Na východe sú vraj pogromy. Šli sme sa presvedčiť. V Paríži romský štýl udáva tón svetovej móde, Mano Negra a Zingaro sú dnes tým, čím boli včera Hendrix a Dylan. A na plátna sa dostáva veľmi pekný hudobný film Latcho Drom. Autori tohto diela hovoria o romskom preklatí. Obrazom i hudbou približujú ságu i nadanie Romov.
Romov poznáme iba na základe ich zlých skutkov, ale až doposiaľ sa nič nevedelo o ich dlhej histórii. Vo Francúzsku ich nazývali Bohémiens, teda rovnako ako Čechov, v Čechách ich považovali za Egypfanov.
Tony Gatlif: Je to pravda, všetko je zahmlené. Ešte aj dnes sa rozpráva o Romoch iba vo vzťahu k polícii. Často ich navštevovali iba policajti, ale to nie je všetko. Najprv som chcel v mojom scenári porozprávať pradávnu históriu tohto národa, ktorý pochádza z Indie. Ale potom som si povedal: u nich iba hudba ostáva nedotknutá, čistá.
Alain Weber: Rovnako málo ako ich dejiny poznáme aj romskú hudbu, sú nám známe iba útržky andalúzskeho ľudového tanca a hudby flamenco či refrény pesničiek z Východu. Existuje ale pravá romská hudba. Film na to odpovedá svojím spôsobom, vidieť v ňom romských muzikantov, často profesionálov, ktorí dávajú miestnej muzike pečať svojej osobnosti. Voľakedy práve toto umožňovalo Romom prežiť. Kočujúci muzikanti tvorili hudbu, do ktorej vkladali svoje skúsenosti, svoje odveké dedičstvo. Hovoríme pritom ustavične o svetovej hudbe, world music, ktorej predchodcami boli Romovia, bez toho, aby rešpektovali čisté tradície lokalít, ktorými prechádzali. Sú výnimoční v spôsobe, akým muzicírujú, a to je to, čím film prekvapí: ľudia v ňom nenájdu typickú hudbu ruských kabaretov...
Majú tiež zmysel pre improvizáciu, hrajú na city.
TG: To je duša. Romovia, keď začnú hrať, vylúdia dva, tri akordy, a potom už ostatné vyviera z hĺbky ich duše, stúpa, zastavuje sa a opäť začína... Vo svojich fragmentoch vždy spájajú sviatok, vieru a smútok. Napríklad, aj pri sobáši zaznievajú vo veselej hudbe smutné tóny. Nie je to len folklór, Romovia prežívajú veľkú bolesť, sú odmietaní, žije sa im ťažko. Aj v Indii sú mimo kást, žijú horšie ako posvätné zvieratá.
Napriek tomu hrajú veľmi rôznorodú hudbu - podľa krajín, v ktorých sa usadili.
AW: Keď opustili Indiu, cez celý Orient sa dostali do Turecka, k bránam Západu. V Turecku žije veľa Romov, majú veľmi zvláštny hudobný štýl, poznačený arabskou rytmikou. Čo sa týka tanca - v Turecku tvoria Romovia 80 percent všetkých tanečníkov, no keď sa stanú slávni, ide najmä o ženy, skrývajú svoj pôvod pred publikom. Najlepší hráči na klarinet sú tam tiež Romovia.
TG: A tiež si to odmietajú priznať, hanbia sa za to. Keď sme sa kvôli nakrúcaniu filmu stretli s veľkým hudobníkom Hassanom Dunya, povedal nám: "Mňa Romovia nezaujímajú. Ale napriek tomu v našom filme, ktorý rozpráva iba o Romoch, hral.
Bolo to pre zlú povesť, ktorá sprevádza kočovníkov po celom svete?
TG: Ani v jednej krajine to nevyzerá dobre. V Egypte nawar, názov klanu, znamená zlodej. Na Slovensku si stavajú domy zo stromov a večer nemajú právo vkročiť do dediny. Všade je to rovnaké, je to strašné, na zvracanie. (Zvýraznila redakcia RĽN)
Nikdy sa nepokúšali asimilovať?
TG: V Egypte sa považujú za mohamedánov, ale pritom pijú. tancujú, chodia do barov. Chodievali sme k nim popočúvať si ich hudbu a pesničky pre náš film a vždy a všade sa to zmenilo na sviatok. Bolo to ako niečo takmer zakázané, skrývali sme sa v nejakej izbe, zvyčajne na konci dediny a naši hostitelia postavili televízor na okennú dosku: popoludní, keď muezín kázal v televízii, zvýšili zvuk na maximum, aby tak pred susedmi maskovali náš nezvyčajný sviatok. Pili sme pivo, fajčili hašiš, dievčatá v tranze tancovali. Pokiaľ ide o náboženstvo. tvrdia: "Najprv treba žiť a potom sa uvidí! Tri vynikajúce dievčatá z Egypta hrajú vo filme. Šli sme autom do Luxoru na nákupy spolu s nimi, vôbec sa nesprávali ako mohamedánky: fajčili na ulici idúcky za nami. Bolo to viac než škandalózne, muži si ich obzerali, prihovárali sa im, doliezali za nimi, obťažovali ich. A my sme im zatiaľ nakupovali oblečenie a obuv pre film. Mali rozpustené vlasy, išli do baru, dali si tam pohárik, kým na nás čakali. Nebáli sa, žiadna egyptská žena by sa takto nesprávala.
