Miroslav Kováč sa narodil a žije vo Zvolene. Je sociálnym pracovníkom v akreditovanom centre pre deti a rodiny NÁVRAT ‒ RDZO. V tejto neziskovej organizácii sa od roku 1997 venujú doliečovaciemu procesu pre mladých ľudí závislých na všetkých typoch látkovej a nelátkovej závislosti. Miroslav Kováč predtým pracoval v komunitnom centre Romano Jilo/Rómske srdce vo Zvolene, najskôr päť rokov ako odborný pracovník a neskôr ako garant komunitného centra. Spolupracuje s rôznymi organizáciami, ktoré pomáhajú pri distribúcii potravín, hľadaní zamestnania a v oblasti vzdelávania. Ľuďom z marginalizovaných rómskych komunít vo Zvolene poskytuje poradenstvo pri rôznych pálčivých problémoch. V novembri 2025 sa stal laureátom ocenenia Roma Spirit v kategórii Čin roka.

Z akého rodinného zázemia pochádzate?

Ako dieťa som mal vcelku bežné detstvo a dobré podmienky na život. Na rozdiel od mnohých dnešných rómskych detí, ktoré žijú segregovane, ja som vyrastal integrovane medzi majoritou, čo pokladám za pozitívne. Samozrejme, že rodinu a priateľov som mal aj z našej rómskej komunity, ale dá sa povedať, že väčšiu časť priateľov a známych som mal a mám v majorite. To vnímam ako niečo, čo môže zmeniť zaužívané stereotypy voči Rómom a pozitívne ovplyvniť pohľad majority na našu komunitu. Vzájomné stretávanie sa ľudí či priateľstvá medzi Rómami a majoritou najlepšie búrajú predsudky na obidvoch stranách. Moji rodičia pracovali v majoritnej spoločnosti a majú priateľov z tejto komunity. Otec dokonca hrával v nerómskej kapele, pracoval v kolektíve s majoritou, matka to mala podobne, pracovala 41 rokov v základnej škole. Takže odmala som vyrastal v zmiešanom prostredí, mám priateľov a známych Rómov aj ľudí z majority, a to je správny spôsob vzájomného dobrého spolužitia ľudí v našej spoločnosti.

Aké ste mali podmienky v základnej a strednej škole?

Na základnú školu som chodil v mojom rodnom meste, vo Zvolene. Už v tom čase som si začal všímať, že s rómskymi deťmi nie je zaobchádzané rovnako ako so žiakmi z majority. Učitelia aj žiaci nás škatuľkovali. Stačilo ak dieťa pochádzalo z nejakej segregovanej lokality a už dostalo nálepku, ktorá sa s ním niesla po celý čas. Zaobchádzanie s ním bolo diametrálne odlišné od iných detí. Ja som mal šťastie, že som nepochádzal z vylúčenej komunity, a tak sa ku mne v škole správali podstatne lepšie, ako k deťom z marginalizovaného, segregovaného prostredia.

Ako dieťa som mal problém pochopiť to a nerozumel som, prečo sa tak k tým deťom správajú. Všímal som si to. Veľakrát som bol prekvapený, že moji kamaráti z vylúčenej lokality skončili v špeciálnej škole. Čudoval som sa, keďže som vedel, že sú šikovní a na špeciálnu školu nepatria. Určite nechcem dehonestovať špeciálne základné školy, pre určitú skupinu detí sú veľmi prospešné, no som presvedčený, že by ju mali navštevovať len deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré im bráni vzdelávať sa integrovane v bežných školách. Určite by tam nemali končiť zdravé deti, ktoré pochádzajú zo zlých sociálnych pomerov a sú tam z iných než zdravotných dôvodov. Aj toto poznanie ma nakoniec priviedlo k rozhodnutiu študovať na vysokej škole sociálnu prácu, aby som aj takýmto deťom vedel pomôcť.

Prečo je stále veľa rómskych detí v špeciálnych školách?

