Ako každého človeka, aj jeho poznajú priatelia, známi, rodina - skrátka, ľudia z jeho "okruhu". Najbližší okruh Pavla Žigu je okolie Prakoviec - Gelnice... Práve v týchto miestach žijú Žigovci... Potomkovia nejakého dávneho prvého Róma, ktorý si dal - alebo ktorému dali - meno ŽIGA. Rodina Paľa Žigu pochádza z Mníška nad Hnilcom.

 

A viete, že meno Žiga je dedičstvom, ktoré si Rómovia priniesli zo spomienky na stretnutie s cisárom Žigmundom? Spomínali naňho v dobrom, lebo on bol jediný, ktorý ich v roku 1423 prijal ako priateľov a slobodných občanov. Dokonca ich prikázal na území svojho cisárstva - ochraňovať. Možno práve preto si na jeho pamiatku s obľubou dávali Rómovia mená ako Žigmund - Žiga...

Ale Pavol Žiga - ako si on vraví, Palis - nebol ani cisár, ani si už nepamätá dávne stretnutie jeho predkov s cisárom Žigmundom. Paľo bol obyčajný chlapec z dediny, ktorý sa dobre učil a preto po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na strednej priemyselnej škole drevárskej v Spišskej Novej Vsi.

 

Už vtedy, keď mal 14-15 rokov, si všimol, že niečo v živote Rómov a Slovákov je trocha inak, ako by malo byť; vzťah "bielych" k Rómom... Nie, nemal zlé skúsenosti, ale predsa: Niečo bolo inak... Čo to bolo?

P. Ž.: Vzťahy medzi Rómami a "bielymi" som si všímal – a veľmi pozorne analyzoval - už ako malý chlapec. Nikdy predtým som nevedel, že existujú nejaké vedecké inštitúcie, ktoré sa zaoberajú etnografiou, lingvistikou, antropológiou, skrátka, nevedel som, že existujú vedy, ktoré skúmajú kultúru ľudí. Ale dnes už viem, že pri mojom pozorovaní vzťahov medzi ľuďmi - som sa "chytal" toho, o čom som nevedel, že existuje...

Ako 14-15 ročný som vyhľadával v knižniciach knihy, v ktorých sa písalo o Indoch. Snažil som sa v nich hľadať zvyky, jazyk a podobu či podobnosť' s nami - Rómami. Po tomto prvom "prieskume" dostupnej literatúry - dostala sa mi do rúk kniha "Amerika zem Indiánov" od Miri Holzbachovej, pražskej profesorky tanca. V nej som sa dočítal o krajine Navachov, ktorí žijú na území štátov Nové Mexiko. Sami seba nazývajú "DENE". Aj tu som sa stretol so slovom, ktoré - podľa mňa - súvisí s rómskym "DŽENE". V tejto knižke som sa dočítal aj o skupine Indov - Baskel markes - výrobcov košíkov. A košíkárstvo má tiež veľa spoločného s Rómami. Veľmi dôležitým predmetom pozorovania bol pre mňa aj obyčajný oheň - kdekoľvek uprostred osady... Ale veď oheň je aj neoddeliteľnou súčasťou života indického národa - podobne ako je to aj u Rómov. K takémuto hľadaniu ma vlastne nabádali moje životné skúsenosti. Všimol som si, že medzi Rómami a "bielymi" sú rozdiely. Dokonca aj v kine u nás sedávali zvlášť Rómovia a zvlášť "bieli". Aj na cintoríne sa pochovávali Rómovia na jednej strane a "bieli" na druhej strane.

