Podhoroď,  rusínsko-ukrajinská obec v okrese Michalovce, ktorá susedí so Zakarpatskou Ukrajinou. Tvorí ju 177 čísel domov (z nich je 10-12 neobývaných), v ktorých žije 486 ľudí. Ale ešte v takom roku 1972 ju obývalo 710 občanov, - dodáva starosta Milan Maďarčík. - Mladí postupom rokov odišli za prácou do okresného mesta aj inde. Našej dedine však nechceme dať zahynúť. Preto sa staráme nielen o jej dnešok, ale i zajtrajšok...

To je pravda. Pripravujú vodovod, zavedenie plynu, výstavbu požiarnej nádrže, opravujú grécko-katolícky kostol, chceli by postaviť i pravoslávny chrám a iné zariadenia. Podhoroď sa teda modernizuje. Pán Maďarčík je ako kniha. O všetkom vie. Je nadšený dnešným mojím cieľom. Ochotne sa stáva mojím sprievodcom a vedie ma k miestu určenia.

Na okraj Podhorode je z obecného úradu pekný kus cesty. Domy sa okolo nej vinú ako rôznorodé perly. A ešte k tomu aj poprcháva... No v rozhovore nám akosi cesta rýchlejšie ubehla - a už sme v neveľkej rómskej osade. Mierime rovno k domu s popisným číslom 10, kde býva Ladislav Kanáloš aj so svojou rodinou.

Prečo som sem prišiel práve za týmto 37 ročným mužom trochu silnejšej postavy, okrúhlej tváre, ale šikovných rúk? Ladislav Kanáloš je totiž známym korytárom. Jeho vysoko kvalitné a umelecky vypracované výrobky ho už dávno preslávili ďaleko od Podhorode, kde sa narodil, vyrástol a chce žiť i naďalej, lebo tento kus domoviny mu prirástol k srdcu. Raz sa mu nakrátko síce odcudzil, ale volanie rodných dolín a hôr bolo silnejšie, a tak sa vrátil, zbúral starý dom a na jeho základoch postavil nový, aký nemá hociktorý "biely" občan v tejto rázovitej obci.

Sedíme v útulne zariadenej kuchyni, na stenách sú ozdobné korýtka, drevené lyžice, bačovská varecha - všetko dielo domáceho pána - ktoré pekne "parádia" toto miesto. Jeho manželka, pani Kveta, ktorá je rodáčkou zo Slovenskej Volovej v okrese Humenné, nám medzitým pripravuje kávu. Zaujímam sa o začiatky môjho hostiteľa. Ako sa vlastne dostal ku korytárčine, ktorej ostal verný dodnes?

- Do tejto peknej práce ma zasvätil strýko Jozef, ktorý je už na pravde Božej, - hovorí, ponúkajúc ma kávou. V roku 1967 mi zomrel dedo Juraj a mňa si zobrala babka Júlia. Po tomto veľmi dobrom korytárovi ostalo všetko náradie. Nuž som sa za otcovho i strýkovho dohľadu a usmerňovania smelo dal do roboty. Prvými pokusnými výrobkami boli lyžice z topoľového a vŕbového dreva. Po nich nasledovali korýtka. Okrúhle i oválne. Ako dvanásťročný som sa už "zahryzol" aj do veľkého koryta, aké sa používajú na zabíjačky. Naše výrobky predávala babka po dedinách, z utŕžených peňazí sme žili. Vhodnejšej práce na okolí nebolo. V sedemnástich som začal spolupracovať s Ústredím ľudovej umeleckej výroby v Bratislave. Dodával som im ten istý sortiment, ktorý som vyrábal od začiatku, celých 16 rokov. Teraz súkromne podnikám. Mám riadne vystavený živnostenský list a chvála bohu, darí sa mi...

Ladislav Kanáloš má dosť početnú rodinu, z jeho ôsmich detí sú piati chlapci. Najstarší Peter a Martin už dokážu skoro na 90 percent samostatne tvoriť. Zhruba dokončené lyžice, korýtka a iné výrobky pozorný otec po nich už len dohladzuje. Takú už majú nabratú prax.

V lete pracujú len kúsok nad osadou, kde majú vytvorený prístrešok i nepostrádateľné ponky a provizórne stoličky. V zime zas "makajú" v útulne zariadenej dielničke, ktorá je súčasťou ich obydlia. Potrebnú drevnú surovinu nikdy nekradli. Najprv si ju vyhliadnu v teréne a potom idú za jej majiteľom – lesným závodom, poľnohospodárskym družstvom, alebo urbariátom. Dohodnú sa na cene a kšeft je v "suchu". Vybraté topole alebo vŕby zrežú a potom si ich dopravným prostriedkom dovezú na miesto opracovania.