Nie som odborník na vzdelávanie, ale prioritne je dôležitá predškolská príprava, čo skonštatovali aj odborníci na vzdelávanie. Ak si ju rodič nemôže finančne dovoliť, tak je potrebné simulovať ju v komunitných centrách. Aj keď je predškolská príprava povinná, dieťaťu sa treba venovať aj doma zo strany rodičov. No tu sa stretávame s tým problémom, že bohužiaľ väčšina rodičov zo sociálne znevýhodneného prostredia nemá dostatočné vzdelanie, aby deťom poskytli adekvátne vedenie pred nástupom do predškolskej prípravy. Dá sa povedať, že problém sa dedí z generácie na generáciu, rodičia majú v drvivej väčšine prípadov len základné vzdelanie, mnohí absolvovali len špeciálne základné školy. Keby deti z marginalizovaných komunít dostali potrebnú prípravu predtým, než by vstúpili do predškolského vzdelávania, predišlo by sa tomu, aby boli umiestnené v špeciálnych školách. Špeciálne školy sú vo všeobecnosti veľmi pomáhajúce a dôležité, no ako som už spomenul, mali by tam patriť len deti, ktoré majú nejaký hendikep. Určite by sa v nich mali robiť častejšie rediagnostiky. Ja tvrdím, že je lepšie urobiť rediagnostiku dotknutým deťom na prvom stupni ako na druhom stupni, lebo vtedy je oveľa väčšia šanca na úspešnú adaptáciu dieťaťa.

Ocenenie Roma Spirit 2025 v kategórii Čin roka ste získali za to, že ste pomohli rómskemu dieťaťu, ktoré bolo nesprávne zaradené do špeciálnej školy. Vrátili ste ho do vzdelávacieho procesu v bežnej základnej škole. Mohli by ste nám jeho príbeh a svoju prácu s ním bližšie priblížiť?

Ocenenie Roma Spirit som dostal za dva príbehy, ten prvý bol o chlapcovi, ktorému som pomohol, aby sa dostal zo špeciálnej základnej školy na bežnú základnú školu. Keďže rodičia nechcú byť medializovaní, zachovám ich anonymitu. Do komunitného centra Romano Jílo vo Zvolene, kde sme pracovali traja komunitní pracovníci, začal chodiť aj tento chlapec. V našom komunitnom centre sa okrem iného simulovala aj predškolská príprava detí. Počas nej som si všimol, že spomínaný chlapec je veľmi šikovný, zvládal úplne všetky úlohy bez problémov. Rozprával som sa s jeho rodičmi a upozornil ich na to, že keď budú ich synovi robiť test zrelosti, určite by mal byť zaradený na bežnú základnú školu. Po absolvovaní týchto testov ma navštívil jeden z rodičov a povedal mi, že ich syn bol zaradený do špeciálnej základnej školy. Bol som z toho sklamaný, ohúrený, prekvapený a hlavne som sa s tým nestotožňoval. Dokonca zo strany rodičov mi bolo doslova povedané, že „to nevadí, veď z našej rodiny sme tam chodili skoro všetci“. Napriek tomu, že oni proti zaradeniu ich syna do špeciálnej školy neprotestovali, ale brali to ako bežný postup u veľkej časti rómskych detí, ja som sa s tým nevedel zmieriť. Nevzdal som sa, rodičom som znova vysvetľoval rozdiel medzi špeciálnou školou a bežnou základnou školou. Chcel som im vysvetliť, aké dôležité je pre budúcnosť ich syna, aby dostal vzdelanie v bežnej škole. Hovoril som s nimi o tom, že ich syn je šikovný a zdravý, a preto neexistuje žiadny zdravotný dôvod, aby skončil v špeciálnej škole. Navštívil som školu, kam bol chlapec zaradený. Hovoril som s tamojšou školskou psychologičkou, ktorá bola v riešení tejto veci veľmi ústretová. Špeciálna základná škola súhlasila s rediagnostikou, ktorá sa urobila po roku. Chlapec tento test zvládol a bol zaradený do bežnej základnej školy. S jeho rodinou už komunikujem veľmi málo, keďže sa im v živote darí, vedú si ho už sami a nepotrebujú moju pomoc. Chlapec tento rok končí základnú školu a bude pokračovať na bežnej strednej škole vo Zvolene. 

