S myšlienkou vzájomnosti a spojenia sa Romov do jedného politického zoskupenia, bez ďalšieho trieštenia sa a vzájomných nezhôd a netolerantnosti, prišli v posledných desiatich dňoch septembra na Slovensko predstavitelia Hnutia angažovaných Romov (ďalej už len HAR) ČSFR z Prahy. Po prvý raz sme sa s nimi stretli v pondelok 23. septembra v Krom- pachoch a v priebehu týždňa navštívili našu redakciu v Prešove, aby sa s nami podelili so svojimi dojmami z romských osád na Slovensku, ktoré si zaumienili navštíviť.
Stalo sa - a pri našom druhom stretnutí sa netajili, svojim rozčarovaním. Vyjadrili sa, že keby to nevideli na vlastné oči, ani by neverili, že životné pomery, s akými sa stretli ich rozcitliveli, ale netajili sa ani tým, že chcú urobiť všetko preto, aby sa takýto život už aj medzi Romami rýchlo stal minulosťou.
Možno sa to mnohým bude zdať len nereálne zanietenie, ale mňa presvedčilo. Najmä keď rozprávali odkiaľ vzišli. Vďaka úsiliu ich rodičov vymaniť sa z biedy, vďaka tomu, že i oni sami chceli žiť lepšie ako ostatní. Chcel sa vyrovnať lepším vo svojom okolí. Dnes naozaj môžu povedať, že svoj cieľ dosiahli. A čo je pekné a chvályhodné neuspokojuje ich to. Nezatvorili oči a netvária sa, že všetko okolo nás je v poriadku. Vedia, že nie je. A chcú prispieť vlastnou pomocou. Akou, nato padlo počas našej takmer nekonečnej debaty mnoho názorov. Viaceré z nich vám ponúkam.
Ale pre poriadok ešte predstavím diskutujúcich: Michal Schwarz. tajomník HAR pre zahraničné styky, Jozef Čonka, miestopredseda HAR, Dr. Vojtech Zigo, predseda HAR a Štefan Tišer, zemský predseda HAR predseda plzenskej Kultúrnej jednoty Rómov.
Michal Schwarz: Pripravujeme stretnutie Romov z celej Európy. Nie preto, aby sme si spolu iba zatancovali a ukázali, že nás spájajú rovnaké piesne a balady. Ale preto, aby sme sa zamýšľali, ako budeme v Európe ďalej žiť. Ako by sa dalo žiť lepšie a dôstojnejšie než doposiaľ. Toto, čo som teraz videl v osadách na Slovensku vo mne vyvolalo hrôzu.
Niektoré z obrazov mi už pár dní naskakujú pre oči, len čo ich privriem. Musí sa to zmeniť...
Ja sám som mal neľahké detstvo. Bolo nás jedenásť, Bývali sme za mestom v maringotke a do nej bolo treba denne nosiť vodu a uhlie rovné tri kilometre. V lete i v zime. To sme mali na starosti my, deti. Nie, na rodičov sa nemôžem sťažovať. Mali sme vždy čo jest a bolo u nás čisto. Len čo som si začal svet uvedomovať, zaprisahal som sa, že pre moje deti musím pripraviť lepšie a radostnejšie detstvo, než bolo to moje A zdá sa, že som to dokázal. Zatiaľ len pre moje deti, ale verím, že postupne sa to zmení aj v iných rodinách. Ale ako prvý predpoklad k úspechu vidím fakt, že romské deti budú navštevovať predškolské zariadenia, aby v prvom ročníku ZŠ mohli naštartovať z rovnakej čiary ako ich bieli spolužiaci...