Aj keď v bežnom živote v našej obci by sa dalo spolunažívanie Rómov s Nerómami charakterizovať ako dobré, predsa som len hľadal príčinu toho, prečo Rómovia žijú v osadách - oddelení od "bielych". Hľadal som ich - aj môj - pôvod. Chcel som vedieť, odkiaľ sme prišli... V nijakom prípade som sa nemohol uspokojiť s názvom "cigán" - a už vonkoncom nie aj preto, lebo my sami sme sa predsa vždy navzájom oslovovali - ROMA. V pomenovaní "CIGÁN" som pociťoval hanlivý podtón. V slovníku slovenského jazyka sa používa pre pomenovanie - KLAMÁRA. Moje životné skúsenosti ma presvedčili o tom, že rovnoprávnosť Rómov s "bielymi" je spochybňovaná - ba vlastne, že vôbec neexistuje a že existuje niečo iné: rasová diskriminácia. A práve vtedy, v tomto veľmi mladom veku, mi napadla myšlienka postaviť uprostred našej dediny dva stĺpy z mramoru - jeden mal byť biely a druhý čierny. Mali siahať do rovnakej výšky, čím som chcel vyjadriť rovnoprávnosť všetkých národov bez rozdielu pôvodu, rasy a farby. Pre mňa to bola vtedy utópia, lebo som nevedel, ako na to. Dnes však už viem - a som presvedčený, že Romovia sú rovnoprávny národ. Veď aj svet uznal ich národnosť' s jej vlastnou kultúrou.

- Raz mi Pavol Žiga rozprával, že mal "svoj" strom - strom za dedinou - veľký dub, ku ktorému chodieval premýšľať Snívať... Stretať sa sám so sebou a s tichom prírody... Možno ho k samote a majestátnosti stromu ťahala jeho lyrická chlapčenská duša jeho potreba sústrediť si myšlienky a zjednotiť si ich - chodil si tam vlastne po inšpiráciu... Cítil, že by chcel byť - "niečím". Niekým dobrým, potrebným, že by chcel niečo urobiť...

Tam, pod tým stromom o tom rozmýšľal.

A možno ho k stromu, do prírody, ťahali útržky z učebníc literatúry, kde sa neraz písalo o tom, že niektorí básnici radi chodievali k "svojmu" stromu, aby tam našli seba a v kontakte večnosti prírody s dočasnosťou ľudského života hľadali otázky aj odpovede na mieru človeka... Svoj strom mal aj Pavol Országh Hviezdoslav... Príroda inšpirovala aj slovenských osvietencov, romantikov Štúrovcov... Myslím si, že práve záujem o literatúru a práve stretnutia so životnými osudmi a ideálmi Štúrovcov doviedli aj Pavla Žigu k premýšľaniu o národe, o jazyku... Aj k premýšľaniu o romskom národe a o romskom jazyku...

Ako to bolo, Paľko, s tým tvojím stromom? As tvojou túžbou stať sa básnikom?

P. Ž. Tak ako v mladosti, aj teraz som predchnutý túžbou tvoriť básne, písať ich rodnou rečou v romčine. S mojimi prvými pokusmi stvoriť báseň sa vo mne začalo prebúdzať aj moje národné povedomie. Stalo sa to, keď som sa v ôsmom ročníku stretol s literatúrou vážnejšie - a s ňou aj s oddanými slovenskými chlapcami-štúrovcami - ktorí boli rovnako ako ja veľmi hrdí na svoj krásny slovenský národ a za svoju povinnosť pokladali povzniesť ho. Žiaľ, dnes mnohí vzdelaní Romovia pochopili svoju vzdelanosť ako príležitosť k povýšenectvu nad ostatných Romov a sú z nich odrodilci. Začali používať "kozmetiku" jazyka aj "kozmetiku" životného partnera. Dnes sú z nich vynikajúci konjukturalisti a romských národných buditeľov držia na uzde. Možno patrím medzi tých málo Romov, ktorí pochopili svoje skutočné poslanie. Pochopil som štúrovcov a práve ich život ma inšpiroval-podnietil k mojej celoživotnej práci na povznesenie romského národa. Priznám sa, že pod môj strom - a vôbec do prírody - som nechodil len po básnickú inšpiráciu, ale aj s úmyslom niečo nakresliť. Ale väčšinou vznikali predsa len básne... A nielen pod "mojim" dubom, ale v celej krásnej prírode v okolí môjho rodného Mníšku pod Hnilcom... Z predstaviteľov slovenského romantizmu som si obľúbil najmä Andreja Sládkoviča: Podobne ako on aj ja by som chcel povedať: "Nehaňte ľud môj ľud môj romský... vy klebetní posmievači..."

