Priznám sa vám hneď v úvode, že rád chodím na rozličné trhy. Zaujíma ma tam všeličo. Hlavne ľudová tvorba, umelecké výrobky z dreva aj iného materiálu. I posledne som bol na jednom takomto podujatí v Humennom. Pletené košíky, kreslá, lavičky i stolíky - všetko z vŕbového prútia tam ponúkal aj môj dlhoročný známy - Ján Demeter z Brekova, z okresu Humenné. Dali sme sa do reči, a keďže sme pre trmu-vrmu nemali pokoja, nakoniec sme si dohodli "rande" radšej v jeho dome, aby som sa o zhliadnutej tvorbe dozvedel viac.

A tak sa aj stalo. Bola jedna z jesenných uplakaných nedieľ roku 1994. Už od rána padal dosť hustý dážď. Keď som krátko popoludní zaklopal na dvere prízemného domčeka s číslom 93, otvoriť mi prišiel priamo domáci pán Janko Demeter, vždy zhovorčivý, úprimný a dobrosrdečný muž strednej postavy a počernej tváre, s fešáckymi fúzikmi pod nosom.

 

Vitaj. Jožko a posaď sa, doviedol ma ku kuchynskému stolu, predstavil mi manželku Bernardínu a vnúčikov Milana a Aleša Demeterovcov, ktorí sa práve obšmietali okolo kredenca.

Po vypočutí si jeho rodinnej histórie o tom, že má sedem detí a 21 vnukov, som mu k takým pekným prírastkom zo srdca zagratuloval. Môj hostiteľ ďalej podotkol, že každé jeho dieťa si už žije na vlastných nohách. Nie je odkázané na rodičov. Štyrom svojim ratolestiam postavili otec mamou parádne chyže v Brekove a piatu v Belej nad Cirochou.

Janko Demeter, aj keď už 10. júna 1995 bude mať 75 rokov, je stále tým istým človekom, ako som ho poznal z minulosti, keď vedno s mojim otcom robil voľakedy v tamojšom kameňolome. Dlhou oceľovou štangľou ručne hĺbil diery do skaly a potom - tiež len ručne - dynamitom uvoľnený kameň rozbíjal veľkými kladivami.

-Ja by som nikdy nedokázal len tak hlivieť doma, bez ďalšej práce, ako niektorí moji susedia, - hovorí mi, vyberajúc cigarety z vrecka svojho saka. - Vždy musím niečo robiť. Taká nátura ma opantala už od raných liet. Keď nepletiem košíky alebo iné výrobky z vŕbového prútia, tak idem do lesa na huby, drevo, či iné plody. I dnes som bol v našom "Džverniku". Našiel som tam parádne lesné hlivy. Ej, to bude ale polievočka...

A že je tento dedinčan neposedný a túlavý, je svätá pravda. Tak to o sebe aspoň tvrdí on. Ale ja dodávam, že je aj šikovný. I keď som od neho oveľa mladší, dobre si spomínam na povojnové roky, kedy ak chcel človek žiť, musel veľa na peniaze robiť. Nielen v "kameňáku", ako miestni domorodci nazývali tamojší kameňolom, ale aj po šichte. Vtedy pre brekovských "bielych" občanov neraz hotovil surové tehly aj v noci a potom tieto pálil podľa zaužívaného rómskeho receptu. Ako soľ sa vtedy žiadali na výstavbu domov i iných zariadení.

Tu ešte musím uviesť aj to, že Ján Demeter pochádzal z veľmi chudobnej rodiny. Keďže žiť bolo treba, šiel hneď po dovŕšení dospelosti lopotiť s kameňom a vápnom. Tam spolu s ďalšími dedinčanmi robil celkovo 22 rokov. Prežil tam veľký kus svojho života a riadne si zodrel ruky. Z prvotného pracoviska potom prestúpil do Chemlonu v Humennom, kde tiež pracoval ako bolo treba, aby bol každý s jeho prácou spokojný. "Odkrútil" si rovných desať rokov. Ale ani tam sa dôchodku nedopracoval. Profesia mu nesedela a bola dosť nezaujímavá! A tak si ďalšiu desiatku liet odrobil v neďalekom Chemku v Strážskom. Do penzie odišiel Janko Demeter dňom 1. júla 1980.

Tento umný človek, večne opantaný humorom, sa raz ešte za mládeneckých čias vybral na návštevu k istému známemu do Nacinej Vsi, okres Michalovce. Tam zočil ako jeho kamarát vie brilantne a šikovne zhotovovať košíky a iné výrobky. A Janko, veľmi vnímavý človek s vysokou inteligenciou, jednoduchý "kumšt" pochopil raz dva.

Jeho ani nie jednodenný pobyt v susednom okrese mu značne rozšíril obzor, vedomosti a zručnosť. Od tejto návštevy neuplynul ani týždeň a Janko sa postaral o vŕbové prútie a začal naostro s výrobou prvého košíka. Keď bol výrobok na svete, dal ho najprv "ošacovať" manželke a potom susedom. Všetkým sa ľúbil. I "bielym". A tak zaraz mal plnú plejádu zákazníkov. Nielen vo svojom bydlisku, ale aj v jeho okolí.