Jozef Čonka: pochádzam vlastne odtiaľto, zo Slovenska. Do Čiech som pred rokmi odišiel za prácou. Preto, lebo bola lepšie platená. A dnes, keď som sa sem vrátil, vidím, že v osadách na Slovensku sa len máločo zmenilo. Na rozdiel od Čiech. A dôvod, prečo je tomu tak? Ja ho vidím v tom, že tu ľudia Romov neprijali medzi seba. Vydelili ich mimo spoločnosť – do osád, za potoky. U nás, v Prahe, napríklad nemožno hovoriť o nejakom zámernom sústreďovaní Romov na jedno miesto. Ja osobne nepoznám dom, v ktorom by bývali čo len dve romské rodiny. A je to tak správne. Tej jednej potom neostáva iné – len sa prispôsobiť ostatným. Pomaly od nich prebrať spôsob života. A nie raz sa stane, že ten „Cigán“ bielych nielen dobehne, ale i predstihne.
Koncentrácia Romov, ktorá je na Slovensku bežná, tie kolónie, či akési čierne getá, sú vlastne spôsobom brzdenia vývoja Romov. Preto by som ich zrušil a Romom dal možnosť žiť rozptýlene. Samozrejme, v začiatkoch by som im pomohol. Ale i prísne kontroloval, či pomoc nezneužívajú. Tak by sme zaostalým Romom pomohli najväčšmi. Festivaly, kultúra, musia bohužiaľ počkať. Stavajme dom od základov a začnime na ekonomike. Lebo hlad a zima dokážu hrozné veci. Mali by sme si to uvedomiť všetci bieli o čierni. Kým nie je neskoro.
Dr. Vojtech Zigo: Otvorene povedané, Romovia na Slovensku žijú zaostalejšie ako v Čechách. Ba čo horšie, je medzi nimi dosť negramotných, čo v strednej vekovej kategórii Romov žijúcich v Čechách dnes neexistuje. Konštatovaniami však nič nevyriešime. Preto chceme pomôcť. Nie výhodami a dotáciami. Vôbec nie. Pomocná ruka môže mať predsa aj iné formy. Ale tie musíme poskytnúť. Musíme však docieliť aj to, aby Romovia sami chceli žiť lepšie. A to vidím naozaj len v tom, že ich rozptýlime a poskytneme im vzory. motiváciu i tlak a ten zmôže nemálo. Lebo nenadarmo sa hovorí, že kto chce s ľuďmi žiť...
Romovia tu, v tomto štáte, žiť chcú. Nemajú kam ísť a ani nechcú. Aj preto by bolo od štátu serióznejšie, keby povedal pravdu. Keby netvrdil, že problémy s romským obyvateľstvom prakticky nie sú. Keby priznal, že naopak sú a sú veľké, len ich nevieme riešiť. Keby sa tak stalo, dalo by sa ísť dopredu. Pozvať odborníkov na riešenie národnostných otázok z iných krajín. Vysielať našich ľudí na stáž tam, kde národnostné problémy mali a kde ich úspešne vyriešili.
Štefan Tišer: Začnime čosi robiť. Ale poriadne. Zdola. Nedovoľme, aby sa opakovalo to, čo doposiaľ. Že pár Romov dnes v tejto republike žije. akoby na ukážku ostatným, že aj takí Romovia sú. Nás to predsa nemôže uspokojiť, keď vieme, že tých niekoľko jednotlivcov sa vyšplhalo po chrbtoch tisícov. Pomôcť treba tým tisícom chudákov. A pomôcť musíme my, čo sme sa prehrýzli cez to najhoršie. Nesmieme sa uspokojiť s tým, že nám už je hej. A ak budeme i naďalej chodiť do osád, ani nám to nedá, uspokojiť sa.
Nezabudnúť, neuspokojiť sa, pomáhať. Naozaj treba. Musíme. Práve dnes je na to čas. Lebo ako povedal jeden z účastníkov našej besedy, nerobíme to pre seba, ale pre svoje deti a vnúčatá. Ak im teraz zametieme cestičku, po takej v budúcnosti pôjdu. A bola by neodpustiteľná chyba a hanba, keby opäť ostala neschodná a tŕnistá.
Pripravila: Daniela Obšasniková
Foto: Viliam Drábik
Text zverejnený v čísle 7/1991
