Žijeme vedľa seba a často si ani neuvedomujeme, akí zaujímaví ľudia žijú medzi nami. Ani ja som si neuvedomoval, aký netuctový príbeh života má môj rodák, ktorého väčšmi ako doma, poznajú v susednej Českej republike - rómsky výtvarník, básnik a predseda Kultúrneho strediska Rómov v Detve Ján Oláh - Širo. Okrem toho, že je autorom mnohých výtvarných diel, z ktorých väčšinu vlastní Muzeum romské kultury v Brne, ilustroval hádankové karty k písmenám rómskej abecedy Romane karti garude lavenca (Rómske karty si skrytými slovami), ktoré vydala nadácia Romano džaniben (Praha, 1996). Ilustroval aj dvojjazyčnú zbierku poviedok Agnesy Horváthovej Pal e bari Rama the aver paramisa (O veľkej Rame a iné rozprávky) pre nakladateľstvo Signeta Praha (2002). Naším čitateľom prinášame rozhovor s Jánom Oláhom – Širom.
RNĽ: Detstvo – spomienky – zlom.
Ján Oláh – Širo: Narodil som sa 14. 1. 1959 v Detve. Ako chlapec som vyrastal úplne normálne, ako každý druhý, kamarátil som sa rovnako s Rómami aj ne-Rómami, vtedy neboli také rasové bariéry a predsudky typu „ja sa s tebou nehrám, ty si cigáň“. Najradšej si však spomínam na obdobie, keď sme bývali vo vtedajšej rómskej osade Kamenná – Pastovník v Detve. Tam bola krásna príroda, blízko lesa sme mali domčeky, stará mama - otcova mama - mala krásny murovaný domček na perfektnom mieste. Bolo nádherné, keď sa Rómovia schádzali večer vonku pri ohni... Spievalo sa, hralo na gitaru, ľudia mali k sebe akosi bližšie, na tráve neďaleko osady sme si urobili futbalové ihrisko a usporadúvali sme zápasy proti iným štvrtiam, skrátka, bolo to super. Základnú školu som absolvoval v Detve, potom som nastúpil na stredné odborné učilište strojárske odbor sústružník frézar, bohužiaľ, nedokončil som ho, lebo som sa pobil a skončil som vo väzení.
RNĽ: Ako sa to vlastne stalo?
To bolo tak. V roku 1976 som nastúpil do učilišta, chodil som tam asi rok a pol a potom sa to stalo. Bolo to v apríli, vtedy sa rukovalo. Popíjali sme v jednej reštaurácii, ktorá dnes už neexistuje. Prišiel tam nejaký chlap z lazov a začal otravovať jedno dievča. To dievča malo na vojne chlapca. Slušne mu povedala, aby jej dal pokoj. Ja som sa jej zastal, povedal som mu „ kamarát neotravuj, počuješ, že ti vraví, že má chlapca na vojne, tak jej daj pokoj.“ No on nepoznal naše zvyky, bol agresívny a jednu mi vrazil. Spadol som z barovej stoličky a keď som vstal, tiež som mu vrazil. Strhla sa bitka, ktorá zle dopadla. Ten človek bol mesiac v nemocnici a potom umrel. Dostal som päť rokov za ublíženie na zdraví. Môj život sa začal uberať zlým smerom. Lenže môj pobyt za mrežami sa neskončil po piatich rokoch. Vo väzení som spoznal drsnú realitu života. Na základnej škole nás učili, že spoločnosť nám pomôže, na učňovke tiež, že nápravné zariadenia sú tu preto, aby človeku pomohli, keď sa dostane na šikmú plochu. Ale ja som tam zistil, že skutočnosť je iná, že vás tu tlačia do ešte väčšieho bahna. Odmala som bol tvrdá „palica“ a bol som zvyknutý ísť hlavou proti múru a tak som sa z basy dostal až po deviatich rokoch. Keď som sa dostal do väzenia mal som necelých osemnásť, bol som mladistvý. Najskôr som si trest odpykával v Sučanoch, no mal som problémy s bachárom - zbil som ho. Mal som súd a preradili ma do druhej nápravno-výchovnej do Ilavy. Tam som mal rovnaké problémy s ďalším bachárom. Riešil som ich rovnako ako v prvom prípade, a tak ma preradili do tretej nápravno-výchovnej - do Leopoldova. Odtiaľ som už mal výstup.
