Dagmar Litterová pracuje na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

Dagmar Litterová pracuje na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v odbore horizontálnych princípov. Rozhovor pre Romano Nevo Ľil sme s ňou nahrávali ešte počas letných dní. Zaujímalo nás aké mala detstvo, čím všetkým si musela v živote prejsť, kým sa jej podarilo dostať do štátnej správy. Privítala nás u seba doma a poskytla rozhovor nielen pre naše noviny, ale hlavne pre Rómov a Rómky, ktorí v súčasnosti hľadajú svoje miesto v spoločnosti. Prekážkam musia čeliť všetci, nezáleží na tom či je to žena alebo muž. Róm, Slovák či migrant. Všetci s niečím bojujeme, ale existujú okolo nás inšpiratívni a silní ľudia, ktorí nám skrášľujú naše životy.

Pani Litterová, spomínate si na svoje detstvo?

Ako dieťa som si užila veľmi veľa osláv, spoločenských akcií, svadieb, narodeninové oslavy štyridsiatky, päťdesiatky. Všetko to, čo som si mala zažiť som si zažila a musím povedať, že vo veľkom. To, čo sme prežili my ako deti, moje deti už nezažili. Keď bol sneh, tak sme si vonku stavali bunker a bola veľká vojna, bitka, ohadzovali sme sa snehom. Keď bolo leto, tak som z piateho poschodia šla bosá na ulicu a keď pršalo, tak ma moja mamka vyhnala von a povedala: „Nič nie je lepšie ako letný dážď a teplý betón je úžasný“.

Mali ste kamarátov?

Tancovala som pätnásť rokov balet, chodila som recitovať, zastupovala som školu, mala som dobré známky ‒ a to bol asi problém. Veľakrát sa mi stávalo, že ma majorita neakceptovala kvôli tomu, že som Rómka a naši Rómovia ma ťažko brali medzi seba, lebo som sa učila a nebola som lajdáčka, nevystrájala som, nechodila poza školu. Mala som prísny režim, takže už počas základnej školy som sa ocitla medzi mlynskými kameňmi. Musela som si nájsť to svoje miesto. Kamarátov som si našla až na strednej a vysokej škole. V rodine sme nikdy neriešili, že je problém byť Rómkou. To v žiadnom prípade. U nás bola tvrdá výchova, hlavne kvôli dedkovi, ktorý určil prísne pravidlá. Dokonca raz vyhlásil: „Kým nemáš maturitu, tak nie si dospelá“.

Aké to bolo v základnej škole?

Spomínam si na jednu nepríjemnú vec: moja triedna zo základnej školy vedela, že som mala samé jednotky a že sa dobre učím. Mohla si z toho dôvodu nevšímať, kto som, ale nebolo to tak. Keď sme si písali žiadosti na vstup na strednú školu, mamina ma zapísala na obidve gymnáziá v Michalovciach. Triedna mi povedala: „Nerob hlúposti, podaj si prihlášku na učňovku, nech máš aspoň nejaký papier. Ty sa tam určite nedostaneš“. Vtedy musela zasiahnuť moja mamka, už z pozície učiteľky. Mama učila na strednej škole slovenčinu a nemčinu, nie na základnej, mala vyššie vzdelanie, status a skúsenosti. Ja si doteraz pamätám, ako to vedela pekne vyriešiť. Povedala jej: „Pani kolegyňa, poďme sa porozprávať“. Stála som pred kabinetom a videla, že je tá pani učiteľka vystrašená. A potom, keď vyšli von, so sklonenou hlavou povedala: „No dobre, v poriadku“. Nakoniec som si podala prihlášku na gymnázium a na obchodnú akadémiu. Vždy som chcela pracovať s ľuďmi. Na gymnázium som sa dostala bez pomoci, vlastnou snahou a s výsledkami zo základnej školy.

Hovorí sa, že najlepšie spomienky vznikajú práve na strednej škole. Ako to bolo u vás?

