Už asi rok pracujem ako externá redaktorka v Romano ľil nevo. Za ten čas som napísala niekoľko článkov o rozličných rómskych podujatiach i o konferenciách, ktorých som sa zúčastnila. Naposledy o stretnutí rómskych komunitných centier v Macedónsku. O niekoľko týždňov mi do práce v Rožňave prišiel list od neznámeho človeka. Volá sa Ernest Baláž a písal mi z väzenia. Moja prvá reakcia patrila ešte zatvorenej obálke – adrese odosielateľa. Priznám sa, nereagovala som nadšene. „Čo tento človek odo mňa chce?!“ pomyslela som si. „Odkiaľ má moju adresu?!“ No obálku som predsa len otvorila a na moje veľké prekvapenie – vypadol mi z nej môj vlastný obrázok. Nie fotografia vystrihnutá z novín, ale kresba... A pri podobizni slová: „Vážená slečna, dovolil som si Vás nakresliť a obrázok Vám zasielam. Dúfam, že sa Vám bude páčiť“.
Začítala som sa do listu. Už pri čítaní prvých riadkov som zistila, že mi píše človek veľmi inteligentný. Človek, ktorý sa – i keď je „na druhej strane múra“ – zaujíma o súčasnú situáciu a život Rómov na Slovensku.
„Som väzeň z Ružomberka, ale chodí nám sem Romano ľil, a tak som mal možnosť prečítať si Váš článok, kde opisujete život Rómov v Macedónsku...“ písal mi pán Ernest. Vo svojom liste mi položil kopu otázok a chcel, aby som mu podrobnejšie opísala svoje dojmy z návštevy Macedónska. Pýtal sa ma na veci, na ktoré som mu vedela odpovedať len čiastočne, no zároveň vyjadril aj svoje vlastné názory, ktoré sa mi celkom pozdávali, a preto som sa rozhodla odpísať mu.
Pre zmenu som mu v liste zas vložila niekoľko otázok ja a priznala som sa, že jeho odpovede by som rada zverejnila v našich novinách. Súhlasil. A ja som rada, že vám dnes, vážení čitatelia, môžem tohto človeka predstaviť.
Ernest Baláž: „Som rád, že ste mi odpovedali na moje otázky, a preto ja odpoviem na Vaše. Možno Vás sklamem, ale aj tak Vám napíšem, čo si myslím o dianí u nás. Pýtate sa na môj názor na problematiku Rómov. Nuž, môj názor na našu nepriaznivú situáciu je asi taký, že by sa malo menej o našich problémoch hovoriť a viac ich riešiť, viac pre Rómov robiť. Viem, je to široký pojem, ale ľudia, ktorí sa len trocha zaujímajú o Rómov pochopia, ako to myslím.
Bohužiaľ, aj medzi nami, Rómami, je veľa takých, ktorí len kritizujú a poukazujú na to, čo by sa malo urobiť, založia nejakú rómsku organizáciu, dostanú od štátu podporu a potom... Čo urobia? Holé nič! Česť výnimkám! Ale, bohužiaľ, aj ja som mal takú skúsenosť, že Róm Róma len využil. A potom by sme chceli, aby nás iní – Nerómovia – vnímali ako seberovných?
Na druhej strane však náš problém siaha ďaleko, ďaleko dozadu – a nedá sa vyjadriť niekoľkými slovami. Zároveň však musím povedať, že niektoré rómske organizácie by mohli byť iným naozaj vzorom. Milo som bol prekvapený mnohými aktivitami Kultúrno-výchovnej organizácie ROMA-GEMER z Rožňavy. Podľa môjho názoru by sme sa všetci mali viac venovať našim deťom a mládeži, ale na to treba trocha viac ako len chcieť... Chcete vedieť niečo o mne... Mám 34 rokov a vyrastal som v robotníckej rodine. Po ukončení ZŠ som nastúpil na Stredné odborné učilište poľnohospodárske, ktoré som, žiaľ, z vlastnej viny neukončil – chýbajú mi záverečné ústne a praktické skúšky. Písomné som zvládol na dvojku. Rád kreslím, čítam, športujem, mám rád deti, rád pracujem s drevom, spoznávam nových ľudí... Chcem, aby ste vedeli, že aj ľudia za mrežami vedia byť ľudskí a dobrého srdca, aj keď v živote nemali toľko šťastia, koľko by chceli. Neraz to boli nepriaznivé okolnosti ich života a miesto, kde žili, ktoré ich priviedli na zlú cestu...
Pýtate sa ma, slečna Jurina, čo mi dáva kreslenie... Vždy mi dávalo, a aj dnes mi dáva, pocit radosti. Už len preto, že keď niečo nakreslím a podarujem a vidím, že obrázkom niekomu urobím radosť, som šťastný. Keď som bol vonku – v civilnom živote – chodil som maľovať byty. Ale kreslil som aj pre seba a pre deti. Pri kreslení sa vždy dokážem odreagovať. Teraz kreslím väčšinou tunajším chlapcom z fotiek ich deti, manželky a priateľky a som rád, keď mi povedia, že sa im to páči, že sa mi portrét vydaril.
Prosíte ma, aby som niečo „odkázal“ čitateľom Romano ľil nevo. Verte mi, je pre mňa ťažké „niečo odkázať“ čitateľom, pretože neviem, či som práve ja ten pravý, ktorý by mal poučovať a radiť... Naozaj si to nemyslím. Preto radšej na vašu poslednú otázku neodpovedám...“
Aj keď mi Ernest Baláž na moju poslednú otázku neodpovedal, mám pocit, že jeho ostatné slová splnili účel, ktorý som sledovala. Chcela som upozorniť na to, že ani ľudia ako je on nestrácajú záujem o život a nádej. A to je dobre.
Text: Jurina Rusnáková
Text bol zverejnený v čísle 359-366/1998