- Ale strom zohral v jeho živote ešte raz svoju úlohu... Už ako študent učilišťa si pozornejšie všimol romské deti v jeho rodnej dedine. Všimol si ich a vnímal ich aj predtým, ale vtedy bol ešte ich rovesník, behal s nimi po dedine, hral sa, lozil po stromoch... No teraz, už ako ich starší kamarát, ktorý mal - na rozdiel od nich - pravidelný režim: vstať skoro ráno, nezmeškať autobus, dodržať rozvrh v škole, stihnúť autobus späť, pripraviť sa na vyučovanie, zrazu uvidel tieto deti celkom inak...

P. Ž.: V období mojich študentských čias som si všimol, že romské deti pobehujú po osade a po dedine celkom bez záujmu dospelých. Nikoho nezaujímalo, čo robia a kde sa potulujú po celý deň. Pochopil som, že rodičia jednoducho na tých svojich starších nemajú priveľa nadbytočného času, lebo majú ešte menšie deti. Rozhodol som sa, že ich všetky dám do jednej "družiny"... No predtým som sa s nimi musel "rovesníckym" spôsobom skamarátiť. Po našich niekoľkých stretnutiach som im navrhol, že budeme vždy popoludní chodiť spolu do lesa a hrať sa na "užitočnú" školu. Deti súhlasili, a tak sme sa každé popoludnie schádzali na jednej lesnej čistinke, pod starodávnym smrekom. Bol to zvláštny strom... Konáre mu siahali k zemi tak, že tesne nad ňou vytvárali niečo ako schodíky, na ktorých sa dalo pohodlne sedieť. A tak sme sa učili. V "osnovách" našej "užitočnej" školy sme mali rátanie, písanie, kreslenie a športové hry. Deti mali zo svojich úspechov obrovskú radosť a mňa v srdci hrial horúci plamienok šťastia z nádeje, že naša škola deťom určite prospeje. No žiaľ, dnes som už aj ja dospelý a už ani ja "nemám čas" - a zas vidím, že deti v dedine trávia svoj voľný čas nečinnosťou. Možno by aj dnes bolo dobré, keby sa podobné doučovacie školy plné hier a zábavy organizovali pre naše deti priamo v osadách. Prospelo by im to pri príprave na vyučovanie na nasledujúci deň. Pouvažujme o tom!

- A potom prišlo stretnutie s etnografom Arne B. Mannom. Vo svojich 37 rokoch spoznal Pavol Žiga človeka-"gadža" - ktorý sa zaujímalo Romov. A zaujímal sa o nich inak, ako iní ľudia, ktorých poznal dosial...