To bola trieda! Stretávame sa dodnes. Moji spolužiaci boli multikultúrni, na gymnáziu
v Michalovciach som prvý raz pocítila prijatie. Mali sme spolužiaka z Ukrajiny, polovičnú Nemku, Srbku a mňa – Rómku. Mali sme úžasnú triednu učiteľku, ktorá nás podporovala, chcela byť súčasťou našich životov. Učila nás nemčinu, z ktorej som aj maturovala. Musím povedať, že doteraz mám veľmi dobré základy aj z angličtiny, s ktorou doteraz fungujem na odbornej úrovni. Každý rok sme mali inú učiteľku, asi šesťkrát sme sa učili základy. Moja mama je nemčinárka, takže nemčinu som mala pravidelne od piatich rokov v bežnom živote. Jazyky ma bavia a vždy, keď sme niekam išli na dovolenku, pozrela som si aspoň základy z toho jazyka. Ovládam základy španielčiny, taliančiny a už sa začínam učiť aj kórejčinu.

Počas detstva ste navštevovali knižnicu a dali ste si podmienku, že každý týždeň prečítate jednu knihu. Dokonca vám pani knihovníčka hovorievala, že im nič nové neprišlo. Bola to knižnica s malým množstvom kníh. K akej literatúre máte najbližšie?

Mala som rada detské knihy, Annu zo zeleného domu, Mýty a legendy a slovenské ľudové rozprávky. Milujem príbehy, ktoré majú šťastný koniec. Nemám rada diela s otvoreným koncom a ak si mám domyslieť koniec, strašne sa hnevám. Mám rada historické príbehy. Nosievam si so sebou v taške knihy, mám rada Twilight ságu, Nástroje smrteľníkov či Piliére moci. Nemám rada zombie témy, zaláskované, skôr také nie príliš sladké veci, ktoré končia dobre, resp. prekvapujúco. Aspoň v knihách a filmoch chcem vidieť spravodlivosť.

Vo vašej knižnici môžeme nájsť aj knihy o histórii. Ktoré obdobie máte najradšej?

Mám rada knihy o osemnástom a devätnástom storočí, ale pritom si hovorím: „Chvalabohu, že žijeme v dvadsiatom prvom storočí“. Veľa vecí sa opakuje, ale z histórie som si vzala jednu dôležitú vec, ktorou sa riadim v súkromí aj v práci: stačí si vziať ponaučenie, nejaké veci aktualizovať, inovovať, trošku oprášiť a použiť. Nie všetci ľudia majú radi nové veci a keď vidia, že sa niečo mení, či už je to politická situácia, sociálna, rodinná, tak je veľmi dôležité, aby aspoň jedna z tých „štyroch nožičiek“ bola blízka, historicky známa. Napríklad, keď sa u nás v štrukturálnych fondoch plánuje nová výzva, nikdy to nie je niečo celkom nové. Sú to veci, ktoré už dávno boli, len si ich možno táto generácia nepamätá. A z tej histórie sú to len oprášené veci v novom „obale“.

Kam smerovali vaše kroky po gymnáziu?                                                          

Po strednej škole som šla na vysokú školu do Nitry, ale ešte som musela urobiť prijímačky na právo, aby som urobila svojim rodičom radosť. Dostala som sa na Karlovu univerzitu v Prahe, ale vzala som papiere a odložila ich do šuplíka. Odišla som do Nitry na katedru rómskej kultúry. Bola som trochu rebelka v týchto veciach a pre mňa bolo dôležité, aby som pomáhala tým, ktorým chcem a nie tým, ktorým musím. Hovorila som si, že nechcem pomáhať ľuďom, ktorým neverím, ale chcem pomáhať ľuďom, ktorým verím a ktorí si to zaslúžia.