Neďaleko obce Brekov i jej starobylého hradu tečie rieka Laborec. Pokojný vodný tok s peknými zákutiami, ktoré boli ešte pred niekoľkými desiatkami rokov doslova ovenčené hájmi vŕbového prútia najrôznejších veľkostí. Takou šumnou mladinou, že jej mal Janko Demeter v tom čase nadostač. A tak svoj pletiarsky fach, popri malých a veľkých košíkoch, rozšíril postupom rokov aj o malé a veľké stoličky, kreslá, záhradné stoly, lavice a ďalšie výrobky.

Tak ako v minulosti, ani dnes nemá Janko Demeter nielen v Brekove, ale ani v blízkom okolí nijakého konkurenta, ktorý by mu "fušoval" do remesla. Tak ako predtým i teraz robí všetko sám. Hotové výrobky väčšinou predáva jeho pani manželka Bernardína. V Humennom, Snine, Michalovciach, Medzilaborciach i inde. Nedávno prezentovali jeho diela dokonca na výstave umeleckých výrobkov v Bratislave. Bola to doteraz najvyššia pocta, aká sa mu za života dostala, keď šikovnosť jeho rúk mohli očami i rukami ohmatať aj občania nášho hlavného mesta.

- Janko, na potrebnú surovinu chodíš ešte k Laborcu, či voľakde inde? - zaujímam sa o ďalšie podrobnosti jeho života a práce.

Pri našej toľko ospevovanej rieke už vŕbového prútia niet, - odpovedá mi Ján Demeter so zármutkom v očiach. - A to z toho preto, že už veľa rokov sa pri nej družstevné i súkromné kravy pasú. Iste si ešte pamätáš, že mladá vrbina je pre domáci statok veľkou pochúťkou. Kýpte, ktoré ostali ešte na vrbine po kravách, sa už na moje výrobky nehodia. Sú krátke a neforemné. Preto musím za potrebným materiálom chodiť tam, kde ešte rastie neporušený. Najradšej za ním putujem osobným autom spolu so synom Milanom až na vodné dielo Domaša, do Volice, Medzilaboriec a inde. A to je dosť drahý špás. Tam je ešte žiadúceho prútia dostatok. Dedinčania však už i tam kupujú kravky pre vlastný chov, takže z vrbiny postupne iste i tam ubudne.

- Keď si už potrebnú surovinu domov dovezieš, ako s ňou zaobchádzaš ďalej? – vyzvedám.

- Vŕbové prútie v takom stave, v akom ho narežem, sa na pletenie výrobkov nehodí, - zasväcuje ma Janko postupne do tajov svojho zaujímavého "koníčka". - Poď však na dvor, tam sa dozvieš viac, - volá ma. Tam vidím asi 50 litrový parák, pri ktorom domáci pán vo svojej reči pokračuje. - Tu, v tomto veľkom hrnci varím vŕbové prútie postáčané do koliesok.  Do takýchto okrúhlych tvarov spínam po osem prútikov. Vo vriacej vode ich nechávam plné dve hodiny. Potom s chladia a zbavujú kôry. Až tak ich používam konkrétne úkony.

-A čo tvoji synovia? "Nepričuchol" z nich ešte ani jeden k tejto zaujímavej činnosti? - pokračujem v "spovedaní" Janka Demetra.

- Žiaľ, ani jeden, - smutne dodáva. - Každý z nich má svoju životnú filozofiu, cestu a profesiu a iba tej sa venuje. Jeden je napríklad murár, druhý tesár, tretí automechanik...

-Na čom konkrétne pracuješ teraz? - kladiem mu ďalšiu otázku pri návrate z dvora do kuchyne.

Práve dokompletizúvam lavice a stolíky.- vraví a zapaľuje si ďalšiu cigaretu. - Mohol by som z nich vyrobiť aj viac, ale dnes je problém s predajom. Veľkou konkurenciou sú nám Ukrajinci, ktorí na naše trhy privážajú plno kadejakých košíkov a predávajú ich hlboko pod cenu, len aby prišli k nejakým peniazom...

Ján Demeter ma potom vedie do svojej dielne pod domom, kde má rozrobených viac lavíc, kresiel i stolov. Nad kvalitou jeho práce musím uznanlivo prikývnuť hlavou. Darmo, tento človek spod Brekovského hradu je odborníkom na slovo vzatým...

Ani sme sa nenazdali a v družnej debate nám ubehli skoro tri hodiny. Lúčim sa s Jankom i s jeho rodinou. I oni sa zberajú na odchod. Obecný úrad totiž poriada stretnutie jubilantov. A oni majú výročie sobáša...

-Keď ešte budeš niečo potrebovať, tak zavolaj, - hovorí mi na schodoch Ján Demeter. - Dobre, - odpovedám. - A ty sa čiň, lebo živo je dnes ťažký...

- Ďakujem, - odvetil môj hostiteľ a pevne m pritom stisol pravicu.

Určite za týmto brekovským ľudovým umelcom pôjdem, pokiaľ mi to zdravie dovolí, ešte re raz. Takéhoto zvláštneho a šikovného človeka toť len málokde inde nájdete. Preto si ho osobne to vážim...

Text a foto: Jozef Hrubovčák