P. Ž.: S Dr. Ame Mannom sme si dali priateľské slovo a priateľské stisnutie rúk. Ale poďme pekne po poriadku. Jeden z mojich synov odoberal školský časopis "Pionier"". Raz v ňom bol uverejnený preklad niektorej z básní známeho slovenského básnika Ivana Krasku. autora aj veľmi známej básne Otcova roľa. Báseň bola v romčine! Ale romčina v tejto básničke bola taká skomolená, že ma to trocha rozčúlilo. Chudák, Ivan Krasko - a chudáci neznalci romčiny - pomyslel som si a do redakcie Pionier som napísal. Nechcel som pripustiť, aby niekto komolil náš jazyk. Z redakcie môj list postúpili do Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave a tam, zrejme na stôl dr. Arne Manna. A tak som sa s ním dostal do kontaktu. Práve v tom období sa formovala skupina ľudí, ktorá mala spolupracovať' s dr. Mannom pri etnografickom výskume kultúry, života a obyčajov romského obyvateľstva. Členom tejto skupiny som sa stal aj ja. Po prvý raz som sa s nim stretol v Spišskej Novej Vsi, keď tamojší Romovia pripravovali svoj program na vystúpenie vo Východnej. Niekoľkokrát sme sa osobne stretli aj u mňa doma, kde sme sa dohodli na spolupráci pri výskume romských obyčajov pri svadbe, krstinách, narodení dieťaťa a pri úmrtí. Po spracovaní tém som materiály posielal do Národopisného ústavu SAV. Z nich som mal uverejnený príspevok aj v Slovenskom národopise č. 1, ktorý vyšiel v roku 1988 a celý bol venovaný Romom na Slovensku.

Dr. Arne Manna stále pokladám za dobrého priateľa. Myslím si, že my dvaja sme živým dôkazom toho, že človečenstvo nie je založené na rozdielnosti rasy. Arne je Slovákom a ja som Rom -a predsa - obaja sme ľudia. Arne by sa pokojne mohol nazvať Slovákoromom a ja - Romoslovákom. Tým je asi aj spečatená naša vzájomná sympatia.

- Premýšľanie Pavla Žigu o svojom národe - o Romoch - zintenzívnelo... Čo bolo vtedy jeho hlavných obsahom?

P. Ž. Kedysi ma veľmi trápilo, že Romovia nemali svoju inteligenciu. Ale vo chvíli, keď nastala u nás demokracia, objavilo sa mnoho romských intelektuálov. Mnohí sa k Romom prihlásili, pravda, len z vypočítavosti, ale predsa. Boli. Existovali. Teda sú. Ja si však myslím, že ani dnes mnohí z nich nechápu svoje poslanie. Vo všetkom vidia len svoj osobný prospech - svoje zamestnanie a dobrý zárobok. Chýba im ozajstné národné povedomie. Mnohí sa prejavili dokonca ako šovinisti a myslia si, že všetko, čo by robil Rom, bolo by nedobré. Z môjho pohľadu ich vnímam ako podozrivých a nedôverujem im. Odporúčal by som im, aby si do svojho života vzali štipku nadšenia a obetavosti - práve zo Štúrovcov.

Keď sa ale pozrieme niekoľko rokov späť, zistíme, že Romovia naozaj nemali svoju inteligenciu. Niet sa čomu čudovať - veď nikto ich k niečomu takému nepodnecoval, nemali dôvod vidieť vo vzdelaní potrebu ani prednosť. Veď roky žili - a ešte i dnes žijú na okraji spoločnosti. A situácia sa ani dnes veľmi nemení. Dodnes sú romské deti neprávom zaraďované do osobitných škôl - a vôbec, mám pocit, že náš štát budoval osobitné školy špeciálne pre Romov. Pripomína mi to zámerné vytváranie nižších menejcenných ľudí. Ako v nejakom hrôzostrašnom sci-fi, alebo kedysi dávno v Indii. Cieľ? Týchto nevzdelaných ľudí bez vlastného názoru využívať na podradné práce. Pre romské deti treba urýchlene vytvoriť primerané školy od základnej až po vysokoškolské. S prihliadnutím na všetky ťažkosti, ktoré naše deti majú v súvislosti s ich ťažkým sociálnym položením.

Prišiel rok 1989 a s ním nádej aj pre Romov. Nádej, že aj ich život sa zmení. Nasledovalo stretnutie Romov s vtedajším prezidentom ČSFR Václavom Havlom. Po prvý raz v dejinách slovenských Romov vstúpil prezident do romskej osady. A hneď do takej, v ktorej je bežný romský život taký, aký si Nerom - priemerný Pražan či Bratislavčan - naozaj nevie ani predstaviť. Dedina Letanovce...