Pre mňa bol odbor v Nitre zaujímavý v tom, že bol niečím, čo som si vysnívala. Mala som sociálnu prácu ‒ pomoc ľuďom, osvetovú prácu ‒ to boli mimovládne organizácie a ešte špecializáciu na rómsku kultúru, kde sme mali rómsku históriu, jazyk a literatúru. Mali sme sociálno-právne cvičenia zamerané priamo na pomoc ľuďom. To boli tri roky a neskôr som pokračovala v magisterskom štúdiu. V tomto období som stretla veľmi veľa Rómov, ktorí boli taktiež vzdelaní, šikovní a dnes sú z nich dôležité osobnosti na Slovensku. Bolo nás naozaj dosť a v tej dobe sme držali spolu. Vtedy som sa našla, našla som svoju komunitu, bola som konečne sama sebou. Všetci sme išli za tým istým cieľom, vznikali mnohé občianske združenia ako napríklad Združenie mladých Rómov, ktoré nás všetkých zjednotilo.

Čo pre vás bolo v tom čase najzaujímavejšie?

Bola som súčasťou jedného projektu, na ktorom sa zúčastnilo sto mladých, vzdelaných Rómov. Vtedy som ani netušila, že je nás tak veľa. Stretli sme sa v Detve v hoteli, a to všetko vďaka Ivanovi Makovi a jeho manželke Milene. My sme boli veľmi radi, že nás našiel a dal dokopy. Vtedy sa šírilo, že Rómovia sú všetci nevzdelaní, nemajú ani maturitu, nie to ešte vysokú školu. Ukázalo sa, že máme veľa šikovných ľudí, ktorí študujú denne či externe rôzne odbory. V tom období som nastúpila „na vlak“, ktorý išiel smerom k osvete Rómov a počas celej vysokej školy sme pracovali s tými ľuďmi, boli sme veľká skupina Rómov a myslím si, že sme pripravili základy pre dnešnú generáciu. Fungovali sme vtedy ako dobrovoľníci, chodili do rôznych zahraničných organizácií, kde sme prezentovali Slovensko. Počas vysokej školy som navštívila veľa miest aj vďaka tomu, že som ovládala tri cudzie jazyky, a tak som bola vždy na zozname účastníkov. Dnes hovorím deťom, že sa môžu venovať v dospelosti čomu len chcú, ale jazyky sú a budú ich najlepšou výbavou. Ďakujem mamine, že ma do toho tlačila.

Po štátniciach ste dostali nejakú pracovnú ponuku alebo ste si hľadali prácu?

Pamätám si, že keď som skončila školu, niektorí oddychovali, iní zas žúrovali a mne, neviem, prečo si ten dátum pamätám, 17. mája 2004 zazvonil telefón. Nepamätám si, čo povedali, len, že tam bolo slovo ministerstvo: „Hľadáme pani magistru Horváthovú“ (meno za slobodna)
a ja som z toho bola v šoku, tak som im povedala, že magistru nájdete v lekárni, ja som magisterka. Ten pán sa zasmial a opravil. Myslela som, že zháňajú moju mamu a chcela som im dať telefónne číslo. Až do toho momentu som si vôbec neuvedomila, že som skončila vysokú školu. Povedala som im: „Moment, aj ja som magisterka, neviem teraz, koho hľadáte?“ Hľadali slečnu Horváthovú. Ten pán sa ma spýtal, či viem, čo budem robiť v budúcnosti. Mala som pracovať pre Nadáciu otvorenej spoločnosti v celoslovenskom programe pre Rómov ako koordinátorka. Ponúkli mi, či nechcem prísť na pohovor na vtedajšie ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR. Čiže v pondelok som skončila školu, v utorok mi dali ponuku a v stredu ma prijali na ministerstvo. Nestihla som sa ani prebrať, resp. osláviť koniec štúdia.

Aké boli začiatky práce v štátnej správe?