RNĽ: Prečo si mal také problémy s bachármi? Nebolo lepšie byť ticho a vydržať to?
Keď za mnou prišiel bachár a normálne mi povedal „Oláh, urob to a to,“ išiel som a bez problémov som to spravil. Ale keď prišiel nejaký debil, ktorý si na mne liečil komplexy, prišiel s krikom, kopol mi do vedra a rozkázal „Toto urobíš!“, tak som sa zaťal. Jednoducho som povedal nie a neurobil som to.
RNĽ: Práve vo väzení si však začal kresliť, maľovať a písať.
Keď ma zavreli, chodil som s jedným dievčaťom, bola to ne-Rómka, veľmi krásna, mala dlhé nádherné vlasy a poctivo, pravidelne, za mnou chodila do väzenia päť rokov. Mal som jej fotku, ktorú som začal postupne odkresľovať - znovu a znovu - kým som ju neodkreslil tak, ako to dievča skutočne vypadalo. Potom som jej ten obrázok daroval. Napísal som jej, aby na mňa už nečakala, že sa pre problémy s bachármi z väzenia tak rýchlo nedostanem. Takto som sa dostal k maľovaniu.
RNĽ: Tvoj život ale nepokračoval tak, ako by si chcel. Druhý raz si sa dostal do väzenia ako krivo obvinený...
Mal so družku, Slovenku. Žili sme spoločne šesť rokov, mali sme spolu dve deti. Kým nebola v styku so svojou matkou, bolo všetko v poriadku, jedli sme, ako sa hovorí, „z jednej misy“, nemali sme žiadne problémy.. Po šiestich rokoch som to bol ja, kto jej povedal: „ Zober deti, choď ich ukázať tvojej matke“. Dovtedy ich videla len na fotkách. No a keď sa odtiaľ vrátila, koniec, už som bol pre ňu „cigáň“. Už bolo zle. Hádali sme sa a ona ma udala, že som ju znásilnil, čo ale vôbec nebola pravda. Dostal som päť rokov. Tridsať mesiacov mi trvalo, kým som sa z toho vymotal. Tridsať mesiacov, než som si vydobyl právo a než ma prepustili.
RNĽ: Čo nasledovalo?
Keď ma prepustili z väzenia, radšej som z Detvy odišiel lebo družka, ktorá ma krivo obvinila, tu ešte bývala a ja som sa bál, že keď ju stretnem, urobím nejakú hlúposť. Tak som radšej odišiel do Karlových Varov, tam som bol dosť dlho. Robil som aj v Nemecku v Landshute. Maľoval som detské izby. Býval som u sesternice, ktorá má za muža Nemca, vymaľoval som im detskú izbu, rôzne obrázky a tak. Helmuth, jej muž, keď to videl, zavolal ma, aby som vymaľoval detskú izbu aj pre deti jeho sestry. Helmuthova matka povedala o mne ďalším Nemcom, a tak o prácu nebola núdza. Potom som sa vrátil domov. Chvíľu som býval s mamou, potom som si prenajal garsónku. Pracoval som v Považskej Bystrici. Tam som sa zoznámil s jednou Ruskou, s ktorou som istý čas žil v Moskve. Nakoniec som sa vrátil domov, do Detvy, zoznámil som sa s mojou terajšou ženou, s ktorou mám dve deti -štvorročného chlapčeka a trojročnú dcérku.
RNĽ: Keď ťa tak počúvam, tvoj život je tak trochu ako román. Nerozmýšľaš o tom, že by si napísal knihu? Určite by zaujala.
Chystám sa na to, vlastne, už som mal väčšiu časť knihy napísanú, ale rukopis sa zničil. Dnes by som potreboval nejaký počítač, ale robota nie je a tak nie sú ani peniaze.