Svojím spôsobom, návštevu prezidenta "vybavoval" aj Palo Žiga. Ako to bolo?

P. Ž.: Návštevu prezidenta Havla pripravovali niekoľkí nadšenci, ktorí verili, že keď prezident uvidí skutočnú mizériu Romov, niečo sa zmení. V pláne bolo niekoľko romských osád a lokalit. Medzi nimi aj Letanovce a Hermanovce, ale aj Závody ťažkého strojárenstva v Prakovciach. Napokon rozhodnutie padlo na naše Prakovce. Arne Mann ktorý tiež patril do štábu organizátorov návštevy si, pochopiteľne, spomenul, že i ja pracujem v Prakovciach a preto sa pred návštevou telefonicky ozval a pýtal sa na mňa. Jeho telefonát prevzal sám riaditeľ podniku, ktorý ma hneď zavolal a spýtal sa ma, prečo volám prezidenta do Prakoviec. Stalo sa, že Arne Mann v spolupráci s pracovníkmi Kancelárie prezidenta zariadili, že prezidenta budem v závode vítať ja. Deň pred návštevou prišli pracovníci Kancelárie prezidenta za mnou, aby som s nimi prešiel celý areál podniku.

Nuž, takto som "vybavoval" návštevu prezidenta.

- A stalo sa, že potom, po návšteve pána Havla v Prakovciach, "padol" Pavol Žiga do nemilosti...

P. Ž. Nuž, potvrdila sa "neskutočná" skutočnosť. Potvrdili ju všetci tí, ktorí boli priamo v Prakovciach zainteresovaní do prípravy návštevy. Hneď na druhý deň si ma zavolal predseda dielenského výboru Komunistickej strany Slovenska a vypytoval sa ma, prečo som "zavolal" pána prezidenta do Prakoviec. Moje vysvetľovanie bolo celkom zbytočné. V očiach mojich nadriadených som sa stal "odporcom" komunizmu. Pri prepúšťaní zamestnancov som musel odísť medzi prvými...

No vtedy už začali vychádzať prvé romské noviny kultúrno-spoločenský týždenník ROMANO ĽIL. A Pavol Žiga začal do redakcie posielať svoje básne. Radšej sa vyjadruje úvahou ako rozkazovacím spôsobom, bližšie mu je filozofické zovšeobecnenie problému ako konkrétny príklad, správa, informácia... Jeho správy o Romoch sú správy o stave ich duše. Vo svojich textoch sa prihovára jazykom, ktorému by mal rozumieť každý Rom - aj ten, ktorý neštudoval, ktorému základná škola dala len písmo a schopnosť čítať... Chce, aby aj takýto človek začal rozmýšľať o sebe...

P. Ž.: Domnievam sa, že existencia národa sa potvrdzuje jeho tvorivosťou a tým mám na mysli aj tvorivosť literárnu. Samozrejme, v romskom jazyku. Písať treba hlavne pre deti, ale aj pre dospelých. Jedným z predpokladov pre uznanie národa je jeho vlastný jazyk. A práve teraz je najvyšší čas, aby sa začala aj u nás písať romská literatúra, aby sa písala próza i poézia. Literatúra je dôležitým nástrojom zvyšovania kultúrnosti národa. Spisovateľ do istej miery nesie zodpovednosť za rozvoj kultúry svojho národa. Písaným slovom - literatúrou sa búra bariéra nenávisti a nedorozumení medzi národmi. Je veľmi potrebné, aby sa romská literatúra dostala aj do učebných osnov na školách - a to nielen pre romské deti. Poznaním, že aj Romovia majú svoju literatúru tak, ako iné veľké národy sveta si aj neromský spolužiak bude väčšmi vážiť svojho romského spolužiaka. A romský žiak? Spoznanie literáta, ktorý reprezentuje jeho národ, posilní v ňom jeho hrdosť. A hrdosť je veľmi veľký pozitívny impulz do ďalšieho života. Nuž, nech sú len romski básnici a spisovatelia plodní...!