Druhým príkladom je príbeh Miroslavy, ktorá bývala a aj v súčasnosti býva v časti mesta, kde je zriadené komunitné centrum. Táto žena mala zdravotné problémy. Navštívila komunitné centrum, rozprávali sme spolu o jej situácii a postupne sme nadviazali profesionálno-pracovný vzťah. Poskytoval som jej poradenstvo a aj psychologickú podporu, po čase sa jej zdravotný stav zlepšil natoľko, že mohla vysadiť lieky. Vedel som, že pre ňu je veľmi dôležité nájsť si prácu a po dohode s ňou som jej vytvoril životopis a žiadosť o prijatie do zamestnania. Následne som si dohodol stretnutie s námestníčkou v nemocnici vo Zvolene. Jednal som s pani námestníčkou v záujme mojej klientky, podrobne som jej vysvetlil situáciu pani Miroslavy. Po tomto našom stretnutí ju pozvali na pracovný pohovor, kde Miroslava uspela a nemocnica ju prijala na pracovnú pozíciu upratovačky. Miroslava je veľmi pracovitá a obľúbená vo svojom pracovnom kolektíve, aj u lekárov. Pracuje tam už niekoľko rokov. Hovoril som jej, že ak jej zamestnávateľ ponúkne vzdelávanie, nech ho prijme. Sľúbil som jej pomoc. Miroslava úspešne absolvovala sanitárny kurz a dnes už pracuje ako sanitárka na operačnej sále. Zvýšila si nielen kvalifikáciu, ale aj plat. S Miroslavou a s celou jej rodinou som v kontakte a vždy, keď potrebujú pomoc sa im ju snažím poskytnúť.

Čo pre vás osobne znamená, že ste sa stali laureátom ocenenia Roma Spirit?

Keď som sa stal finalistom Roma Spirit 2025, bol som z toho prekvapený, ale zároveň potešený. Neberiem to len ako svoje individuálne ocenenie, ale ako ocenenie pre všetkých sociálnych pracovníkov a ďalších ľudí, ktorí pracujú v pomáhajúcich profesiách. Zároveň je to pre mňa povzbudenie, aby som to robil naďalej a s väčším odhodlaním. Sociálna oblasť je, bola a bude potrebná v našej krajine aj preto, v akej situácii sa Slovensko nachádza. Nielen minoritná spoločnosť, ale aj časť majoritnej spoločnosti je ohrozená, alebo žije na hranici chudoby. Toto je realita, ktorú by sme si mali všetci uvedomiť a začať s tým niečo robiť, aby sa situácia ľudí zlepšila. Aj preto chcem kandidovať v komunálnych voľbách, aby som bol pri rozhodovaní a tvorení politík vo verejnom živote a mohol osobne prispieť a pomôcť ľuďom.

Čo vás práca v sociálnej oblasti naučila?

Moja práca ma naučila nevzdávať sa. Keď ma vyhodili dverami, musel som sa vrátiť oknom. Bohužiaľ žijeme v spoločnosti, kde inakosť prináša so sebou znevýhodnenie takmer vo všetkých oblastiach života. Ja sám mám skúsenosti aj s tým, že ak je na pracovnom pohovore Róm, ktorý má základné vzdelanie, je zle, ale ak má vysokoškolské vzdelanie, tak je to ešte horšie, pretože sa stáva, že má vyššie vzdelanie ako ten, ktorý s ním vedie pracovný pohovor. Môžem povedať, že aj ja sa neustále stretávam s predsudkami pre moju etnickú inakosť, a to aj napriek tomu, že mám vzdelanie, skúsenosti a prax. Sofistikovaný rasizmus tu je veľmi citeľný, to ale neznamená, že nás to má zlomiť alebo dokonca odradiť od snahy byť rovnocennou súčasťou našej spoločnosti. Práca s ľuďmi v sociálnej oblasti je náročná, prináša so sebou to, že sa stretávate so životnými príbehmi ľudí, ktorí žijú v ťažkých podmienkach. No na druhej strane je tu motivácia týmto ľuďom pomôcť a zlepšiť ich život.