Vtedy boli tri formy služby: dočasná, prípravná a stála. Zo skúšobnej fázy som prešla do prípravnej služby a od roku 2004 som v stálej štátnej službe. V roku 2004 v máji sme vstupovali do Európskej únie, a práve preto ma prijali ‒ rozširovali počty zamestnancov a potrebovali niekoho na rómsku problematiku. Vedeli, že v Nitre končia študenti na katedre rómskej kultúry a aj to, že som mala dobré známky s odporúčaním na denné doktorandské štúdium vďaka výborným známkam a iniciatíve počas štúdia. Páčila sa im aj moja diplomová práca. V roku 2004 som písala o marginalizácii a exklúzii rómskej rodiny. Vďaka tomu všetci na Slovensku poznajú skratku MRK. Moja diplomovka bola mojím návodom, už vtedy som sa venovala komplexnosti riešenia rómskej témy. Neskôr som sa to snažila počas troch programových období implementovať do viacerých postupov, podmienok a vytvorila som sociálny aspekt vo verejnom obstarávaní pre Rómov, vtlačila Atlas pre rómske komunity medzi dôležité a základné materiály pri delení fondov, vytvorila viaceré postupy a mechanizmy na čerpanie finančných prostriedkov z fondov tak, aby boli zjednodušené, prirodzené (user friendly), použiteľné. Práve v štrukturálnych fondoch som našla priestor, kde je možné dotiahnuť niektoré oblasti, ktoré zo štátneho rozpočtu nebolo možné financovať. Myslím, že sa to podarilo, len pod tým nie je podpis Dagmar Litterová či Horváthová.

Ak by ste mali hovoriť o konkrétnom výskume vo vašej práci, čo na ňom bolo zaujímavé?

Našla som si dve obce v okrese Michalovce, medzi ktorými boli tri domčeky, v nich bývali Rómovia. Boli exkludovaní ‒ nikdy sa nevedelo či sú v jednej alebo v druhej dedine. Až neskôr, keď sa rozdeľovala pôda sa rozhodovalo, či to bude dedina A alebo dedina B. Domčeky boli vždy vyčlenené, bývali tam len Rómovia. Diplomová práca bola hlavne
o tom, že história ukazuje, ako sa stavala majorita k minorite. Akceptovali ju, ale nikdy ju neprijali. Aj územné rozdelenie vlastne hovorilo, ako sa stavia majorita k minorite. Bolo to o tom, že aj keď sme v 20. storočí (práca má už pár rokov), nič sa nezmenilo. Zmenil sa možno len jazyk, ktorým rozprávame, ale postoj je stále rovnaký. Na Slovensku máme veľké množstvo rómskych osídlení, nehovorím len o osadách, ale o osídleniach. To znamená, časť niekde na konci mesta, ulice, kde bývajú ľudia z jednej kultúry. Ja som tam nastavila tri riešenia, ako by sme Rómov začlenili do spoločnosti. V roku 2004 som riešila terénnu sociálnu prácu, zdravotnú osvetu a streetwork (komunitnú prácu) fungujúce jednotne so zameraním sa na priame osídlenie s vlastnými potrebami.

Pracujete v odbore rodovej rovnosti, nediskriminácie a rovnosti príležitostí, s čím sa stretávate?

V  rovnosti medzi ženami a mužmi existuje viacnásobné znevýhodnenie, a to je práve u Rómov. Znevýhodnenie je to, že sú Rómovia, že majú etnickú príslušnosť, ktorú majorita neprijíma. Keď sa pridá napríklad nejaké zdravotné znevýhodnenie alebo iná sexualita, alebo iná zmena, ktorá nie je stereotypná v spoločnosti, tak je to veľmi ťažké. Na mojom  odbore sa už v súčasnosti len touto témou nezaoberáme tak dopodrobna. Minulý rok vznikol samostatný odbor rovnosti mužov a žien a príležitostí. Predtým sme však do tejto veci vstupovali, teraz to riešime ako implementáciu stanovených cieľov tematicky zameraného odboru do eurofondov, čo znamená, že to, čo je cieľom Slovenska v tejto oblasti, ja v rámci odboru nájdem spôsob, ako to dostať do eurofondov. To platí aj pre oblasť zdravotného postihnutia, celkovo nediskriminácie a rovnosti príležitostí. Teda snažím sa nepustiť také peniaze, ktoré krivdia, resp. nezahŕňajú všetky osoby, ktorým by to mohlo pomôcť. Je však na žiadateľoch, ako to zrealizujú. Ja to však môžem kontrolovať, prípadne priamo riešiť zmeny.