AW: Niekoľkokrát som sa pokúšal pozvať romskú tanečnicu z Egypta do Paríža. Navštívil som aj úrady v Luxore, urobil som potrebné oficiálne kroky. Hnevali sa na ňu za to a niky jej nechceli dať doklady potrebné na vycestovanie. Majú ich pod dokonalou kontrolou: tanečnica potrebuje povolenie pre tanec.
A v Andalúzii?
TG: Je to najpokryteckejšia krajina. Španieli hovoria: "On, a spevák? Romská papuľa je to!" Budú ho počúvať, pretože sa im páči jeho spev, ale to je všetko.
AW: Už niekoľko rokov sa Španieli z juhu dokazujú, že flameco je andalúzske a nie romské.
Odkiaľ pochádza toto odmietanie?
TG: Z piatich storočí predsudkov. Odkedy prišli do Španielska, literatúra, bájky a legendy nikdy neopustili Romov. O Carmen od Mériméeho, ktorú teraz pokladáme za takú modernú, sám autor hovoril ako o veštici, žene posadnutej diablom. Keď ju hrdina na konci zabije, nehnevá sa naň: bola to Romka, ktorá mala tú smolu, že ju vychovali medzi svojimi, a teda bola menej ako nič, úbožiačka. A len pre uspokojenie fantázie spisovateľa do tejto aféry namočia celý národ! Zdanlivo o nič nejde, ale ak všetky knižky prinášajú o Romoch takýto obraz, naisto musí byť tento národ považovaný za zlý. Alebo napríklad Cervantes. Jeho don Quijot má povahu Roma, je to cestovateľ, blázon, zaľúbenec, ale ak čítate jeho Malú Romku, máte pred sebou jeden z najrasistickejších textov. V tejto novele hovorí o svojej hrdinke Preciose: "Toto dievča je obdarené nezvyčajnou krásou a ladnosťou, akú nevídať ľuďmi romského národa." Na konci však pochopíme: Preciosu ukradla španielskym šľachticom stará Romka, Tu je vysvetlenie, prečo je taká nádherná. Cervantes tak vykresľuje všetkých Romov ako zlodejov, vrahov, nevercov. Victor Hugo je v podstate tiež rasista ako Cervantes. Pozrite, ako predstavuje Esmeraldu v Chráme matky Božej v Paríži: "Keď ju Gringoire uvidel, zapôsobila naňho ako bohyňa". Ale často je realistickejší: "Ale čo!" povedal. "Je to Romka. Hugo pripája: "Všetky ilúzie sa stratili." Iba Hergé je spravodlivý voči Romom. V Šperkoch z Castafiore ich celá dedina obviňuje z krádeže, ale Tintin a kapitán ich ochraňujú. Dovolill im dokonca usadiť sa aj s vozmi v parku Moulinsart, hoci boli nehodní toho, aby im dedinčania umožnili žiť na pokraji smetiska.
AW: Romovia symbolizujú spôsob orientálneho života v kmeňoch, ako to existuje ešte dnes v Afrike. No taký život moderného Európana šokuje. Rom je preňho typ bezdomovca, ktorý si neváži odveké hodnoty, ako sú spoločnosť, rodina, česť, nemá nijaký zmysel pre majetok alebo vlasť, je nebezpečný. Vyvoláva strach. Ponúknete romskému muzikantovi hrsť bankoviek za koncert, ale on nepríde, lebo jeho dcérka je chorá, a to je niečo, v čom nás prekonáva...
Zdá sa nám, že Romovia nechápu, čo sa im vyčíta, prečo sa im zakazuje pohyb po krajine, prečo ich obviňujú...
TG: Uchovali si reflexy, ktoré svet stratil. Vďaka tomu ostali otvorenou spoločnosťou, ktorá nie je rozdelená priečkami a závorami na domoch. Neboli sami na cestách. Stretávali dedinčanov, ktorých vyhnala z domovov vojna, pocestných.
Romovia sa nikdy nesťažujú na prenasledovanie.
TG: Jedna vec je horšia ako smrť, sú ňou symboly, obraz, v akom sa vykreslili Romovia, knihy, ktoré špinía celý národ. To ostáva v hlavách ľudí. Moja dcéra mala na hodine čítať Carmen. Povedala mi: "Oco, nerozumiem tej strane, kde Mérimé hovorí o Romoch ako o ohavách.* Ešte aj dnes sýtia myseľ mládeže nepriateľskými historkami o Romoch.
Historka o čachrovaní a kupčení s deťmi je iba legendou?
TG: Netýka sa len Romov. Nehovorím, že niečo také neexistuje, naopak. Aj medzi Romami sú naničhodníci, ako v každom národe. Keď vo Francúzsku chlap znásilní dievčatko a hodí ho do studne, neupresňuje sa, či to spravil Francúz. Pred niekoľkými týždňami v Rumunsku zabil Rom chlapíka v bare, ktorý mu vynadal do špinavých Romov. Celá dedina začala pohon na Romov, troch z nich obesili. Namiesto toho, aby chytili vinníka, útočia na celý národ, všetkých hádžu do jedného vreca. Je to vážne.
Zaznamenali Frédéric Joignot a Jean Zorro.
Prevzaté z časopisu ACTUEL, č. 35, november 1993 Z francúzštiny preložila Zuzana Pémová,
Text zverejnený v čísle RNĽ číslo 110-113/1994