Čo mám povedať malej Žanetke? Ako jej vysvetliť, že odpadové kontajnery na sídliskách nie sú čarovné skrinky na odkladanie darčekov, ale špinavé smetné nádoby plné rozkladajúcich sa zvyškov jedla, nehygienických predmetov, ktorých sa štítia dotknúť aj tí, čo ich vyhodili? Veď robí len to, čo robí aj jej mama. A môže robiť mama niečo zlé? Veď robí len to, čo jej prikáže jej mama. A mamičku treba poslúchať, nie?

Hoci, pravdou je, že Žanetke vykúkali z igelitovej tašky naozaj veľmi čisté a zachovalé trampky, sandálky, mala plnú igelitku detských topánok...

KONTAJNER č. 1 ‒ PLNÝ CHLEBA

- Prečo prehrabávate kontajnery?

- Hľadám starý chlieb. Ľudia vyhadzujú strašne veľa chleba. Nosím ho do zberu. Naozaj vyberám len chlieb...

Alebo ráno pri bratislavskom Priore. V kontajneri sa prehrabáva starenka. Nie je Rómka. Čo hľadá? Starý chlieb? Skutočne si máme zvykať na takéto „obrázky“? Naozaj sa stanú našou všednou skutočnosťou? Ale koľko ľudskej tragédie v sebe ukrývajú.

KONTAJNER č. 2 ‒ PLNÝ HRDOSTI?

Na prešovskom sídlisku Sekčov mi 36-ročná sprievodkyňa Žanetky, Rómka z Chminianskych Jakubovian, povedala, že do Prešova cestuje špeciálne kvôli kontajnerom. Nie každý deň, len v sobotu. Ľudia v piatok upratujú, všeličo sa nájde. Nehanbí sa. A čo hrdosť? Mykla plecom. Špina? Nič to, vlasy si umyje doma. Nepracuje. Nemá deti. Žanetku vzala so sebou len tak. Chcela ísť andro foros ‒ do mesta. Ona sama dostáva jediný príjem ‒ 140 Kčs vyrovnávací príspevok. Naozaj hľadala prácu? Vraj naozaj. Nie som si istá, či jej verím. Posielam ju na úrad práce a na sociálne oddelenie. Sľubuje, že pôjde. Nie som si istá, či naozaj.

ŽIVÉ TRIEDIČE ODPADU

Niekde sa stala chyba. Niekedy dávno. Možno, keď dnes 36-ročná žena po prvý raz našla niečo použiteľné v odpadoch, možno v škole. Možno, keď prvýkrát videla, že to isté robia mnohí iní, možno, keď prvý raz zostala uprostred mesta so sto štyridsiatimi korunami. Možno jej nemal kto poradiť.

Aj keď vidím, že zber je naozaj úspešný, odmietam predstavu týchto živých triedičov odpadu! Trvám na tom, že kontakt detí s odpadkami je začiatok tragédie ‒ chaos v hodnotách, zrútenie sa osobnosti.

AVEN MELALE! IDÚ ŠPINAVÍ!

Tú istú trasu ako nežná a hanblivá Žanetka absolvujú raz za čas rómski chlapci vo veku 10 ‒ 15 rokov. Ich obrana voči vystrašeným, čistým, najedeným deťom hrajúcim sa pred panelákmi a voči nepriateľským pohľadom dospelých sa premieta do sebavedomého velikášstva ‒ navonok! Škriekavý spev, buchot palicami o kontajnery ‒ uzavretá skupina sa domáha svojho práva na život. A vo vnútri? Strach, obranný reflex napnutý až na prah bolesti, srdiečko chvejúce sa kdesi v hrdle.

Hrozivé mlčanie okolia.

NAUČIŤ SA VNÍMAŤ BIEDU?

Môže byť iná reakcia verejnosti? Bola nedeľa, pred domami stálo auto s rakúskou značkou. Starší manželia na dovolenke. Nasleduje ich bezslovné dorozumenie, pani oslovuje miernym hlasom chlapcov: „Deti, počkajte! Detičky... Chlapci!“

Chlapci nereagujú. Ani vo sne by im nenapadlo, že takéto oslovenie cudzích ľudí môže patriť im. Pani beží za nimi, máva. Chlapci konečne zastanú, vchádzajú s ňou do domu. Po chvíli sa vracajú ovešaní taškami.

Čo im dala? Staré šatstvo? Hračky? Jedlo? Neviem. Ale v rukách majú aj cukríky. Odchádzajú tichí, posledných kontajnerov sa ani nedotýkajú. Pani im zakývala, manžel pokojne pokračuje v príprave auta na cestu.

Čo to bolo? Súcit? Iný vzťah k chudobným? Zvyk na kontakt s takýmto spôsobom života? Koľko nezamestnaných v Rakúsku, v Anglicku, v USA sa živí z mestských smetísk? Podpora pravdepodobne ani tam nestačí...

NAOZAJ NIET INEJ CESTY?

Nech sú svetové štatistiky akékoľvek, nech si akokoľvek nástojčivo uvedomujem, že práve takýchto ľudí bude aj u nás čoraz viac, že sa raz mnohí stretneme pri teplej polievke Armády spásy (neviem, na ktorej strane ‒ či polievku budem podávať, alebo ju prijímať), aj tak sa odmietam zmieriť s takýmto spôsobom života. Som presvedčená, že mnohí Rómovia, ktorí sa vydali touto cestou obživy tak neurobili z nemožnosti hľadať iný. Zatiaľ. Hoci, ktovie...

NÁVRH

A ešte jeden pohľad. Tentoraz z celkom opačného konca. V kontajneroch sa skutočne neraz ocitnú použiteľné veci. Nestálo by za úvahu nájsť spôsob, ako takého veci vytriediť pred vyhodením a pokúsiť sa dopraviť ich ľudskejšou formou tam, kde by ich vďačne použili? Nie „špinavým Cigánom“, ale ľudom, ktorí ich potrebujú.

Možno by sa nad tým mohli zamyslieť aj starostovia obcí, mestských štvrtí a obvodov ‒ ale aj predsedovia rozličných rómskych hnutí, strán a iniciatív. Máme ich predsa tak veľa!

 

Daniela Hivešová Šilanová, Romano ľil, 1991