Do školy chodil iba päť zím. Keď nešiel, bolo zle v škole a dedinský pán učiteľ ho pritiahol do lavice za ucho. Keď sa do školy vybral dobrovoľne, bolo zas zle-nedobre doma. Musel sa totiž starať o päť mladších súrodencov. Nuž, stávalo sa veru často, že zo školy šibol cez okno domov. Taká bola vtedy doba... Napokon sa predsa len naučil čítať a písať. „Na staré kolená", ako zvykne hovoriť insitný maliar Július Lakatoš zo Selíc, sa navyše naučil aj maľovať. A dodáva, že výlučne krajinky, pretože sú krajšie ako človek...
Prvé svoje obrázky začal maľovať najskôr ceruzou, neskoršie temperami, potom si osvojil aj prácu s plátnom. Maľuje výlučne v zimnom období a v noci, vtedy v ňom dozrievajú nápady, ktoré sa vynorili pri rybačke na milovanom Váhu.
„Žena sa na mňa hnevá, lebo nemôže v nocí spávať, ale čo mám robiť, vtedy sa mi najviac žiada maľovať. Môj ateliér je totiž zároveň aj našou manželskou spálňou... Zatienim starú stolnú lampu tak, aby nesvietila na manželku a maľujem.“
Za približne dvadsať rokov namaľoval vyše sto obrazov. Skončili poväčšine v Múzeu rómskej kultúry v Brne, v Prahe, zriedkavejšie v súkromných zbierkach, ale pritrafilo sa aj to. Kupovali ich od Júliusa Lakatoša za pár halierov.
„Však by som ich ani nepredával, ale plátno je drahé, štetce, farbičky,“ hovorí s ľútosťou v hlase 60-ročný maliar, možno jeden z mála Rómov, ktorý sa nenarodil s husličkami v rukách, lež s maliarskou paletou a štetcami. Našťastie, pomohol selický evanjelický kňaz a starosta v jednej osobe Alexander Szabó. Plátnom, farbičkami i rámami na obrazy a tiež finančnými prostriedkami z obecného fondu kultúry.
„Požiadali sme tiež písomne o granty, uvidíme ako to dopadne,“ hovorí dôstojný pán Alexander Szabó. Spoločne s Júliusom Lakatošom by radi pripravili niekde na Slovensku alebo v Maďarsku výstavu jeho obrazov.
Július Lakatoš vyrastal v pére neďaleko Váhu. Bola to taká stará barabizňa, kde bývalo niekoľko rodín - každá v jednej kutici.
„Dodnes mi leží na srdci jej osud, všetci sme ju chceli opustiť, rozutekali sme sa po svete, túžili sme pred svetom striasť zo seba hanbu za tú nešťastnú osadu. Teraz mi je veru aj ľúto za ňou,“ hovorí Július Lakatoš.
„Jednoducho sme sa za ňu hanbili... Róm však musí zažiť hanbu, naučiť sa od hanby, inak sa nikdy nemôže stať naozajstným človekom,“ vykľuje sa z insitného maliara i filozofický samouk.
Večierkom sa v pére stretávali starí Rómovia a rozprávali si medzi sebou strašidelné historky. Aj tú, v ktorej sa hovorilo o kočiari, ktorý kočíruje ohnivý mužíček s rožkami na hlave.
„Velmi som túžil vidieť ten koč s červeným mužíčkom,“ hovorí Július Lakatoš. „Vychádzal som von a išiel som si oči vyočiť, len aby som ho uvidel. Nuž som si ho aspoň nakreslil,“ ukazuje na malý obrázok, na ktorom je jeho milované i nenávidené péro pri Váhu a nad ním sa vznáša v ružovom opare záprah s čertovým pohoničom. Alebo ten, kde plačúca, nakrátko ostrihaná Rómka prosí v koncentračnom tábore nemeckého vojaka o milosť. Na obrázku dominuje obrovská vojenská helma popísaná krížikmi. „Pokúsil som sa o symboliku, helma znázorňuje vojenskú silu a zároveň bezmocnosť vojnových obetí,“ vysvetľuje.
V byte Júliusa Lakatoša visia na stenách desiatky obrázkov, ktoré maľoval domáci pán. Obrázkov s rómskými motívmi nie je medzi nimi veľa. To preto, že o tieto bol záujem práve v rómskom múzeu. Platili však veľmi biedne, nevedia si oceniť prácu rómskeho maliara...
Veľkým snom rómskeho maliara zo Selíc je namaľovať staré rómske péro, kde vyrastal.
„To by som chcel, alebo aspoň na tom mieste vysadiť stromy. Jedno aj druhé musím ešte urobiť...“
Text a foto: JOŽO T. SCHÖN
Text bol zverejnený v Romano nevo ľil č. 384-391/1999
