Vždy, keď sa náhodou stretnem s Jánom Lukáčom, ktorý je riaditeľom Vlastivedného múzea v Humennom, spýtam sa ho, čo je u nich nového. I posledne – koncom augusta – som tak urobil.
- Práve opravujeme podlahy, verandy, predsienky a steny na drevených domcoch a iných príbytkoch v našej dedinke ľudovej architektúry, - odpovedal na moju otázku.
- Nemôžeš tam náhodou so mnou aspoň na chvíľu zájsť? - obrátil som sa naňho s prosbou.
- Prepáč, ale pripravujeme výstavu. Z hlavnej budovy nemôžem ani na krok, - ospravedlnil sa. - Ale ak chceš, pošlem s tebou na toto miesto nášho pracovníka Juraja Guzeja...


A tak bolo. Pán Guzej je v humenskom muzeálnom zariadení skoro od začiatku. Všetko to tu pozná, ovláda, je to plne fundovaný odborník i dobrý sprievodca jednotlivými expozíciami. Aj s ním sa poznám už nejaký ten čas. A tak sme si vždy k všetkému našli spoločnú cestu.
Od múzea, ktoré sa nachádza v niekdajšom honosnom kaštieli grófa Andrássyho, sme sa vydali pekným chodníkom pomedzi stromoradie, hore parkom až k expozícii ľudovej architektúry. Bol pekný deň a slnečné lúče začínali naberať na tepelnej intenzite. V okolí niektorých dreveníc práve dozrievali slivky. Podaktorí Rómovia si práve z padaniek naberali do vrecák namiesto občerstvenia a hneď šli za svojou prácou.
Nad hlavnou vchodovou bránou sa usádzame na jednu z oddychových lavičiek. Rómskych špecialistov na prácu s hlinou vidieť v sukniach, zásterách i nohaviciach skoro pri každom domčeku. Svojimi šikovnými rukami natierajú v domoch podlahy, do požadovaného stavu dávajú aj iné súčasti týchto obydlí a hospodárskych a iných stavenísk z minulosti, ktoré sem boli privezené a zmontované z najrôznejších častí okresu Humenné.
- Ďuro, ako často sa musia robiť takého hlinené práce? - zaujímam sa u svojho prísediaceho na lavičke.
- Naša expozícia ľudovej architektúry je pre širokú verejnosť prístupná denne, - odpovedá mi môj sprievodca. - V čase i nečase. Keď vstúpia do takéhoto obydlia návštevníci s mokrými topánkami, na každú jednu podošvu sa im totiž čo to nalepí z podlahovej hliny. Za takých päť šesť rokov sa na takejto zemine vytvoria najprv jamky po ženských ihličkách, prípadne aj po iných podpätkoch, a potom hrboly, podlaha postupne „hrbolatie“ – na jednom mieste je vyššia, na druhom nižšia, a to vytvára nepekný vzhľad miestnosti. Za takéhoto stavu dlážky sa zvyšuje aj možnosť vzniku pracovného úrazu. Preto raz za niekoľko rokov tieto dlážky vynovujeme. No upravujeme stavby nielen z vnútornej, ale aj z vonkajšej strany. Tieto práce nám práve teraz vykonáva dvanásťčlenná skupina Rómov, ktorým šéfuje Helena Bajzová z Kálnej Roztoky...
Aby som sa bližšie oboznámil s postupom jednotlivých prác, vstávame z lavičky a ideme k prvému domčeku. Na jeho verande práve ručne zahladzoval hlinou podlahu Slavomír Bajza z Uliča. Pri vedľajšej drevenici stretávame Danu Bajzovú, ktorá robí podobnú úpravu spolu so svojím synom Marekom.
- Azda nie každý sa tu volá Bajza? - žartovne poznamenávam.
- Je to presne tak, - odpovedá mi vzápätí Juraj Guzej a dodáva, - je tu totiž skoro celá família pani Heleny Bajzovej...
Stúpame do kopca, kde vidieť najviac Rómov pokope. Uprostred je tá, ktorú práve hľadáme. Vedúca celej partie. Svojim ľuďom akurát rozdeľuje úlohy a radí, ako ich bezproblémovo zvládnuť. Pritom si ujedá z veľkej slivky...
Pán Gejza ma s ňou zoznamuje. Vraví, že je veľmi rada, že sa voľakto od novín unúva a zaujíma o takú blatistú a „špinavú“ robotu. Hneď je ochotná vstúpiť so mnou do reči. Nadšene ma zasväcuje do tajov jej remesla.
- Na takéto práce musí byť dobrá hlina, - vraví čistiac si šaty od blatistej hmoty a nenútene pokračuje ďalej, - na jej postupné spracúvanie máme pripravenú drevenú kaďu, hen pod tamtou jabloňou pri ohrade. Lenže samotná hlina nestačí. Do nej sa ešte musí pridať čistá pleva z vymláteného obilia, konský trus, piesok a voda. Do takejto hnedej lepkavej zmesi pridávame ešte hlinu zoškrabanú z dlážok i z opracovaných stien. Takto nadávkovanú surovinu potom premiešavame. Nie rukami, ale bosými nohami. Je to dosť namáhavá činnosť. Naše chodidlá si počas potrebných 30 i viac minút užijú svoje. Miesenie má jediný cieľ, aby bola hlina po zmiešaní so všetkými prísadami mastná a trvácna. Musí byť tak prepracovaná, aby sa dala natierať ako kvalitné maslo na chlieb.