- A príznačne - v duchu svojich snov a ideálov svojho vlastne romantického vzťahu k literatúre aj k poslaniu básnika v živote - prijíma podobne ako štúrovci - ešte jedno meno k svojmu rodnému menu. Začína sa podpisovať Palis R. Žiga. Čo znamená to písmenko R. v tvojom mene?

P. Ž. Písmenko "R" v mojom mene hovorí o mojom romskom národnom povedomí, o mojej hrdosti na moje romstvo, za ktoré - na rozdiel od iných - som sa nikdy nehanbil. To moje "R" by malo vlastnej povzbudzovať'- ale aj podpichovať ostatných Romov. Ja osobne som si vedomý toho, že predovšetkým musím byť sám sebou. Môžem mať tisíc úradných dokladov, na ktorých by som mohol mať uvedenú akúkoľvek inú národnosť - bolo by to celkom zbytočné! Po svete sa pohybujem so všetkými viditeľnými znakmi ROMA- a každý ma takého aj vidí a vníma. Národ Romov si vysoko vážim a preto som si do svojho mena pripísal meno mojej národnosti. Jednoducho to "R" znamená ROM.

- Bol pri zrode všetkého, čo začalo hýbať romským životom. Pri zakladaní romského občianskeho hnutia, sleduje a pravidelne prispieva do romských novín a keď sa v roku 1992 organizuje vznik romského profesionálneho divadla, jeho zakladatelia si nevedia predstaviť jeho vznik bez prítomnosti práve Pala R. Žigu. V divadle najskôr využíva svoje praktické skúsenosti zručného remeselníka - drevára - a stáva sa majstrom javiskovej techniky, potom pracuje na oddelení kontaktu s divákom, chodí medzi Romov a ponúka predstavenia divadla, predáva lístky... Chápe, že - takáto práca v teréne - medzi budúcimi divákmi divadla ROMATHAN - to nie je len obyčajné "predávanie" lístkov, ale aj vysvetľovanie, čo je to divadlo, prečo romské divadlo... Jednoducho: osvetová činnosť v pravom slova zmysle...

Napokon, po prvý raz stojí aj on sám na javisku ako - herec. A hrá "tehliara" v rozprávke pre deti... No a celkom na záver - aspoň v súčasnosti - v situácii, keď sa šéfrdedaktorka týždenníka Romano ľil nevo ujíma z poverenia Ministerstva kultúry SR vedenia divadla ROMATHAN, je to práve on, ktorý vstupuje do procesu šírenia vzdelávanie a osvety medzi Romami - stáva sa šéfredaktorom týždenníka Romano l'il nevo...

P. Ž.: Romské noviny ROMANO LIL NEVO zohrávajú v živote Romov významnú úlohu. Sú sprostredkovateľom správ a rozličných zaujímavostí zo života nás, Romov. Informujú o živote Romov na Slovensku ale aj veľmi veľa o Romoch, ktorí žijú v iných štátoch. No na prijímanie správ a rozličných informácií z vlastných novín si musia naši Romovia najprv zvyknúť.

V čom spočíva potreba mať vlastné noviny? Je to jednoducho jeden z prejavov vysokej kultúry každého národa. Je to potvrdenie existencie Romov v tomto štáte ! Ak sa človek chce s niekým zoznámiť na diaľku, musí napísať list. My, Romovia, sa môžeme dorozumievať prostredníctvom nášho listu - našimi NOVINAMI ROMANO ĽIL NEVO. Každý, kto sa obráti na nás a požiada o pomoc, dostane odpoveď v našom liste. Romovia, spoľahnite sa, Vaše noviny sú tu naozaj pre Vás.

 

S Paľom R. Žigom sa zhovárala Daniela Šilanová

 

Text bol uverejnený v novinách 98-99/1993