RNĽ: Dnes sa nám, Rómom, nežije ľahko. Čo hovoríš na súčasnosť?
Čo hovorím na súčasnosť? To, čo asi väčšina Rómov - žijeme veľmi biedne. Nemáme takmer žiadnu šancu presadiť sa. V tejto spoločnosti sme odstavení, takpovediac, na druhú koľaj. To však nie je dobré rovnako pre nás ako aj pre majoritu, pretože rastie nová generácia poznačená podmienkami, v ktorých vyrastá. Na nič nie sú peniaze, naše deti nemajú šancu robiť nejaký šport, či chodiť do nejakého záujmového krúžku. Je to veľká škoda, pretože naše deti sú veľmi talentované, len treba ten talent v nich nájsť a rozvíjať. No to nie je ten najväčší problém, ktorí musia riešiť. Veď mnohokrát nie je čo do hrnca. Je to smutné, ale je to tak.
RNĽ: Tvoja mladšia sestra sa vydala do Francúzska. Nerozmýšľal si, že by si skúsil žiť tam?
Bol som ju pozrieť a istý čas som tam aj pobudol, ešte predtým, ako som spoznal svoju terajšiu ženu. No, je tam krásne, ale predsa, nevedel by som tam žiť. Francúz sa stará sám o seba, keď vyjdete na ulicu, nemáte s kým ani slova prehodiť a ja potrebujem mať okolo seba ľudí. Doma sa stretnem so susedom, s priateľmi, porozprávame sa, a hneď je človeku veselšie. Ten spôsob života mi jednoducho nevyhovoval. Nie že by som si nevedel predstaviť život niekde inde, ale doma som na Slovensku, v Detve.
RNĽ: Na čom teraz pracuješ?
Teraz práve nič zvláštne nerobím, keď niekto za mnou príde a požiada ma, aby som mu namaľoval niečo do bytu, tak mu namaľujem, ale na plátno alebo inak, tak to teraz nie. Viac sa venujem ilustrovaniu. Keď ma niekto osloví a pošle mi text, preštudujem si ho a spravím k nemu ilustrácie.
Poďakoval som sa za zaujímavý rozhovor a rozlúčil som sa s človekom, s ktorým sa život nemaznal. Prežil si svoje, no napriek tomu nezatrpkol. Má rád život a ľudí okolo seba, čo vidieť aj na jeho kresbách či básniach. Myslel som si, že poznám príbeh jeho života, no zdanie neraz klame. Želám mu veľa šťastia a spokojnosti v jeho novej rodine a veľa úspechov v jeho umeleckej činnosti. Na záver niekoľko myšlienok z jeho zápiskov, ktoré vznikli vo väzení, a niekoľko básní.
- 11. 1992 * Leopoldov
Nešťastím človeka je jeho hlúposť, ktorá sa začína predstavou o vlastnej múdrosti a domnienkou ,že je nadradený všetkým veciam a tvorom tohto sveta. Človek je taký zložitý a pritom taký nedokonalý. Chcel by ovládnuť život, vývoj, rast, Zem aj vesmír a pritom nedokáže ovládnuť ani seba.
- 5. 1993 * Leopoldov
Zmyslom môjho života bolo hľadanie. Hľadanie samého seba, hľadanie zmyslu života, hľadanie Boha a lásky vo svojom vnútri aj lásky v iných ľuďoch. To, čomu som pripisoval zmysel života, ma najviac sklamalo, aj keď som miloval tak, že sa mi zatemnili zmysly a nehľadiac na následky, žil som hrozným životom človeka, ktorý miluje a nie je milovaný. Úvahy súčasných dní ma nútia na všetko toto zabudnúť, poznať vôľu Božiu, pochopiť jeho vôľu v sebe a naučiť sa odpúšťať. Odpúšťať a dávať má väčšiu cenu ako prijímať. Prosím Boha o dobrú vôľu voči tebe, Zuzana (Poznámka redaktora: družka, ktorá ho obvinila zo znásilnenia). Možno, že ma raz pochopíš.
Text: Braňo Oláh
Rozhovor bol zverejnený v čísle 671-676
