Život bez zamestnania si nedokážu ani predstaviť
V nemocniciach v Prešove sa na mnohých oddeleniach starajú o čistotu ženy Romky. Pracujú dlhé roky ako upratovačky. Ticho, nenápadne, k spokojnosti pacientov, lekárov i zdravotných sestier. A pravdu povediac, život bez tejto práce si dnes nedokážu ani predstaviť.
Na oddelení neurológie OÚNZ v Prešove na Hollého ulici takto pracujú Irena Popušová, Pavlína Bolvanová a pani Irena Dudová. Donekonečna s metlou a handrou v ruke, prežili na tomto oddelení už každá minimálne päť rokov. Ako sa na ten čas dívajú, ako hľadia na iných Romov, ktorí prácu stratili, alebo ktorým sa robiť nechce, na to sme sa pýtali priamo. Z rozhovoru však vzišli aj ďalšie súvislosti.
Hovory o sebe, o iných, o práci i o všetkom ostatnom
Pavlina Bolvanová:
"Dlhé roky som robila v ZASAPe. Tu, v nemocnici, som už piaty rok. Mám dcéru. tri vnúčatá a štvrtý mesiac žijem bez muža. Denno-denne dochádzam do práce z Jarovníc a neviem si predstaviť, že by som mala ostať doma, bez práce, tak ako desiatky iných. Nemám v láske tých, čo nepracujú. Berú život zľahka. Nezodpovedne. Mám už v krvi čas, kedy treba ráno vstať, čo treba stihnúť doma, aby človek prišiel ráno presne do práce. A v práci je to podobné. Vieme, čo je naša robota a snažíme sa urobiť ju zakaždým tak, aby s nami boli spokojní. Neviem si predstaviť, že by mi oznámili, tak ako iným, na iných oddeleniach, že ich už nepotrebujú... Spočiatku som si ťažko zvykala. Bola som prekvapená, koľko chorých ľudí je na svete. Dnes už aj chorobu beriem ináč. Ba, zdá sa mi, že chorí ľudia berú ináč aj nás. Trebárs i to, že sme Romky. Neraz, ak treba, podáme pacientovi vody, pomôžeme zísť z postele. Tu to prijímajú ináč ako mimo nemocnice. Inde by sa možno od nás poniektorí odtiahli. Tu, v nemocnici sú všetci predovšetkým ľudia..."
Irena Popušová:
"Z Jarovníc nás veľa robilo tu, v nemocnici. Mnohé ženy však poprepúšťali. Sú nezamestnané, tak ako aj moja dcéra, vyučená za krajčírku. Ešteže syn chodí zatiaľ do školy. Verím, že nám robotu nezoberú. Robím v nemocnici ôsmy rok a rada by som sa tu dožila dôchodku. Takmer sama, len s pomocou príbuzných som sa vystavala a viem, že dom bez roboty by som nikdy nebola dokončila. Možno si poviete, že sme mali viac šťastia a odťahujeme sa od tých, ktorým chýba. Nie je tomu tak. Neviem byť bezcitná k tomu, čo stráda. Nemám toho veľa, ale ak mám oblečenie, z ktorého deti vyrástli, zanesiem ho tým, čo na nové šaty nemajú. Aj keď viem, že ich nesiem deťom, ktorých rodičia nerobia a veru by mohli..."
Obe ženy vstávajú ráno čo ráno o štvrtej, aby o pol piatej sadli do autobusu a o šiestej už začali robiť. Pre niekoho je to možno práca monotónna, možno by jej dokázal dať i Iné prívlastky. Pre spomínané ženy je to v prvom rade práca dôležitá. Vedia na schodík presne, koľko ich majú vo svojom rajóne. Na jednu vychádza za smenu poumývať 10 až 12 izieb, hygienické zariadenia a schodisko s viac ako 80 schodami. Po jednom takom dni príde ďalší, kolobeh sa opakuje, len tváre sa menia. Prichádzajú noví pacienti, zdravotné sestry... Menia sa aj choroby, pribúdajú nové, vynaliezajú sa nové liečebné postupy i nové lieky, len ženám, upratovačkám, ostáva vždy jedno: tradičný smeták a vedro s handrou. A ešte trpezlivosť: Robiť robotu, ktorú za krátko nikto nevidí a ktorú je potrebné po chvíli urobiť znova. Ale na to sú všetky ženy, gazdinky, zvyknuté z domu.
Text: Daniela Obšasníková, foto: Viliam Drábik
Text bol zverejnený v Romano ľil číslo 50-51/1992