Vyhliadnutý topoľ alebo vŕba nesmú mať na svojom "tele" nijaké huby, suché konáre, alebo nejakú nákazu. Musia byť "fit" po každej stránke. Ich zdravosť preverujú ešte aj obuchom sekery. Udrú ním zopárkrát po kmeni a hneď zistia, aký má zvuk. Podľa toho sa rozhodnú, čo a ako ďalej.

Zaujímam sa, koľko si ktorý výrobok vyžaduje tvrdej práce. Ladislav Kanáloš, ktorý má na pravej dlani od tvrdého remesla riadne veľký mozoľ, ma zasväcuje do tajomstiev výroby. Na výrobu jednej drevenej lyžice potrebuje jednu hodinu čistého času. Tri väčšie korýtka urobia traja za jeden pracovný deň. Ten sa pre nich začína ráno o šiestej hodine a končí sa predvečerom. Veľké koryto na zabíjačky robí jeden človek rovné dva dni. Hotové korýtka, lyžice i iné výrobky kladú hneď na slnko. Tam ich ponechajú najmenej tri hodiny, až kým nadobudnú potrebné zafarbenie. V zime ich jeden deň osušujú pri sporáku.

Výrobky zhotovujú zo surového dreva. Preto zákazníkovi pri predaji hneď aj poradia, aby svoje nové malé korýtka trikrát po sebe natrel stolovým olejom. Ak ho chce mať len ako suvenír - ako ozdobu - doporučujú ho dva - trikrát natrieť lodným lakom, ale potom ho už nedávať na slnko, lebo by popraskalo. V tieni však získa žiadanú lahodnú farbu i vonkajší vzhľad.

Ladislav Kanáloš je plne mechanizovaný. Má vlastný traktor aj s vlečkou, dodávku i osobné auto. Presviedča ma o tom priamo v teréne.  Svoje výrobky chodí predávať na jarmoky a iné podobné obchodné podujatia do Banskej Bystrice, Terchovej, Martina, Popradu, Spišskej Novej Vsi a inde.

- Vaši synovia Peter a Martin už majú chlebík v rukách, čo však bude s Ladislavom, Jozefom a Marekom, ktorí ešte navštevujú základnú školu? - zaujímam sa.

- Po nadobudnutí základného vzdelania ich do žiadneho učilišťa nedám, vidíte aká je teraz na Slovensku situácia, odpovedá mi a dodáva - aj ich postupne, až dorastú, naučím korytárčine. O výrobky z dreva bude stále záujem. Napríklad, najviac korýt na zabíjačku vždy predáme pod Vysokými Tatrami...

Trojica Kanálošovcov mi ešte pózuje pred fotoaparátom. Vidím, že pre svoju profesiu majú výborné "sersany' (náradie). Zbadajúc môj zvedavý pohľad, mi Ladislav Kanáloš vraví, že takéto dlabacie nástroje, ktoré držím v ruke, im robí z ocele tunajší kováč Ján Sulej. Podľa potreby si ich potom dobrusujú kameňom.

Spoza mrakov sa konečne ukázalo slnko. A my sa z ich letného pracoviska vydávame na spiatočnú cestu ku Kanálošovmu domu.

Tam nám medzitým pani Kveta otvorila po domácky vyrobenú bravčovú konzervu z nedávnej zabíjačky a naliala po poháriku vodky. Naša debata pokračuje. Dobre sa počúva hlava Kanálošovej rodiny.

Ale čas sa naplnil. Ďakujem mojim hostiteľom za informácie, "zajedok" i občerstvenie. Potom nás však už podhoroďský korytár odváža na svojej embéčke na obecný úrad.

- Tak, čo poviete na nášho Ladu Kanáloša? - spytuje sa ma starosta obce Milan Maďarčik. - Je to fachman na drevo, všakže?

- Plne sa s vami stotožňujem, - pritakávam.

Je to veľmi inteligentný človek. Jeho celá rodina nám robí veľmi dobré meno, - pokračuje starosta. - Len v tom najlepšom vychovávajú aj svoje deti. Pevne verím, že budú rovnako čestní, zodpovední a usilovní, ako sú ich otec a matka...

Text a foto: Jozef Hrubovčák