú môcť investovať do vzdelania automaticky, alebo do svojich životných podmienok. Možno to môže byť riešenie, ale na druhej strane z dôvodu nedostatočného vzdelania Rómov nie sú tak konkurencieschopní na trhu práce, z toho dôvodu dostávajú nekvalifikované, nízko platené zamestnania. Riešenie problému nie je jednoduché, ale dôležité je aspoň to, že identifikujeme alebo pochopíme problém a potom konáme.

 

Študovali ste anglickú literatúru. Ako ste sa k tomu dostali?

Začal som študovať ekonómiu, ale potom prišla vojna, univerzity sa presťahovali a bolo zložité to sledovať. S končiacou sa vojnou pribudli možnosti na prácu prekladateľov, ktorí mali solídnu angličtinu. Bol som v situácii, keď rodina dosť bojovala o prežitie a už som mal určité znalosti v anglickom jazyku z predošlého vzdelávania. Preto som zmenil zameranie a pracoval som ako prekladateľ. V tom čase (okolo 1999 ‒ 2000) medzinárodné agentúry hľadali tlmočníkov a začali sa zvyšovať možnosti, pretože na začiatku sa naozaj nepýtali na to, akú máte kvalifikáciu, ale len na to, či viete po anglicky, a potom vás zamestnali. Časom, keď som si chcel prácu udržať som prešiel na štúdium odboru anglický jazyk a literatúra, aby som sa prispôsobil. To bola nutnosť, ale po dokončení štúdia anglického jazyka a literatúry som sa vrátil k štúdiu ekonómie. Nebolo to niečo, čo som chcel robiť, ale bolo to poháňané trhom a mojou potrebou dokončiť si vysokoškolské vzdelanie. Oboje mi pomohlo k práci, ktorou sa zaoberám teraz. Nielen angličtina, ale aj štúdiá ekonómie mi pomáhajú v práci. Pamätám si konkrétny bod v mojom živote, pracoval som ako prekladateľ pre kanceláriu Európskej únie (Council of Europe). Popritom som robil nejaký aktivizmus a nejakú prácu s občianskou spoločnosťou, ale v jednom momente som sa rozhodol pre zmenu. Povedal som si, že opustím túto prácu, aj keď to bola dobrá práca pre mňa, ale bol som presvedčený, že v skutočnosti neprispievam k tomu, aby bola táto spoločnosť lepšia.

 

Čo na to povedali vaši rodičia?

Prišiel som domov, otec ešte bol nažive, a vysvetlil som mu svoje rozhodnutie. Povedal, že som sa zbláznil. Samozrejme, vedel, že je ťažké pracovať s Rómami. Mal rómsku skúsenosť z vlastného života, aké ťažké je v skutočnosti byť prvkom vylúčenia a diskriminácie. Povedal, že budem čeliť múrom, keď sa začneme hlbšie hrabať v príčinách a neznalosti všetkých problémov v spoločnosti. Nechcel som ho počúvať, a tak som povedal, že musíme riešiť príčiny, aby sme tieto dôsledky odstránili. Pamätám si, že v skutočnosti som nemal úplnú podporu od rodiny pre prácu, ktorú som prijal, ale v inom živote by som ju nevymenil. Naozaj by som nič nemenil. Som šťastný, že mám príležitosť robiť túto prácu a môžem sa pokúsiť využiť svoje vedomosti a zručnosti na to, aby som pomohol iným ľuďom k lepšiemu životu. Myslím si, že za tie roky nemôžem povedať, že komunita ako celok zmenila svoj život k lepšiemu, ale viem, že vonku je veľa jednotlivcov, ktorým sme my, môj tím, umožnili nájsť si lepšiu prácu. Napriek všetkým prekážkam možno vidieť výsledky našej práce, počas ktorej som narazil na všetky „múry“, ktoré môj otec spomínal, ale ja som ich nechcel akceptovať ako niečo normálne. A môžem povedať, že ako som kráčal, tak som prelomil všetky bariéry, pretože na to, aby sme žili v zdravej spoločnosti, musíme uprednostňovať potreby a práva minorít. A to je niečo, čomu kosovská spoločnosť rozumie a to tiež pomáha prinášať zmeny, ktoré chceme urobiť.

 

Rozhovor nahrávala a preložila Dominika Badžová, ktorej cestu do Kosova podporil BIRN – Balkan Investigative Reporting Network 

Foto: Dominika Badžová

 

Text bol zverejnený v čísle 2/2023