Čo by sme mali urobiť, Rómovia aj majorita, aby sa vzájomné spolužitie v našej krajine zlepšilo?

Myslím si, že predovšetkým je potrebné aktívne zapojenie obidvoch strán, samotných Rómov aj majority. Problémy, s ktorými sa stretávajú Rómovia z marginalizovaného prostredia treba riešiť komplexne vo všetkých oblastiach života. Je potrebné pracovať na vzdelávaní rómskych detí, aby sa mohli v živote uplatniť a v budúcnosti byť rovnocennou súčasťou spoločnosti. Rovnako je potrebný vzájomný dialóg, riešiť problémy už pri vzniku, hľadať vzájomne prospešné kompromisy. Zmeniť negatívne vnímanie Rómov veľkou časťou majority tým, že sa verejnosti ukážu pozitívne príklady úspešných, vzdelaných Rómov. Oni sú príkladom toho, že sa to dá a ich životné príbehy môžu prispieť k búraniu predsudkov, ktoré sú podhubím pre nenávisť a zlé vzájomné vzťahy.

V súčasnosti pracujete v akreditovanom centre pre deti a rodiny NÁVRAT – RDZO. Čo je náplňou vašej práce?

V akreditovanom centre NÁVRAT – RDZO na Kráľovej sa venujem administratívnym veciam, komunikácii s úradmi a podobne. Klient, ktorý ku nám prichádza na základe odporúčania psychiatra a kurátora, býva často „stratený v systéme“. To znamená, že pomáham od základov, napríklad vybavujem občiansky preukaz, preukaz poistenca, všeobecného lekára, stomatológa, tiež riešim aj splátkové kalendáre v zdravotných poisťovniach, aby sa klient mohol dostať k plnohodnotnej zdravotnej starostlivosti. Pomáham im v týchto oblastiach preto, aby nemali iné myšlienky a boli sprítomnení v našom zariadení a venovali sa plnohodnotne nášmu resocializačnému programu. Samozrejme, že poskytujem klientom aj jednoduché a špecializované poradenstvo v rôznych oblastiach. Popri tejto práci chodia ku mne do kancelárie pravidelne klienti, keď si potrebujú odkomunikovať svoje problémy a ťažkosti, či len v niečom poradiť.

Do tejto práce som išiel s cieľom poskytnúť klientom, ktorí sa rozhodli abstinovať, komplexnú pomoc so všetkými ich problémami, aby sa plne mohli sústrediť na svoju liečbu zo závislostí. Aby títo klienti neupadli do recidívy a boli takpovediac finančne čistí, čiže aby ich netrápili dlhy a exekúcie, ponúkam im pomoc pri podaní žiadosti o oddlženie konkurzom, takzvaným osobným bankrotom. Ten im môže pomôcť začať nový život bez dlhov a exekučných konaní. Okrem iného sa venujem hľadaniu sponzorov, ktorí poskytujú jednorazový alebo pravidelný sponzoring pre resocializačné zariadenie, marginalizované rómske komunity a iné znevýhodnené skupiny. Spomeniem napríklad, že sa mi podarilo z jednej banky získať viac ako 30 000 eur, ktoré sa použili na renováciu nášho zariadenia.

Čo by ste si želali pre seba a aké máte plány do budúcnosti?

Ako som už spomínal, mojím plánom je aktívny vstup do komunálnej politiky v najbližších komunálnych voľbách. Myslím si, že ak chceme riešiť veci a meniť životy ľudí k lepšiemu, je potrebné aktívne sa na tom podieľať už pri tvorbe politík aj na komunálnej úrovni. Mám dosť skúseností z práce s ľuďmi a pre ľudí, preto mám čo ponúknuť. Chcem sa podieľať hlavne na tvorbe opatrení v sociálnej oblasti, kde mám svoje vízie ako pomáhať ľuďom, ktoré by som chcel pretaviť do skutočnosti.

Text: Braňo Oláh, foto: ACEC a archív MK

 

Rozhovor bol uverejnený v RNĽ 1/2026