- Helena Bajzová nie je u nás žiadny nováčik, - zapája sa do debaty Juraj Guzej. - So svojimi ľuďmi nám pomáhala už pri zrode tejto expozície i pri jej postupnej obnove, preto sme si ju pozvali aj teraz na celkové obnovovacie práce.
- Pani Bajzová, kde ste sa naučili takejto nevšednej profesii? - zaujímam sa, lebo chcem vedieť o tejto zaujímavej stvore všetko.
- Do tohto krásneho remesla ma zasvätil ešte nebohý otec. Menoval sa Andrej Holub, - uvádza oslovená sympatická žena a bez ďalšieho nabádania pokračuje, - voľakedy boli v Ublianskej i v Uličskej doline, ale aj inde, len samé drevenice. Namiesto vápenatej omietky sa omasťovali iba hlinou. Vápenná omietka bola pre chudobné rodiny nedostupná. Podobne, ako aj také murované paláce, aké sú dnes na dedinách bežné. Hlinená hmota sa rovnako ako vtedy, aj dnes zhotovuje podľa starého, ale osvedčeného receptu. Niekedy sa aj chlieb piekol iba doma. Veľké pekárne sa nachádzali len vo veľkomestách. Ľuďom na dedinách bolo treba vymasťovať tieto pece hlinou, aby sa chlieb, či iné múčne výrobky rýchlejšie upiekli a aby mali dobrú chuť. A tak som spolu s otcom, Boh mu daj večné odpočinutie, prešla s takýmto mastením obydlí, maštalí, stodôl i pecí nielen Ubľu, Kálnu Roztoku, Ladomírov, Kolonicu, Stakčínsku Roztoku, Ruskú Volovu, Berezovec, ale aj mnohé ďalšie obce. Žiaľ, teraz už také domy nie sú, a my sme tak prišli o zárobok, lebo ten dôchodoček ktovieaký vysoký nemáme...
Helenu Bajzovú by som na rozhovore zdržal aj dlhšie, ale volajú ju k ďalšiemu domcu, kde si s čímsi nevedia poradiť jej príbuzní. Odchádza a niektoré ďalšie potrebné informácie mi za ňu poskytuje pán Guzej.
Od neho sa dozvedám, že do tejto časti Vlastivedného múzea v Humennom dochádzajú spomínaní Rómovia z Kálnej Roztoky, Uliča a Stakčínskej Roztoky denne autobusom. Je to pekný počet kilometrov do okresného mesta i späť k ich domovine. V Humennom by aj prenocovali, ale to by ich vyšlo ešte drahšie. Peňazí totiž nazvyš nemajú. Ale riaditeľovi múzea Jánovi Lukáčovi sľúbili, že všetky renovačné práce urobia včas. A tak sa aj držia.
Po dokončení vnútorných i vonkajších prác potom Bajzovci jednotlivé steny natierajú bielou, prípadne bledomodrou farbou, do ktorej pridávajú ešte Remal, aby mala lepšiu trvácnosť.
So svojím sprievodcom si opäť sadáme na lavičku do tieňa košatých stromov nad hlavnou bránou múzea. Je tam veľmi príjemne. Slnko nepáli a chládok lahodne chladí. Okolo nás práve prechádza vedúca tejto rómskej pracovnej skupiny.
- Až nám bude treba o niekoľko rokov zase vynovovať tieto dreveničky, verím, že opäť prídete, - prihovára sa jej pán Guzej.
- Keď nám Pánbožko dá dobré zdravie a že budeme ešte žiť, určite sem prídeme, len nám to dajte včas vedieť, - odpovedá mu s úsmevom na tvári Helena Bajzová odchádzajúc hore briežkom k miestu, kde sa práve pripravuje nová „omietka“ na ďalší náter.
Hľa, akí sú z daktorých Rómov šikovní odborníci. Aké vedia pekné veci robiť s obyčajnou hlinou. A ja hovorím záverom iba jedno: sú to ozajstní ľudoví umelci, žiaľbohu, už asi len jediní v okrese Humenné...

Text a foto: Jozef Hrubovčák

 

Text bol zverejnený v čísle 140-141