67-ročný Gejza Gunár sa v Kamenici nad Cirochou narodil a tam aj so svojou rodinou žije. V mladosti sa vyučil za murára. A kelni ostal verný po celý svoj život Pracoval s ňou v rôznych organizáciách, najdlhšie však v humenskej Chirane Tento čiperný dedinčan bol vždy čestný a zodpovedný pracovník ktorý v zamestnaní nepoznal nijakú absenciu. Získané remeslo si vážil. Vo voľom čase však ani doma nikdy nezaháľal. Najčastejšie sa venoval dvom veľkým láskam – husliam a zhotovovaniu košíkov najrôznejších vzorov z vŕbového prútia.

V obci si spolu s kamarátmi vytvorili vlastnú kapelu, ktorej primášoval. Virtuózne husliarske umenie ho preslávilo v šírom okolí. Gejza Gunár však podobne dobre vedel „zabaviť“ aj na saxíku.

Jedným i druhým si tak prilepšoval na živobytie svojej početnej rodiny.

Jeho populárna hudobná skupina bola veľmi žiadaná rovnako mladými ako aj vekove staršími. Nielen v samotnej Kamenici nad Cirochou, ale aj v Ubli. Stakčíne. Snine, Humennom, Dlhom, Modrej nad Cirochou, ale aj inde. Všade, kde si ju objednali, vždy potešili kvalitným programom. Na tanečných zábavách, svadobných hostinách i krstinách.

„S muzikou som však skončil už pred dvanástimi rokmi,“ dopĺňa mi Gejza Gunár ďalšie informácie o svojej záľube. „Ono také vyhrávanie na všelijakých podujatiach baví človeka len do určitého veku Aj keď peniažky samozrejme, lákajú... Ale nech teraz vyhrávajú mladí hudobníci. Hoci sa mi za mojím koníčkom neraz zacnie...“

Výrobu nádherných košíkov a iných prútených ozdôb však tento Kameničan ešte nezavesil na klinec". Aj sám sebe sa čuduje, že ho táto umelecká tvorba - i napriek pokročilému veku - ešte vždy tak veľmi baví. A z toho majú radosť nielen jeho najbližší, ale aj zákazníci v okolici. Lebo Gejza Gunár je už posledný žijúci košikár - majster vŕbového prútia v tomto regióne.

Prútené výrobky, aké vyrába on - vkusné, účelové, lákajúce i krásou a voňavé drevom - obyvatelia potrebujú. Na veľkonočné svätenie „pások", na zbieranie húb, odkladanie rozličných vecí v domácnosti i všakovaké onakvejšie účely. Takže nijaký „košaríčok“ sa veru uňho dlho „neohreje“.

Manipulácia s vŕbovým prútím je však zdĺhavá. Najprv tento materiál musí pán Gunár nájsť v dobrom a neporušenom stave na koreni pri vodách Cirochy, alebo Laborca.

Potom treba prúty z rozkonárených vŕbin narezať a spevnené viazaničky dopraviť v poriadku domov. Na dvore ich zakaždým stáča do vencov a niekoľko hodín varí v priestrannom hrnci. Aby sa jemnúčko poddávali jeho tvarujúcim rukám. Po vychladnutí zbavuje prúty kôry. Až takto upravené ich upotrebí na pletenie.

„Na prútie chodím do terénu so svojím žigulíkom najčastejšie na jar a na jeseň," poznamenáva tento chýrny umelec, ukazujúc mi nachystané bielučké prútiky. „Vytvarované do kruhu a vyvarené majú veľmi dobrú ohybnosť, takže aj napriek dosť náročným výrobným procedúram nemávam z nich nijaký odpad. Košariky pletiem malé i väčšie, okrúhle i oválne. Kto si aké zažiada. Keď sú hotové, dostanú „na telo" ešte bezfarebný lak. Ten im dodáva sviežosť a výraznosť. Okrem košíkov vyrábam aj rôzne podkladové ozdoby na murované í drevené steny, na ktoré si potom obyvatelia bytu môžu zavesiť pekné zväzočky vysušených kvetov, keramiku, čo sa im zapáči..."

V závere mojej návštevy u Gejzu Gunára, kamenického umelca a fachmana na vŕbové prútie, spytujem sa na plány do budúcnosti. A on mi s úsmevom na tvári odpovedá, že si nijaké veľké plány nestanovuje. Je na dôchodku, a tak si chce ešte užiť. Má však nevýslovnú radosť, že ho pánbožko udržiava pri dobrom zdraví a verí, že ak to tak pôjde i ďalej, ešte čo-to pekné vytvorí.

Nuž, nech sa tomuto ľudovému odborníkovi dobre vedie aj naďalej. Jeho „košariky" totiž ľudia potrebujú...

 

Text a foto: Jozef Hrubovčák

 

Text bol zverejnený v Romano nevo ľil č. 384-391/1999