Aké problémy majú Rómovia?

Pretrvávajúce tradície a zvyky, ktoré sú stále súčasťou nášho života. Problém u Rómov je taký, ako v akejkoľvek inej komunite, etnickej a kultúrnej skupine, že sa musí rotovať generácia, aby tí, ktorí žili s tým, že byť Rómom nie je v poriadku už neovplyvňovali mladých ľudí. To je vlastne dôvod, prečo aj ja žijem v Bratislave, pretože tu je viac ľudí z iných kultúr. Stretla som mnohých ľudí s rôznou náturou, myslením, s iným vierovyznaním, zvykmi a tradíciami. Nemám rada stereotypy, to sú veci, na ktoré si ľudia zvykli, no svet funguje ináč. Normy a zvyklosti sa storočiami menia. Vezmime si napríklad situáciu, že žena sama vychováva dieťa v šesťdesiatych, sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch. Predtým to bolo neprijateľné, bol to totálny hriech, pretože spoločnosť vyžadovala, aby sa žena vydala a žila tradičným spôsobom života, aj keď možno nebola šťastná. To isté platilo pre homosexuálov, či ľudí, ktorí vytŕčali z radu.  Chápem, bol socializmus a všetci nosili rovnaké kamaše, roláky a gumáky. Sme však v 21. storočí a vo svete to funguje konečne trošku inak a aj Slovensko sa s tým bude musieť zmieriť. Inakosť nie je zlá, diverzita je len pochopenie rozdielu a prijatie.  

Aký názor zastávate vy?

Kým napríklad ženy sedia v jednej miestnosti a muži v druhej, potom medzi Rómami bude problém prijímať rôznorodosť. Ďalej je to iná sexuálna orientácia a rôzne stereotypy. Myslím si však, že všetci tí mladí Rómovia a Rómky, ktorí majú inú orientáciu a sú vzdelaní a šikovní, nebudú žiť na východnom Slovensku, ale prídu (minimálne) do Bratislavy. Nebudem sa hrať na to, že mi to vadí a, že to budem riešiť. Je mi to jedno. Pre mňa je dôležité, ako sa ku mne ten človek správa. Ja som za to, aby človek nebol nijako obmedzovaný, samozrejme v rámci hraníc slušnosti a povinností, či možností.

Veľmi verím, že terajší mladí ľudia nefungujú ako naši starí a prastarí rodičia. To by sme ešte jazdili na kočoch a žiť minulosťou nikomu nepomáha. Je však potrebné vážiť si svoju identitu a rodinu.

Splnili sa vaše sny?

Áno. Mala som však veľmi veľa snov, keď som bola mladšia a mojím pôvodným cieľom po vysokej škole bolo odísť za rodinou do Toronta v Kanade a pracovať tam ako sociálna pracovníčka. Medzitým mi prišla pracovná ponuka, a vtedy mi rodičia povedali, že veľa Rómov na ministerstve v štátnej správe nepracuje, a že taká ponuka sa neodmieta. Bola to neskutočná príležitosť a ja som si spomenula na motto svojho dedka, ktorým sa riadim doteraz: „Nie je dôležité pracovať s Rómami, ale pre Rómov“.

Za rozhovor ďakuje Dominika Badžová.