Už takmer rok existuje v Bratislave – bez veľkej slávy a bez veľkej reklamy – škola vzdelávajúca mladých rómskych hudobníkov. Je to ustanovizeň, ktorá u nás, na Slovensku, doposiaľ nejestvovala. Nie je to konzervatórium ani ľudová škola umenia, ale čosi medzi tým. Myšlienka založiť takúto školu napadla pánu Ernestovi Sárközimu – všestrannému hudobníkovi, učiteľovi hudby v najväčšom spoločensko-vzdelávacom stredisku mladých v Bratislave – Iuvente, momentálne účinkujúcemu aj v bratislavskej kaviarni Riviéra.
Aj muzikant ľudovej hudby musí byť vzdelaný
Čo viedlo Ernesta Sárköziho k uskutočneniu tejto idey? „Keď som bol mladý, práve taká škola mi chýbala. Mladí ľudia sa naučia hrať na nástroji a môžu ho aj celkom dobre ovládať. No keď majú hrať s niekým spolu, nevedia to. Aj muzikant v ľudovej hudbe musí byť vzdelaný, musí mať správne hudobné cítenie, musí poznať repertoár piesní. Svojich žiakov učím správne rytmizovať. Keď taký mladý človek chytí nesprávny rytmus, už sa ho nezbaví,“ vysvetľuje otec myšlienky pán Sárközi.
Najlepším dôkazom toho, že jeho návrh mal hĺbku a zmysel, bolo nadšenie, s akým jeho projekt prijali na ministerstve školstva. Tam rýchlo pochopili, že ide vlastne o ďalšiu kvalifikáciu mladých ľudí hľadajúcich si v živote svoje miesto, svoje uplatnenie. Školu navštevujú chlapci a dievčatá od 15 do 21 rokov. Väčšina už nejaký hudobný nástroj ovláda. Niektorí sú dokonca konzervatoristi. Škola im pomáha ich hudobné vedomosti rozvíjať. Nuž a tým, ktorí chodia na priemyslovku alebo učňovku, nedovolí zabudnúť na hru a na svoj nástroj.
Poslucháči Školy mladých hudobníkov sa v Iuvente stretávajú raz týždenne – v sobotu. V ten deň sú tam od rána do sedemnástej popoludní. Keď majú v pláne naštudovať program, stretávajú sa ešte častejšie.
Počula ich manželka pána prezidenta
Žiakov pána Sárköziho počula už aj manželka nášho prezidenta pani Emília Kováčová i zahraniční diplomati v Bratislave. Svoje nahrávky na kazetách zaslali aj do zahraničia a ohlasy na ne boli priaznivé. Učiteľ by chcel so svojimi žiakmi pripraviť aj program pre našu verejnosť. Videli ich už školáci počas predvianočného programu, chceli by však, aby o nich vedelo čo najviac ľudí. A nielen preto, aby získali meno. Ernest Sárközi by totiž rád rozšíril rad svojich žiakov. Keď vlani začínal, mal šesť chlapcov. Dnes ich má dvadsaťdva. Pardón – nie sú to už len chlapci. Chodí sem aj plavovlasá konzervatoristka – speváčka Vierka Mészárošová a najmladšia žiačka – tiež speváčka – čiernooká Vierka Sárközyová. Ján Rigo dochádza až z Trnavy. O škole sa dopočul od kamaráta. Hrá na klarinete a pol roka chodil na súkromné hodiny v Budapešti. Nikolo Sléz je primášom, rovnako ako jeho otec. Rudolf a Alexander Mihókovci sú bratia a hoci je medzi nimi vekový rozdiel, do tejto školy chodia spolu.
Ernest Sárközi a ani jeho žiaci sa netaja tým, že ich veľkými vzormi sú hudobní rómski virtuózi v Maďarsku. Ani tamojší umelci a ich preslávená hra nevznikli zo dňa na deň. Školu, akú založil pán Sárközi, tam majú hádam štyridsať rokov a má formu denného štúdia. Jeho študenti hrajú v tzv. Rajkó zenekar (Orchester rómskych detí), ktorý hrá aj v dvestočlennom zložení. Mnohí jeho absolventi sa preslávili ďaleko za hranicami Maďarska.
Rómovia, hudba a rodina
V Škole mladých hudobníkov sa nevenujú iba folklóru. Učia sa tu spoznávať aj vážnu hudbu, mnoho hodín preberajú teóriu.
Niektorí z chlapcov sa práve tu rozhodli pokračovať v štúdiu hudby na konzervatóriu, iní chcú hrať v kaviarňach, tí ďalší sa len učia hrať na hudobnom nástroji a ešte nerozmýšľali, čo ďalej. Ak však vydržia v škole štyri roky, stanú sa jej absolventmi a budú mať kvalifikáciu hudobníkov. A možno sa medzitým zo žiakov skutočne vytvorí väčší orchester, ktorý si bude vedieť na seba zarobiť. A možno niektorí nevydržia štyri roky... Všetko záleží na nich a na ich rodičoch.
Žiakov aj ich učiteľa som spoznala na programe pre školákov. Spoznala som ich aj v zákulisí a videla som, ako si ohromne rozumejú. Ešte viac ma nadchlo, keď som videla, že sa na nich prišli pozrieť aj ich rodičia a priatelia, hoci vystúpenie bolo v pracovný deň dopoludnia. Bolo to však typicky naše – rómske: vidieť, ako sa moje dieťa naučilo čosi navyše. A radovať sa, ak sa to čosi „navyše“ týka hry na nástroji alebo spevu. Tento obdiv a láska k našim deťom pomáha rozvíjať ich vlohy. Ibaže na druhej strane máme my, Rómovia, aj iné vlastnosti – netrpezlivosť, emotívnosť, výbušnosť. Dúfajme, že v činnosti spomínanej školy zohrajú čo najmenšiu úlohu a že sa čoskoro jej žiaci preslávia u nás i v cudzine. Veď by bolo len pekné, keby na Slovensku vyrástla zdravá konkurencia košickej Strednej umeleckej škole. Talentovaných rómskych detí je predsa na Slovensku tak veľa!
Text: A. Horváthová
Foto: Ľ. Končeková
